Heiligenkreuz, 25. októbra (RV CZ) - Konferencia „Celibát a vzťah“ prilákala do dolnorakouského cisteriánskeho kláštora 250 odborníkov z rôznych oborov. Stretnutie organizoval Inštitút Religiozita v psychiatrii a psychoterapii (Institut RPP- Religiosität in Psychiatrie und Psychotherapie), ktorý založil Raphael Bonelli, neurológ a psychiater, profesor viedenskej Univerzity Zigmunda Freuda. „Celibát v dnešnej dobe pohoršuje, ale je potrebné telom aj dušou upozorňovať na skutočnosť, že existuje nebo“, zdôraznil v privítacom príhovore opat Maximilian Heim. Jeho spolubrat a teológ Karl J.Wallner upozornil, že práve usporiadateľsky kláštor má možnosť sa k téme vyjadriť – dvesto z jeho osemsto obyvateľov žije v celibáte. Známy dogmatik Otec Wallner vo svojom príspevku „Celibát a normálnosť“ uviedol, že diskusiu o celibáte nemá rád a okrem Zanderovej satiry „Desať dôvodov pre celibát“ o ňom neprečítal žiadnu literatúru. Katolícku cirkev si bez tohto programového rozhodnutia nevie predstaviť, povedal cisteriánsky mních a dodal: Dôvod celibátu spočíva iba v jeho bezdôvodnosti. Prirodzeným ľudským povolaním je manželstvo. Od neho je však potrebné odlišovať povolanie ku Kristovej životnej forme, ktorá sa stáva „nadprirodzeným“ povolaním.
Psychiater Raphael Bonelli vo svojom referáte rozlíšil tri skupiny ľudí. Vedľa neviazaných (ľudí, ktorí žijú podľa ducha doby) existujú viazaní a ľudia žijúci v celibáte. Taktiež tí sa zaviazali, avšak na druhej strane sú rovnako slobodní ako neviazaní, čo je určitý paradox. „Rozhodnutie k celibátu začína v hlave a odtiaľ prechádza do srdca“, zdôraznil viedenský profesor. „Pokiaľ tomu tak nie je, nastáva problém, pretože dimenzia zrieknutia je dôležitá“. Psychiater tiež pripomenul, že počet samovrážd v skupine neviazaných je predovšetkým v starobe oveľa vyšší než v ostatných dvoch kategóriách. Krátkodobo sú neviazané životné modely veselšie, ale dlhodobo sa lepšie darí viazaným formám. Ľudia, ktorí sa rozhodli pre celibát, musia svoj vzťah pestovať v modlitbe. Zatiaľ čo manželia investujú svoj cit do stavby rodinného hniezda, celibátnik sa stará o dušu – svoju vlastnú a mnohých zverencov, čím sa môže dostávať do veľkej intimity.
Bonelli zo svojej vlastnej psychoterapeutickej praxe potvrdil, že neviazaní najviac trpia sexuálnymi problémami. Ľudia žijúci v celibáte naproti tomu vykazujú najnižšie percento problémov s vlastnou sexualitou. Profesor psychiatrie vyzdvihol, že adepti na celibát by mali byť iba zdravé, nepokrivené osobnosti. Kritériom pre prijatie do seminára by sa podľa neho mala stáť aj schopnosť k prípadnému uzavretiu manželstva. Pokiaľ budúci kňaz nikdy nemal záujem o nejakú ženu, nemal by byť k štúdiu pripustený.
Teológ Otec Johannes Lechner hovoril o spiritualite celibátu a o štyroch pilieroch duchovného života, ktorými sú modlitba, hodina pravdy, spoločenstvo a poslanie. „Pokiaľ sú tieto piliere v rovnováhe, kňaz alebo spoločenstvo môžu dobre fungovať. Ak chyba niektorý z týchto prvkov, vychyľuje sa celok z rovnováhy“, povedal člen Spoločenstva sv. Jána.
Tlačový hovorca viedenského arcibiskupa Michael Prüller v pätnástich tézach vysvetlil spoločné a rozdielne rysy manželstva a celibátu. Pre bývalého zástupcu šéfredaktora rakúskeho denníka Die Presse sú obe tieto formy prejavom zrelého zaobchádzania so sexualitou. „Obidve vyžadujú zaradenie sexuality do vyšších súvislostí. V každom dobrom manželstve by jeden z partnerov chcel menej sexu a druhý zase viac. Dôležité je produktívne nakládanie so zdržanlivosťou“, domnieva sa otec ôsmich detí Prüller.
Celibát i celoživotné kresťanské manželstvo môžu fungovať iba vtedy, keď sa zúčastnení spoľahnú na pôsobenie Božej milosti. V tomto zmysle majú obe tieto formy veľmi veľa spoločného – manželstvo je naplnené, ak rastú obaja partneri vo vzájomnej láske; partnerom v celibátnom vzťahu je Kristus, uviedol Schönbornov mediálny expert.
