[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je streda 12. 05. 2021   Meniny má Pankrác       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  máj  >>
poutstštpisone
     12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930
31      

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat
Rady pri ochorení

  Top témy
Všetky
Rok Amoris Laetitia
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Príhovor Benedikta XVI. počas stretnutia so zástupcami Evanjelickej cirkvi
P:3, 23. 09. 2011 15:51, ZAH



Príhovor Svätého Otca Benedikta XVI. počas dnešného stretnutia s predstaviteľmi Evanjelickej cirkvi v augustiniánskom kláštore v Erfurte. TK KBS ho prináša v plnom znení.

Vážené dámy, vážení páni!

Keď sa teraz ujímam slova, chcel by som predovšetkým poďakovať za túto príležitosť stretnúť sa s vami. Som vďačný osobitne predstavenému Evanjelickej cirkvi Nikolausovi Schneiderovi, ktorý ma privítal a svojimi milými slovami ma prijal medzi vás. Zároveň by som chcel poďakovať za ten zvláštny dar, že sa naše stretnutie môže odohrať na tomto historickom mieste.

Ako rímskeho biskupa ma napĺňa dojatie, že sa môžem stretnúť s reprezentantmi Rady nemeckej evanjelickej cirkvi v starobylom augustiniánskom kláštore v Erfurte. Tu Luther študoval teológiu. Tu bol r. 1507 vysvätený za kňaza. Napriek želaniu svojho otca, nepokračoval v štúdiách práva, ale študoval teológiu a kráčal ku kňazstvu v reholi sv. Augustína. Na tejto ceste neprebiehal od jedného k druhému. To, čo mu nedávalo pokoj, bola otázka o Bohu, jeho hlboké zanietenie a vzpruha jeho života a celej jeho cesty. „Ako je možný Boh, ktorý je milosrdný?“ – táto otázka prenikala jeho srdcom a bola na pozadí všetkých jeho teologických bádaní i každého vnútorného boja. Teológia pre neho nebola akademickou záležitosťou, ale vnútorným bojom so sebou samým, bojom, v ktorom išlo o Boha, bojom s Bohom.

„Ako je možný Boh, ktorý je milosrdný?“ Vždy nanovo ma zasahuje fakt, že práve táto otázka bola hybnou silou celej jeho cesty. Kto dnes, dokonca i medzi kresťanmi, rieši niečo podobné? Čo znamená otázka o Bohu v našom živote? V našom hlásaní? Pre väčšinu ľudí, i medzi kresťanmi, sa Boh v konečnom dôsledku nezajíma o naše hriechy a naše činnosti. Pretože on predsa vie, že sme všetci iba ľudia (telesní). Pokiaľ dnes ešte veríme v Boží súd, že existuje druhý breh a takmer všetci predpokladáme, že Boh v

skutočnosti musí byť veľkorysý, že nakoniec vo svojom milosrdenstve nám odpustí naše malé nedostatky. Sú ale naše nedostatky skutočne také malé? Či nie je svet ničený kvôli korupcii veľkých, ale tiež malých, ktorí myslia iba na svoj vlastný prospech? Nie je snáď devastovaný mocou drog, ktoré sú udržované na jednej strane túžbou po živote a peniazoch a na druhej strane lačnosťou po pôžitku u tých ľudí, ktorí im prepadli? Nie je snáď svet ohrozený narastajúcim sklonom k násiliu, ktoré sa nezriedka maskuje zdanlivou religiozitou? Mohli by hlad a chudoba devastovať do takej miery celé oblasti sveta, keby v nás Božia láska, počínajúc láskou k blížnemu a k Božím tvorom, k ľuďom, bola živšia? V otázkach týmto smerom by sa dalo pokračovať. Nie, zlo nie je gigantom. Nemohlo by byť tak silné, keby sme my kládli Boha skutočne do stredu svojho života. Otázka: Aká je Božia pozícia vo vzťahu k mne, ako stojím ja pred Bohom? – táto pálčivá otázka Martina Luthera by sa mala znovu stať – iste novým spôsobom – tiež našou otázkou. Myslím, že toto je prvý apel, ktorý by sme mali cítiť pri stretnutí s Martinom Lutherom.

A potom je dôležité toto: Boh, jediný Boh, Stvoriteľ neba a zeme, je niečím iným než filozofickou hypotézou o pôvode vesmíru. Tento Boh má tvár a prehovoril ku nám. V človeku, Ježišovi Kristovi, sa stal jedným z nás – pravý Boh a pravý človek zároveň. Lutherovo myslenie, celá jeho spiritualita bola úplne kristocentrická: „To, čo podporuje Kristovu vec“ bolo pre Luthera hermeneutickým kritériom, rozhodujúcim pre interpretáciu Svätého Písma. To však predpokladá, že Kristus je stredom našej spirituality a že láska k nemu, život s ním orientuje náš život.

Možno mi teraz poviete: Dobre, ale čo má toto všetko spoločné s našou ekumenickou situáciou? Nie je to všetko len pokus obísť prostredníctvom mnohých slov problémy, v ktorých čakáme praktický pokrok a konkrétne výsledky? K tomu odpovedám: To, čo je pre ekumenizmus najnevyhnutejšie, je predovšetkým nestratiť pomaly a nenápadne pod tlakom sekularizácie veľké veci, ktoré máme spoločné, ktoré nás ako takých robia kresťanmi a ktoré zostávajú ako dar a úloha. Bolo by chybou koncesného veku vidieť len to, čo nás rozdeľuje, a nevnímať zásadným spôsobom to, čo máme spoločné vo veľkých smerniciach (direktívach) Svätého písma a vo vyznaniach viery kresťanstva. Práve to je veľký pokrok ekumenizmu posledných desaťročí, že sme si totiž povšimli toto spoločenstvo v spoločnej modlitbe a speve, v spoločnom nasadení za kresťanský ethos pred svetom, v spoločnom svedectve o Bohu Ježišovi Kristovi v tomto svete, a že uznávame toto spoločenstvo za náš nepominuteľný základ.

Nebezpečenstvo, že by sme oň mohli prísť, nie je bohužiaľ nereálne. Tu by som chcel upozorniť na dva aspekty. V poslednej dobe sa geografia kresťanstva hlboko zmenila a mení sa i naďalej. Cirkvi historických vyznaní zostávajú často zmätené pred novou formou kresťanstva, ktoré sa šíri s ohromným misijným dynamizmom, ktorého formy niekedy vzbudzujú obavy. Je to kresťanstvo s chabým inštitucionálnym zázemím, s malou váhou racionality a ešte menšou dogmatickou váhou, ale tiež málo stabilné. Tento celosvetový fenomén nám všetkým kladie otázku, čo pozitívne a čo negatívne nám má táto nová forma kresťanstva povedať? V každom prípade nás znovu stavia pred otázku, čo zostáva vždy platné a čo môže alebo by malo byť zmenené, pred otázku základnej voľby vo viere.

Hlbšia a v našej krajine pálčivejšia je druhá výzva, ktorá stojí pred celým kresťanstvom. O tej by som chcel hovoriť: ide o kontext sekularizovaného sveta, v ktorom musíme žiť a svedčiť v ňom dnes o svojej viere. Neprítomnosť Boha v našej spoločnosti dolieha stále viac, dejiny jeho zjavenia, o ktorom nám hovorí Písmo, sa zdajú minulosťou, ktorá sa stále viac vzďaľuje. Je teda na mieste ustúpiť tlaku sekularizácie, stať sa modernými tak, že vieru rozriedime? Viera prirodzene musí byť znovu premyslená a predovšetkým žitá dnes novým spôsobom, aby sa stávala niečím, čo patrí prítomnosti. Tým, čo pomáha, však nie je rozriedenie viery, ale jedine jej plné prežívanie v našej súčasnosti. To je ústrednou úlohou ekumenizmu. V tom by sme si mali navzájom pomáhať, v hlbšej a živšej viere. Taktiky nás nezachránia, nezachránia kresťanstvo. To, čo nás zachráni je znovu premyslená a nanovo prežívaná viera, skrze ktorú Kristus a s ním živý Boh vstúpi do tohto nášho sveta. Tak ako nás mučeníci nacistickej epochy priviedli jedných k druhým a vyvolali prvú veľkú ekumenickú ústretovosť, tak tiež dnes viera spočívajúca v hĺbke nás samých, uprostred sekularizovaného sveta, je najsilnejšou ekumenickou silou, ktorá nás znovu spája a vedie nás k jednote v jedinom Pánovi.

Preklad: Peter Dufka

( TK KBS, RV, pd; ml ) 20110923037   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]