Páni kardináli,

drahí bratia v biskupskej službe,

Je pre mňa veľkým potešením modliť sa s vami všetkými v tejto bazilike-katedrále v Leóne, zasvätenej Panne Márii Svetla. Na nádhernej soche, ktorá je v tomto chráme uctievaná vidíme, ako svätá Panna jednou rukou veľmi nežne objíma svojho Syna a druhú vystiera smerom k hriešnikom, aby im pomáhala. Takto hľadí Mária na Cirkev všetkých čias, ktorá ju chváli za to, že nám dala Vykupiteľa a zveruje sa jej, pretože je Matkou, ktorú nám jej božský Syn daroval z kríža. Preto sa k nej často utiekame ako k „našej nádeji“, lebo nám ukázala Ježiša a sprostredkovala zázraky, ktoré Boh urobil a robí v prospech ľudstva, a to spôsobom veľmi jednoduchým, prístupným i tým najmenším. Jeden z dôležitých znakov týchto zázrakov nám ponúka i krátke čítanie dnešných vešpier. Obyvatelia Jeruzalema a ich vodcovia nespoznali Krista, ale tým, že ho odsúdili na smrť, v skutočnosti naplnili slová prorokov (porov. Sk 13, 27). Zloba a nevedomosť ľudí nedokáže nijakým spôsobom zabrzdiť Boží zámer spásy a vykúpenia. Zlo naozaj veľa nezmôže.

Ďalší Boží zázrak nám pripomína druhý žalm, ktorý sme práve recitovali: „skala“ sa mení na „jazerá vôd, kameň na pramene vôd“ (Ž 113,8). To, čo môžeme považovať za kameň úrazu a pohoršenia, sa Ježišovým víťazstvom nad smrťou mení na kameň uholný: „To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná“ (Ž 117,3). Nie sú teda žiadne dôvody na to, aby sme sa vzdávali pred mocou zla. Prosme vzkrieseného Pána, aby ukázal svoju silu v našich slabostiach a nedostatkoch.

S veľkou túžbou som očakával toto dnešné stretnutie s vami, pastiermi Kristovej Cirkvi, ktorá putuje v Mexiku a v iných krajinách tohto veľkého kontinentu, ako príležitosť zahľadieť sa spoločne na Krista, ktorý vám zveril vzácnu úlohu ohlasovania Evanjelia v týchto krajinách so silnou katolíckou tradíciou. Aktuálna situácia vašich diecéz vás veľakrát stavia pred výzvy i ťažkosti rôzneho pôvodu. Vediac však, že Pán je vzkriesený, môžeme kráčať v dôvere s presvedčením, že zlo nemá posledné slovo v dejinách, a že Boh môže otvoriť nové priestory nádeje, ktorá nesklame (porov. Rim 5,5).

Ďakujem za srdečný pozdrav, ktorým sa na mňa obrátil, v mene vás všetkých, arcibiskup diecézy Tlalnepantla, predseda Konferencie biskupov Mexika a Rady latinskoamerických biskupských konferencií. Prosím vás, pastierov rôznych miestnych cirkví, aby ste vašim veriacim tlmočili pápežovu hlbokú náklonnosť, s akou nosí v srdci všetky ich utrpenia a očakávania.

Pozorujúc na vašich tvárach starosť o vám zverené stádo, prichádzajú mi na myseľ Zhromaždenia Biskupskej synody, ktorých účastníci oceňujú tých, čo vykonávajú svoju službu vo zvlášť bolestivých situáciách v živote a poslaní Cirkvi. Toto gesto vyrastá z viery v Pána a vyjadruje bratskú spoluúčasť v apoštolskej práci, ako i vďačnosť a obdiv tým, ktorí zasievajú evanjeliovú zvesť uprostred tŕnia symbolizujúceho akúkoľvek formu prenasledovania, vylúčenia či opovrhnutia. Nechýbajú ani obavy vyplývajúce z nedostatku prostriedkov a ľudských zdrojov či z obmedzovania slobody Cirkvi pri vykonávaní jej poslania.

Petrov nástupca zdieľa s vami tieto pocity a ďakuje vám za vaše pastierske nasadenie, ktoré je trpezlivé a pokorné. Nie ste sami v ťažkostiach a nie ste sami ani pri evanjelizačných úspechoch. Všetci sme spojení v utrpení i v úteche (por. 2 Kor 1,5). Chcem, aby ste vedeli, že máte osobitné miesto v modlitbe toho, ktorý dostal od Krista poverenie posilňovať svojich bratov vo viere (por. Lk 22,31) a povzbudzoval ich v poslaní, aby bol náš Pán Ježiš Kristus vždy viac poznaný a milovaný v týchto krajinách, a to bez akéhokoľvek strachu z protirečení.

Katolícka viera významným spôsobom poznačila život, zvyky a dejiny tohto kontinentu, v ktorom si mnohé národy pripomínajú dvesté výročie nezávislosti. Je to historický moment, v ktorom i naďalej žiari Kristovo meno, ktoré sa sem dostalo prostredníctvom vynikajúcich a veľkodušných misionárov ohlasujúcich ho s odvahou i múdrosťou. Všetko čo mali, darovali Kristovi a tak poukázali na to, že v ňom človek nájde svoju podstatu a potrebnú silu žiť v plnosti a budovať spoločnosť hodnú človeka, ako si to želal jeho Stvoriteľ. Tento ideál prvenstva Pána pred všetkým a sprostredkovania Jeho slova každému, použijúc vlastné osobitosti a najlepšie tradície, je i dnes vzácnym orientačným prvkom pre pastierov.

Iniciatívy, ktoré budú realizované počas „Roka viery“, majú byť zamerané tak, aby viedli ľudí ku Kristovi, ktorého milosť im umožní zanechať zotročujúce putá hriechu a vykročiť v ústrety pravej a zodpovednej slobode. Napomôže tomu i prínos Kontinentálnej misie, ktorá sa uskutočnila v Aparecide a už prináša ovocie v úsilí o duchovnú obnovu partikulárnych Cirkví v Latinskej Amerike a v Karibiku. Spomeňme napríklad štúdium, distribúciu a meditáciu Svätého písma, ktoré ohlasuje Božiu lásku a našu spásu. Povzbudzujem vás v tomto zmysle, aby ste i naďalej otvárali poklady evanjelia, aby sa tak premenili na silu nádeje, slobody a spásy pre všetkých ľudí (porov. Rim 1,16). Buďte zároveň vernými svedkami a interpretmi slova Vteleného Syna, ktorý žil, aby naplnil Otcovu vôľu, stal sa človekom medzi ľuďmi a obetoval sa za nich až na smrť.

Drahí bratia v biskupskej službe,

v pastoračnom a evanjelizačnom horizonte, ktorý sa pred nami otvára, má mimoriadny význam venovať sa s veľkou pozornosťou seminaristom, povzbudzujúc ich, aby sa nechválili ničím iným ako „poznaním Ježiša Krista, a to ukrižovaného“ (por. 1 Kor 2,2). Nemenej dôležitá je i vaša blízkosť kňazom, ktorým nesmie nikdy chýbať pochopenie a povzbudenie biskupa, a ak je potrebné, i jeho otcovské napomenutie pri nevhodných postojoch. Oni sú vašimi prvými spolupracovníkmi vo sviatostnom spoločenstve kňazstva a máte im preukazovať stálu a privilegovanú blízkosť. To isté sa dá povedať o rôznych formách zasväteného života, ktorého charizmy majú byť s vďačnosťou oceňované a sprevádzané s úctou voči udelenému daru. Vždy viac a pozornejšie sa treba venovať laikom, predovšetkým činným v katechéze, v liturgickom živote, charitatívnej činnosti a v sociálnom nasadení. Ich formácia vo viere je rozhodujúca pre prítomnosť a účinnosť evanjelia v dnešnej spoločnosti. Nie je správne, ak sa napriek svojmu úsiliu pracovať v Cirkvi podľa vlastného povolania cítia byť považovaní za osoby pre ňu málo platné, pretože toto nasadenie si od nich veľakrát vyžaduje i mnohé obety. Snáď najdôležitejšou úlohou pastierov je, aby vytvárali ducha spoločenstva medzi kňazmi, rehoľníkmi a laikmi, vyhýbajúc sa neplodným rozdeleniam, kritike a škodlivej nedôvere.

Týmito vrúcnymi želaniami vás pozývam, aby ste boli dňom i nocou ohlasovateľmi Božej slávy, ktorou je človek. Stojte na strane utláčaných násilím, mocou a bohatstvom, ktoré ignoruje tých, čo nemajú takmer nič. Cirkev nemôže oddeliť chválu Boha od služby ľuďom. Jediný Boh Otec a Stvoriteľ je ten, ktorý nás ustanovil, aby sme boli bratmi: byť človekom znamená byť bratom a ochrancom blížneho. Cirkev, spojená s celým ľudstvom, má na tejto púti oživovať a sprítomňovať to, čím bol Ježiš: dobrým Samaritánom, ktorý zďaleka videl, čo sa stalo v dejinách ľudstva, pozdvihol nás a obetoval sa za naše uzdravenie.

Drahí bratia v biskupskej službe, latinskoamerická cirkev, ktorá sa už veľakrát spojila s Ježišom Kristom v jeho utrpení, má byť neustále semenom nádeje, aby všetci videli ako pôsobí ovocie Zmŕtvychvstania a ako obohacuje vaše krajiny.

Nech Božia Matka, nazývaná ako Najsvätejšia Mária Svetla, odvráti temnoty nášho sveta a ožiari našu púť, aby sme mohli posilňovať vo viere latinskoamerický ľud, uprostred jeho námah a nádejí, s odhodlanosťou, odvahou a pevnou vierou v toho, ktorý všetko môže a všetkých miluje až do krajnosti. Amen.

Preložila: sr. Agnes Jenčíková CJ

( TK KBS, RV aj; ml ) 20120326012   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]