Prečo sa človek rozhodne nechať za sebou všetko, čo pozná a čo má rád a odísť do krajiny, ktorá je pre cudzinca rizikovou?

Keď sa pozerám na život, na ľudí, na budúcnosť mladých i starších vidím, že život beží veľmi rýchlo. Chcem ho preto skutočne naplno využiť. Chcel som byť prospešný, ešte pokiaľ mám dosť síl, pokiaľ vládzem a pokiaľ mi to okolnosti umožňovali. Bolo to aj pre mňa tajomstvom, či dokážem správne zhodnotiť sám seba....

Začnime ale od začiatku. Po štúdiách v Bratislave ste sa stali jezuitom. Kto sú jezuiti?

Zakladateľom našej rehole bol svätý Ignác z Loyoly. Bol to vojak, bol to stratég a keď sa obrátil, chcel slúžiť Bohu, chcel byť nie na slávu kráľa, ale na slávu Božiu. Keďže žil veľmi príťažlivým životom, za krátky čas okolo seba zhromaždil skupinu ľudí, nadšencov pre Božiu vec, ktorí ho chceli nasledovať a ktorí chceli žiť takým istým životom ako on. Keď táto skupina uvažovala o svojej budúcnosti, tak sa rozhodli, že založia spoločnosť, ktorá sa volala Spoločnosť Ježišova. Bolo to v roku 1540. Po založení mnohí ľudia odchádzali do misií, taký známy misionár bol sv. František Xaverský, ktorý bol až v Číne a v Japonsku. Svätý Ignác tvrdil, že človek je stvorený preto, aby Boha miloval, aby ho chválil, aby mu slúžil, aby si spasil dušu. Všetko ostatné je stvorené preto, aby nám pomáhalo dosiahnuť tento cieľ. Teda Ignác si vyberal všetko, čo našiel, čo stretol, len preto, aby mu to pomohlo dosiahnuť Božiu slávu. A zase to, čo mu prekážalo dosiahnuť Božiu slávu, toho sa dokázal zrieknuť. A touto praxou sa riadi celá naša rehoľa.

Aké meno majú slovenskí jezuiti vo svete? Kde pôsobili a pôsobia?

Slovenskí misionári pôsobili najmä v Afrike, v Zambii a boli to napríklad fráter Perdík, páter Smržík a páter Švec. Páter Švec pôsobil ako riaditeľ gymnázia, bol aj inšpektorom niekoľkých škôl. Fráter Perdík pôsobil v misii, kde staval cesty s domorodcami, robil projekt na jednu cestu, ktorá viedla cez priesmyk. Táto cesta až dodnes nesie jeho meno - Perdik pass. Po týchto troch misionároch sa naša jezuitská éra v Afrike zakončila, keďže po vojne sme už nemohli vycestovať. Obnovilo sa to až po roku 1990, kedy som vycestoval von ako prvý. Do Kazachstanu.

Kde všade ste pracovali a čo bolo hlavnou náplňou vašej práce?

Najprv som pôsobil v Kazachstane v meste Astana. Je to bývalý Celinograd a dnes je hlavným mestom. Keď som tam prišiel, kostol bol pred dokončením. Stihol som tam ešte posledné úpravy, spoločne s ďalšími jezuitami sme upevňovali miestne spoločenstvo a potom sme odovzdali chrám diecéznym kňazom. Po čase tam prišiel otec biskup, vzniklo biskupstvo.

Neskôr som odišiel do Pavlodaru, kde sme takisto vytvárali cirkevné spoločenstvo a to nielen v meste, ale aj v okolitých menších mestečkách. Napríklad v Barnaule či v Ekibastuze.

Po troch rokoch misie ste sa definitívne usadili v Ekibastuze...

Áno, je to mesto známe svojím teplárenským komínom i väzením, v ktorom prežil a zaznamenal časť života i Alexander Solženicyn. Cieľom pôsobenia jezuitov v tomto meste bola registrácia farnosti, získanie pozemkov a realizácia projektu pre výstavbu kostola. Mesto, ktoré dnes obývajú potomkovia bývalých väzňov, nám vyšlo maximálne v ústrety. Pozemok sme dostali zdarma a hlavný architekt mi poskytol auto, ktorým sme spoločne prechádzali mesto a ukazoval mi miesta, na ktorých by chrám mohol stáť. Jedno som vybral a po mne prišiel kňaz, ktorý začal so samotnou realizáciou stavby.

Aký bol život misionára v Kazachstane? Aká je to krajina?

Od roku 1991 je Kazachstan nezávislou krajinou. Uberá sa cestou demokracie, ale je to demokracia, ktorá je v Ázii. Nie je to demokracia, akú poznáme u nás v Európe. A tak sa prakticky všetko kontroluje. Kontroluje sa príchod do mesta a takisto aj vychádzanie z mesta. Na týchto cestách stoja policajti a môžu skontrolovať každé auto. Mal som možnosť sa s týmito policajtmi stretnúť, pretože niektorí pracovali na Slovensku alebo v Čechách a boli veľmi milo prekvapení, ak stretli v takejto diaľke človeka z malého Slovenska. Veľmi radi sa zapojili so mnou do rozhovoru a rozprávali mi svoje zážitky, keď boli vojakmi. Pre mňa stretnutie s nimi bolo aj nepríjemné, pretože niekedy šlo aj o kontrolu mojich dokumentov. Môjho pasu, registrácie a obsahu, čo nesiem v aute. Niekedy som musel otvoriť kufre a ukázať batožinu. Inak samotný pobyt v Kazachstane je skutočným utrpením, pretože sú tam veľmi horúce a suché letá - asi 40 stupňov. Zimy sú studené tiež do 40 stupňov. Možno, že tá zima sa ľahšie znáša, pretože vzduch je tam omnoho suchší ako v Európe. Kazachstan je známy aj ako krajina kremeňov, pretože má prírodné nerastné bohatstvo. Tieto bohatstvá dostávali zo zeme väzni a vyhnanci. Hovorí sa, že kto bol v Kazachstane vo väzení päť rokov akoby bol desať, pretože dvojnásobným utrpením bola práca za týchto podmienok.

V akom náboženskom prostredí ste realizovali svoje poslanie?

Treba spomenúť starosť prezidenta v krajine o pokoj, o pokoj politický, o pokoj náboženský, keďže v krajine žijú sunniti, žijú tam aj pravoslávni a takisto iné vyznania. A náboženský nepokoj presahuje aj do politiky. Prezident sa usiluje o to, aby sa náboženstvá rešpektovali. Hovorí sa to už deťom v škôlkach. Aj my, predstavitelia cirkví, sme sa stretávali na podnet starostu mesta a veľmi sa dbalo, aby o tom vedel každý občan v meste, aby sa o tom písalo vo všetkých novinách. Ľudia videli, že my sa stretávame a potom aj oni si začali viac vážiť druhú cirkev, ktorá je v ich štáte.

Ako ste sa pripravovali na misie? Začínate v cudzej krajine akoby odznova?

Začiatok mojej práce v misiách bol veľmi ťažký, tak ako každý začiatok. Po príchode sa treba oboznámiť s prostredím, v ktorom sa nachádzate, s ľuďmi. Je dobré navštíviť čím viac ľudí, veľa sa treba vypytovať a zvážiť všetko, čo rozprávajú. Prejaviť záujem o ich kultúru, o ich prostredie. Nie je dobré, ak by som niečo kritizoval, ak by som niečo považoval za nie dobré, možno zastarané. Ľudia vycítia, ako ich prijímate, či ich ponižujete, či ich kultúrou pohŕdate alebo pohŕdate ich životom. Tiež nie je dobré rozprávať u nás je to dobré, u nás je to krajšie. Ľudia citlivo vnímajú porovnávanie. Snažím sa ľudí milovať, prijať ich takých, akí sú, je potrebné aj niečo vytrpieť, niečo prejsť, treba kus trpezlivosti, ale potom sa ukazuje aj výsledok tejto lásky a nášho vzťahu k ľuďom a takisto vzťah ľudí ku mne. Ľudia bývajú potom prijateľnejší, otvorenejší a sú schopní spolupracovať. Ak vedia o tom, že ich má človek rád, že im rozumie, že sa snaží im prispôsobiť, dokážu mu veľa pomôcť. Tým aj pomáhajú sami sebe. A vlastne to, čo od nich žiadam, je, aby som ja nebol sám, kto chce pomáhať, ale aby sa aj oni naučili pomáhať sami sebe, aby zobrali situáciu do vlastných rúk, svoj život. Aby som ich mohol nadchnúť k práci nad samým sebou, k práci nad svojím prostredím, v ktorom žijú. Aby potom, keď ja tam nebudem, mohli prevziať zodpovednosť za cirkevné spoločenstvo, ktoré spolu vybudujeme.

Od októbra 2007 ste pôsobili na Ukrajine...

Áno, bol som v Užhorode, v gréckokatolíckom seminári, kde som pracoval ako spirituál. Duchovne som sa staral o študentov, o seminaristov, ktorí sa chceli stať kňazmi. Mojou hlavnou náplňou bolo poskytovať seminaristom duchovné zázemie, vypĺňať im program, riešiť napätie a starať sa o všetko, čo potrebovali pre zdravý duchovný rozvoj.

Vrátime sa poslednou otázkou k prvej. Prečo?

Chcel by som ľuďom pomôcť nájsť odpoveď na základné otázky. Prečo sme sa narodili, aký je cieľ človeka, prečo žijeme a kam odchádzame...

Po rokoch strávených v zahraničí ste sa vrátili na Slovensko, kde budete pôsobiť na Katolíckej univerzite v Ružomberku v novovzniknutom Kolégiu KU. Priblížte nám, čo kolégium je a čomu sa bude venovať.

Stručne by sa dalo povedať, že kolégium je obyčajný internát, v ktorom môžete žiť neobyčajne, pretože okrem bývania poskytuje aj formáciu.

Povedzme, že som študent a mám záujem stať sa súčasťou Kolégia KU. Čo by som mal ešte vedieť? Kam sa mám prihlásiť?

Dôležité je spomenúť, že Kolégium KU začne fungovať v novom akademickom roku 2012/13 v kláštore jezuitov na Námestí A. Hlinku v Ružomberku, kde sa v minulosti vzdelávali a formovali mnohé osobnosti Slovenska, medzi nimi aj napr. Ján Chryzostom kardinál Korec. Ubytovanie je zabezpečené v podkroví kláštora a náklady naň neprevýšia poplatok v iných študentských domovoch KU. Stravovanie bude možné v školskej jedálni vedľa kláštora jezuitov alebo sa bude pripravovať spoločne. Neobyčajnosť nášho internátu je však vo formačnom programe kolégia. V tomto duchu budeme ponúkať pre študentov kurzy a kolokviá zamerané na kresťanskú filozofiu, históriu, kultúru, umenie, politiku a zdokonaľovanie jazykových a mediálnych znalostí. Chceme podporiť snahu študentov o súkromný duchovný život participáciou na spoločných pravidelných aktivitách kolégia a dobrovoľným angažovaním sa v prospech slabých a opustených. V Kolégiu KU teda chceme ponúkať oveľa viac ako ponúka tradičný študentský život na internáte či priváte v Ružomberku, chceme vytvoriť priestor pre rodinnú atmosféru spoločnej modlitby a štúdia, formácie myslí a sŕdc za doprevádzania skúsených odborníkov. Každý, koho kolégium zaujalo, sa môže prihlásiť do 5. 8. 2012 na adresu Ubytovacích a stravovacích zariadení KU alebo na e-mailovú adresu kolegium@ku.sk. Prihláška by mala obsahovať životopis a motivačný list. Osobný pohovor s uchádzačmi sa uskutoční 28. 8. 2012.

Mnohých študentov kolégium určite zaujalo, no možno ešte váhajú, či sa doň zapojiť. Aký máte odkaz pre nerozhodnutých? Prečo by sa mali pre kolégium rozhodnúť?

Pretože čas strávený na univerzite nie je iba o štúdiu, o dosiahnutí diplomu, ale o čomsi viac, o objavovaní, zvedavosti, očakávaní i prekvapeniach, o raste na osobnosti milujúcej Boha, ľudí, poznajúcich seba i svoje životné poslanie. Niekedy netreba veľa, aby som bol sám sebou, spoznal seba a objavil vo svojom vnútri to krásne, čo mi Boh pri stvorení dal. Mnohí velikáni za to, kým sú, vďačia Bohu a človeku, ktorí im pomohli objaviť tento krásny poklad, ktorý potom spolu zveľaďovali. Kolégium chce toto všetko ponúknuť v duchovnom i intelektuálnom sprevádzaní tých, ktorí vás budú mať radi, ktorí vás zoznámia s Bohom, s dobrými a vzácnymi ľuďmi i so sebou, teda s darom, ktorý je vo vás. Pápež Benedikt XVI. študentom St. Mary´s University College v Londýne povedal: „Mám nádej, že medzi vami sa nachádzajú niekoľkí budúci svätci 21. storočia ... Boh si želá, aby sa z každého z vás stali svätci. Boh nás veľmi miluje a chce pre nás maximum. Najlepšou vecou je rast vo svätosti. Majte na pamäti, že každá matéria, ktorú študujete, je zasadená do širšieho horizontu.“ V kolégiu sa môže každý študent presvedčiť, že Boh nie je skúpy. Mám odkaz pre všetkých nerozhodnutých: Príďte a objavte poklad, ktorým ste vy sami. Veď Boh vás už našiel. Veľmi rád odpoviem na vaše otázky. Volajte na môj mobil 0904 991 873 alebo píšte na e-mail kovalf@mail.ru.

Zdroj: TA KU (www.ku.sk)

TK KBS informoval Vladimír Buzna

( TK KBS, ku, vb; ml ) 20120801033   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]