Castel Gandolfo 8. augusta (RV) - Benedikt XVI. sa dnes opäť prihovoril veriacim, ktorí sa zišli na nádvorí apoštolského paláca v Castel Gandolfe. Z okna svojej pracovne ich pozdravil v rôznych jazykoch, ešte predtým však pozval prítomných k spoločnému uvažovaniu nad životom sv. Dominika. Príhovor prinášame v plnom znení. Drahí bratia a sestry,
Cirkev si dnes spomína na svätého Dominika de Guzman, kňaza, zakladateľa Rádu kazateľov nazývaných dominikáni. V jednej z predchádzajúcich katechéz som už hovoril o tomto výnimočnom mužovi, ako aj o jeho veľkom prínose pre obnovu Cirkvi svojich čias. Dnes by som chcel zamerať pozornosť na veľmi dôležitý aspekt jeho duchovnosti: na život modlitby. Svätý Dominik bol mužom modlitby. Plný lásky k Bohu netúžil po ničom inom ako po spáse duší, predovšetkým po záchrane tých, čo padli do sietí heréz, ktoré sa v danom čase šírili. Bol nasledovateľom Krista: radikálnym spôsobom vo svojom živote uskutočňoval evanjeliové rady. K ohlasovaniu Slova pripájal svedectvo života v chudobe; pod vedením Ducha Svätého napredoval na ceste ku kresťanskej dokonalosti. V každom okamihu jeho života bola modlitba silou, ktorá obnovovala a robila stále plodnejším jeho apoštolské dielo.
Blahoslavený Giordano zo Saska (zomrel v roku 1237), nástupca svätého Dominika vo vedení rehole, píše takto: „Počas dňa nebol nik viac spoločenský než Dominik... Naopak v noci nebol nik horlivejší v bdení a v modlitbe. Deň venoval blížnym a noc patrila Bohu“ (P. Filippini, San Domenico visto dai soui contemporanei, Bologna 1982, str. 133). Vo svätom Dominikovi vidíme príklad harmonického spojenia kontemplácie božských tajomstiev a apoštolskej činnosti. Podľa svedectiev jeho najbližších „hovorieval vždy s Bohom a o Bohu“. Táto poznámka naznačuje hlboké spoločenstvo s Pánom a zároveň neustálu snahu viesť druhých k spoločenstvu s Bohom. Nezanechal spisy o modlitbe, avšak dominikánska tradícia zozbierala a odovzdala jeho živú skúsenosť v diele nazvanom „Nové spôsoby modlitby podľa svätého Dominika“. Táto kniha bola zostavená medzi rokmi 1260 a 1288 jedným dominikánskym pátrom a pomáha nám pochopiť vnútorný život svätca. Tiež nám pomáha učiť sa ako sa máme modliť.
Sú to teda nové spôsoby modlitby podľa svätého Dominika: každý z nich sa vždy uskutočňuje pred ukrižovaným Kristom a vyjadruje telesný i duchovný postoj, ktoré sa navzájom prenikajú a napomáhajú sústredeniu i zápalu. Prvých sedem spôsobov sleduje stúpajúcu líniu - sú to akoby kroky na púti k spoločenstvu s Bohom, s Najsvätejšou Trojicou: svätý Dominik sa modlí postojačky, alebo sklonený, aby vyjadril svoju pokoru, rozprestretý na zemi, aby prosil o odpustenie svojich hriechov, na kolenách robiac pokánie, aby mohol byť účastný na Pánovom utrpení, s otvoreným náručím, upretý na Krista, aby kontemploval Najväčšiu Lásku, s pohľadom zameraným na nebo, vtiahnutý do Božieho sveta. Sú to teda tri rôzne spôsoby - na nohách, na kolenách, rozprestretý na zemi - avšak vždy s pohľadom upretým na Ukrižovaného Pána. Posledné dva spôsoby, pri ktorých by som sa rád zastavil, zodpovedajú dvom prejavom nábožnosti, ktoré boli tomuto svätcovi vlastné.
Na prvom mieste je to osobná meditácia, pri ktorej modlitba získava ešte hlbší, intímnejší rozmer, napĺňa nadšením a vnútorným pokojom. Na konci recitovania liturgie hodín a po skončení svätej omše svätý Dominik ešte predlžoval svoj rozhovor s Bohom - bez toho, aby si dával nejaké časové obmedzenia. Pokojne sedel a sústreďoval sa na modlitbu, prehlbujúc postoj načúvania, čítajúc knihu alebo sa upriamujúc na Ukrižovaného Krista. Tak intenzívne prežíval tieto okamihy vzťahu s Bohom, že aj navonok bolo vidno jeho reakcie poznačené radosťou alebo aj plačom.
V meditácii teda do seba priam asimiloval skutočnosti viery. Svedkovia hovoria, že niekedy vstupoval do istého druhu extázy - tvár sa mu premieňala - avšak hneď na to sa s pokorou vracal k svojimi každodenným aktivitám, obnovený silou, ktorá mu prichádzala na pomoc zhora. Modlieval sa aj počas ciest medzi jednotlivými kláštormi: recitoval Ranné chvály, Modlitbu cez deň a Vešpery v spoločnosti svojich druhov prechádzajúc cez údolia či vrchy, kontemploval krásu stvorenia. Z jeho srdca vyvieral spev chvály a vďaky Bohu za mnohé dary, predovšetkým za najväčší zázrak - za spásu, ktorú priniesol Kristus.
Drahí priatelia, svätý Dominik nám pripomína, že na začiatku svedectva viery, ktoré má každý kresťan vydávať pred vlastnou rodinou, v práci, pri vykonávaní spoločenských povinností ale aj vo chvíľach oddychu, na tomto začiatku svedectva stojí modlitba, osobný kontakt s Bohom. Len skutočný vzťah s Bohom nám dá silu, aby sme správne dokázali prijímať všetko, čo prichádza do nášho života, aj momenty bolesti a utrpenia. Tento svätec nám tiež pripomína dôležitosť vonkajších prejavov modlitby. Kľaknutie, státie pred Pánom, upretie zraku na Kríž, zastavenie sa a uzobranie sa v tichu - to nie sú len druhotné gestá, sú to veci, ktoré nám pomáhajú, aby sme sa vnútorne, celou našou osobou vložili do vzťahu s Bohom. Chcel by som ešte raz pripomenúť aké je pre náš duchovný život dôležité nájsť si každý deň pokojnú chvíľu na modlitbu; túto chvíľu potrebujeme aj počas dovoleniek - aj vtedy si treba nájsť trochu času na rozhovor s Bohom. Bude to aj povzbudenie a pomoc pre našich blízkych, aby aj oni dokázali vstúpiť do žiarivého svetla Božej prítomnosti: ona prináša pokoj a lásku, ktoré všetci tak potrebujeme. Ďakujem.
*
Počas dnešnej generálnej audiencie, ktorá sa konala na Námestí slobody v Castel Gandolfe, pápež Benedikt XVI. pozdravil viacerých pútnikov, osobitne aj slovenských: „Srdečne vítam pútnikov zo Slovenska, osobitne z farností Letanovce a Giraltovce. Bratia a sestry, prajem vám, aby svetlo Božieho Slova osvecovalo všetky kroky vášho života a ochotne udeľujem Apoštolské požehnanie každému z vás a vašim rodinám vo vlasti. Pochválený buď Ježiš Kristus!“
Audionahrávku pozdravu v slovenčine je možné nájsť na ::tomto mieste::
Preložil: Martin Kramara
