Vatikán 11. októbra (RV) - "Cirkev dnes ponúka ďalší Rok viery a novú evanjelizáciu nie kvôli tomu, aby pripomínala nejaké výročie, ale preto, že ich potrebuje ešte viac ako pred 50 rokmi," povedal Benedikt XVI. v homílii pri dnešnej liturgickej slávnosti na Námestí sv. Petra vo Vatikáne, ktorá otvorila Rok viery v deň, keď uplynulo presne 50 rokov od otvorenia II. vatikánskeho koncilu. Za prítomnosti viac než 400 kardinálov a biskupov z celého sveta, zástupcov bratských cirkví reprezentovaných patriarchom Konštantínopolu Bartolomejom I. a prímasom anglikánskeho spoločenstva Rowanom Williamsom, ktorí v sprievode pred slávnosťou prechádzali za zvukov piesne Tu es Petrus námestím podobne ako pred 50 rokmi, Svätý Otec pripomenul, že posledný ekumenický snem chcel predovšetkým "umožniť pravde a kráse viery zažiariť v súčasnom svete, bez toho, aby bola obetovaná požiadavkám súčasnosti a odtrhnutia od minulosti."
Na slávnosti sa zúčastnilo okolo 40-tisíc ľudí z rôznych kútov sveta, rehoľníci a zástup pútnikov a turistov. V sprievode nechýbali synodálni otcovia, ktorí sa v týchto dňoch na biskupskej synode, predsedovia konferencií biskupov a 14 koncilových otcov. Všeobecnosť Katolíckej cirkvi odrážali tiež príhovory veriacich prednesené v čínštine, arabčine, portugalčine a swahilčine. Liturgické čítania zazneli v angličtine a gréčtine. Latinské evanjelium bolo prečítané z evanjeliára použitého tiež pri inaugurácii II. vatikánskeho koncilu. Podobne, ako pred 50 rokmi, bolo otvorené vystavené na zvláštnom "tróne" Božieho slova.
Vo svojej homílii sa Benedikt XVI. venoval práve dvom veľkým cirkevným udalostiam - 50. výročiu II. vatikánskeho koncilu a otvoreniu Roka viery. "Rok viery, ktorý dnes začíname, je úzko prepojený s putovaním Cirkvi v posledných päťdesiatich rokoch. Od koncilu, prostredníctvom magistéria Božieho služobníka Pavla VI., ktorý rovnako v roku 1967 zahájil Rok viery, až po Jubilejný rok 2000, v ktorom blahoslavený Ján Pavol II. zveril celé ľudstvo Ježišovi Kristovi, ako jedinému Spasiteľovi včera, dnes i naveky," povedal okrem iného Svätý Otec.
PLNÉ ZNENIE homílie Benedikta XVI. je :TU:
Benedikta XVI. a prítomných veriacich pozdravil počas slávnosti aj ekumenický patriarcha Konštantinopolu Bartolomej I. „Na tomto námestí silná a znamenitá slávnosť manifestovala srdce a myseľ Rímskokatolíckej cirkvi, vedúc ju počas týchto päťdesiatich rokov až k súčasnému svetu. Otvorenie Druhého vatikánskeho koncilu, míľnik zmeny, bolo inšpirované skutočnosťou, že vtelený Boží Syn a Logos je tam, «kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene» (Mt 18, 20) a že Duch, ktorý vychádza z Otca «uvedie nás do plnej pravdy»“ (Jn 16, 13)," povedal v úvode príhovoru patriarcha, ktorý tak pripomenul uplynulých 50 rokov po koncile, ktoré nazval „sľubným obdobím plným nádeje“.
Podľa neho je „toto obdobie totožné s «dialógom lásky», ktorý ohlásila Spoločná medzinárodná komisia pre teologický dialóg medzi Rímskokatolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou, založená našimi ctihodnými predchodcami Jánom Pavlom II. a ekumenickým patriarchom Dimitriosom“. Jej výsledky sa podľa neho najviac prejavili v mnohých dôležitých a vplyvných konštitúciách, vyhláseniach a dekrétoch. Ďalej dodal: „Ocenili sme rastúce úsilie oslobodiť sa od prísneho akademického obmedzenia ekumenického dialógu, ktoré viedlo k vzájomnému zrušeniu exkomunikácií z roku 1054, výmene pozdravov, návratu relikvií, začiatku dôležitých dialógov a vzájomných návštev v našich prislúchajúcich sídlach.“
„Naša cesta nebola vždy jednoduchá alebo bez utrpenia a výziev. Vieme, «aká tesná je brána a úzka cesta» (Mt 7, 14). Fundamentálnu teológiu a hlavné témy Druhého vatikánskeho koncilu – mystérium Cirkvi, posvätnosť liturgie a autorita biskupa – je ťažké uplatňovať v stálej praxi, prijímajú sa však s úsilím počas celého života a vďaka úsiliu celej Cirkvi. Preto by brána mala ostať otvorená pre hlbšie prijatie, väčšie pastoračné úsilie a stále hlbšiu cirkevnú interpretáciu Druhého vatikánskeho koncilu,“ pokračoval ekumenický patriarcha.
Následne sa obrátil na Svätého Otca týmito slovami: „Milovaný brat, naša prítomnosť tu, znamená a ukazuje naše odhodlanie spoločne svedčiť o posolstve spásy a našim najmenším bratom: chudobným, utláčaným, a marginalizovaným vo svete stvorenom Bohom.“
Potom Bartolomej I. vyzval k modlitbám za pokoj a zdravie „kresťanských bratov a sestier žijúcich na Blízkom východe“, aby sa „láska a túžba po porozumení prostredníctvom dialógu a vzájomného rešpektu“, viditeľné aj na dnešnej slávnosti, stali príkladom pre svet. Vyzval tiež k prehlbovaniu úsilia v prospech „prekonania bolesti ľudí na celom svete, najmä tam, kde sa trpí kvôli hladu, prírodným katastrofám, chorobám, vojne,“ ktorá ovplyvňuje život všetkých. Slávnostná inaugurácia Roku viery podľa neho nie je náhodou, pretože ako povedal, je to práve viera, ktorá sa ukazuje ako „viditeľný znak spoločne prejdenej cesty zmierenia a viditeľnej jednoty“.
Súčasťou slávnostného otvorenia Roku viery bol tiež večerný sprievod. Procesia vyšla rovnako ako pred 50 rokmi od Anjelského hradu a skončila sa na Námestí sv. Petra vo Vatikáne, kde účastníkom požehnal Svätý Otec. Na podujatí sa zúčastnilo vyše 40-tisíc ľudí. Iniciatívu pripravila talianska Katolícka akcia.
Tak ako pred 50 rokmi, aj vo štvrtok sa veriacim na námestí prihovoril pápež Ján XXIII. - tentokrát prostredníctvom videozáznamu z 11. októbra 1962. V tom istom okne, ako kedysi on, sa potom objavil aj Benedikt XVI. za nadšeného volania mladých, ktorí kričali: „Máme ťa radi, Svätý Otec!“.
Svätý Otec si spolu s veriacimi zaspomínal na fakľový sprievod spred 50 rokov, na ktorom sa zúčastnil aj on ako koncilový expert. „Povedal by som, že sme boli šťastní a plní entuziazmu. Bol zahájený veľký ekumenický koncil, boli sme si istí, že by mala prísť nová jar Cirkvi, nové Turíce, so silnou prítomnosťou oslobodzujúcej milosti Evanjelia,“ povedal Benedikt XVI. Vo svojom príhovore pripomenul zraniteľnosť Cirkvi v súčasnosti: „Aj dnes sme šťastní, nosíme radosť v našich srdciach, ale povedal by som, že radosť snáď trocha triezvejšiu, pokornú radosť. Za týchto posledných päťdesiat rokov sme sa naučili a zakúsili, že prvotný hriech existuje a odráža sa stále znova v osobných hriechoch, ktoré sa môžu stať tiež štruktúrou hriechu. Videli sme, že na Pánovom poli sa vždy nachádza aj burina. Videli sme, že v Petrovej sieti sú aj zlé ryby. Videli sme, že ľudská krehkosť je prítomná aj v Cirkvi, že loďka Cirkvi pláva aj proti vetru, proti búrkam, ktoré ju ohrozujú a niekedy sme si pomysleli: «Pán spí a zabudol na nás».“
Ako však povedal, počas tých istých päťdesiatich rokov veriaci zakúsili aj Pánovu prítomnosť, jeho dobrotu, jeho silu: „Oheň Ducha Svätého, Kristov oheň, nie je ohňom pohlcujúcim, ničiacim; je tichým ohňom, je malým plamienkom dobra, láskavosti a pravdy, ktorý mení, dáva svetlo a teplo. Videli sme, že Pán na nás nezabúda. Aj dnes, svojim vlastným spôsobom – pokorným, je Pán prítomný a vlieva teplo do sŕdc, ukazuje život, dáva charizmy vľúdnosti a lásky, ktoré osvecujú svet a sú pre nás zárukou dobrotivosti Boha. Áno, Kristus žije, je s nami aj dnes, a aj dnes môžeme byť šťastní, pretože jeho dobrota neuhasína, je silná aj dnes!“ Svätý Otec v závere zopakoval nezabudnuteľná slová Jána XXIII. z jeho „príhovoru o mesiaci“ a následne udelil prítomným svoje apoštolské požehnanie.
Zdroje: RV CZ / RV SK
