[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je streda 12. 05. 2021   Meniny má Pankrác       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  máj  >>
poutstštpisone
     12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930
31      

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat
Rady pri ochorení

  Top témy
Všetky
Rok Amoris Laetitia
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Homília pápeža Benedikta XVI. počas ekumenickej bohoslužby v Erfurte
P:3, 23. 09. 2011 21:45, ZAH



Homília Svätého Otca Benedikta XVI. počas ekumenickej bohoslužby v Erfurte. TK KBS ju prináša v plnom znení.

Drahí bratia a sestry v Pánovi!

“Neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa” (Jn 17,20): toto povedal Ježiš podľa Jánovho evanjelia vo Večeradle Otcovi. Prihovára sa za budúce generácie veriacich. Díva sa za Večeradlo, smerom do budúcnosti. Prosil aj za nás. A stále prosí za našu jednotu. Táto Ježišova modlitba nie je jednoducho záležitosťou minulosti. On stále stojí pred Otcom, prihovárajúc sa za nás, a stojí v tejto chvíli aj uprostred nás a chce nás vtiahnuť do svojej modlitby. V Ježišovej modlitbe nachádzame najhlbšiu podstatu našej jednoty. Staneme sa jedným, ak sa necháme vtiahnuť dovnútra tejto modlitby. Zakaždým, keď sa ako kresťania zjednotíme v modlitbe, Ježišova starosť o nás a jeho modlitba za nás k Otcovi, by sa nás mala dotknúť hlboko v srdci. Čím viac sa necháme vtiahnuť do tejto udalosti, tým viac porastieme v jednote.

Zostáva Ježišova modlitba nevypočutá? Dejiny kresťanstva sú v istom zmysle viditeľným prvkom tejto drámy, v ktorej Kristus zápasí a trpí s nami – ľudskými bytosťami. Vždy znova musí znášať odmietanie jednoty, a predsa sa stále nanovo dosahuje jednota s ním a teda s Trojjediným Bohom. Musíme vidieť obe veci: hriech človeka, ktorý odmieta Boha a vzďaľuje sa od neho vo svojom vnútri, ale aj víťazstvá Boha, ktorý je oporou Cirkvi nezávisle od jej slabosti, neustále priťahujúc mužov a ženy bližšie k sebe, a teda aj k sebe navzájom. Z tohto dôvodu by sme na ekumenickom zhromaždení nemali iba ľutovať naše rozdelenia a odluky, ale mali by sme aj ďakovať Bohu za prvky jednoty, ktoré pre nás uchoval a ktoré nám vždy nanovo darúva. A táto vďačnosť musí byť zároveň odhodlaním nestratiť, v časoch pokušení a nástrah, jednotu, ktorá nám bola zverená.

Naša základná jednota spočíva vo fakte, že veríme v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme. Že ho vyznávame ako trojjediného Boha – Otca, Syna a Ducha Svätého. Najvyššia jednota nie je osamelosťou monády, ale jednotou skrze lásku. Veríme v Boha – v konkrétneho Boha. Veríme vo fakt, že Boh k nám prehovoril a stal sa jedným z nás. Svedčiť o tomto živom Bohu je v súčasnosti našou spoločnou úlohou.

Človek potrebuje Boha, alebo veci fungujú dosť dobre aj bez neho? Keď v prvej fáze Božej absencie jeho svetlo ešte stále vysiela svoje odrazy a udržuje ľudskú existenciu, myslíme si, že veci naozaj fungujú aj bez Boha. No čím viac sa svet vzďaľuje od Boha, tým viac sa stáva zjavným, že človek pohltený mocou (hybris), v prázdnote srdca a v dychtivosti po uspokojení a šťastí stále viac a viac „stráca“ život. Smäd po nekonečne je v človeku prítomný nevykoreniteľným spôsobom. Človek bol stvorený pre vzťah s Bohom a potrebuje ho. Táto naša prvá ekumenická bohoslužba musí byť teraz spoločným svedectvom o prítomnosti živého Boha a musí dať svetu odpovede, ktoré potrebuje. Prirodzene k tomuto základnému svedectvu o Bohu nevyhnutne patrí svedectvo o Ježišovi Kristovi, pravom človeku a pravom Bohu, ktorý žil spolu s nami, bol za nás umučený, zomrel za nás a svojím vzkriesením roztvoril bránu smrti. Drahí priatelia, posilnime sa v tejto viere! Navzájom si pomáhajme ju žiť! Toto je veľkou ekumenickou úlohou, ktorá nás vovádza do srdca Ježišovej modlitby.

Dôležitosť viery v Boha sa musí zjavovať v prežívaní jeho slova. Nech sa zjavuje v tomto čase veľmi konkrétnym spôsobom v úsilí o to stvorenie, ktoré on chcel mať na svoj obraz – človeka. Žijeme v čase, v ktorom sa kritériá ľudského bytia stali neistými. Etika býva nahradzovaná výpočtom dôsledkov. Tvárou v tvár tomu musíme my ako kresťania brániť nedotknuteľnosť ľudskej dôstojnosti, od počatia až po smrť – v otázkach predimplantačnej diagnostiky až po eutanáziu. „Iba ten, kto pozná Boha, pozná i človeka“, povedal kedysi Romano Guardini. Bez poznania Boha sa človek stáva manipulovateľný. Viera v Boha sa musí konkretizovať v našom spoločnom úsilí pre človeka. Súčasťou tohto úsilia nie sú len základné kritériá ľudskosti, no predovšetkým a veľmi konkrétne práve láska, ktorú nás učí Ježiš v opise posledného súdu (Mt 25): Boh Sudca nás bude súdiť podľa toho, ako sme sa správali voči našim blížnym, voči tým najmenším spomedzi jeho bratov. Disponovanosť pomáhať v dnešných potrebách, nezávisle od vlastnej životnej situácie, je základnou úlohou kresťana.

Toto platí predovšetkým v osobnom živote každého z nás. Platí to v spoločenstve národa a štátu, v ktorom všetci preberajú zodpovednosť jedni za druhých. Platí to aj pre náš kontinent, v ktorom sme povolaní k solidarite s celou Európou. A nakoniec platí to aj bez ohľadu na akékoľvek hranice: kresťanská láska dnes vyžaduje naše úsilie o spravodlivosť na celom svete. Viem, že zo strany Nemcov a Nemecka sa robí veľa pre umožnenie dôstojnej existencie všetkých ľudí, a za to vám chcem zo srdca poďakovať. Nakoniec by som chcel ešte zdôrazniť jednu hlbšiu dimenziu našej povinnosti lásky. Dôležitosť viery sa ukazuje obzvlášť vtedy, keď dokáže inšpirovať niektorých ľudí k úplnému odovzdaniu sa Bohu a – počnúc od Boha – všetkým. Veľká pomoc sa stáva konkrétnou iba vtedy, keď jestvujú tí, ktorí sú úplne k dispozícii tým druhým a tým robia Božiu lásku uveriteľnou. Takéto osoby sú dôležitým znakom pravosti našej viery.

Pred návštevou pápeža sa viackrát hovorilo o ekumenickom dare hosťa, ktorý bol očakávaný od tejto návštevy. Nie je potrebné špecifikovať, aké dary boli spomínané. Chcel by som k tomu povedať, že ide o politické nepochopenie viery a ekumenizmu. Keď hlava štátu navštívi priateľskú krajinu, všeobecne tomu predchádzajú kontakty medzi rôznymi orgánmi, ktoré pripravujú potvrdenie jednej alebo viacerých zmlúv medzi dvoma štátmi: pri hodnotení výhod a nevýhod sa dospeje ku kompromisu, ktorý sa nakoniec zdá výhodný pre obe strany, a tak môže byť zmluva podpísaná. No viera kresťanov sa nezakladá na hodnotení našich výhod a nevýhod. Viera vytvorená nami samými je bez akejkoľvek hodnoty. Viera nie je niečo, čo my vymyslíme, alebo na čom sa dohodneme. Je to základ, na ktorom žijeme. Jednota nerastie skrze hodnotenie výhod a nevýhod, ale iba pomocou vždy hlbšieho ponorenia sa do viery skrze zmýšľanie a konanie. Týmto spôsobom za posledných 50 rokov a obzvlášť počnúc návštevou pápeža Jána Pavla II. pred 30 rokmi veľmi vzrástlo naše spoločenstvo, za čo môžeme byť iba vďační. Rád by som pripomenul stretnutie s komisiou vedenou luteránskym biskupom Lohsem, počas ktorého sme sa snažili o toto hlbšie preniknutie do viery skrze zmýšľanie a konanie. Všetkým tým, ktorí na tomto spolupracovali – za katolícku stranu to bol predovšetkým kardinál Lehmann – by som chcel vyjadriť hlbokú vďačnosť. Nebudem spomínať všetky mená – Pán ich všetky pozná. Spolu môžeme všetci ďakovať Pánovi za cestu jednoty, ku ktorej nás vedie, a pripojiť sa s pokornou dôverou k jeho modlitbe: urob, aby sme všetci boli jedno, ako ty si jedno s Otcom, aby svet uveril, že On ťa poslal (porov. Jn 17,21).

Preklad: Ľubomír Rebek

( TK KBS, RV, ľr; ml ) 20110923040   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]