[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je utorok 11. 05. 2021   Meniny má Blažena       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  máj  >>
poutstštpisone
     12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930
31      

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat
Rady pri ochorení

  Top témy
Všetky
Rok Amoris Laetitia
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Príhovor Svätého Otca Benedikta XVI. v parlamente v Berlíne
P:3, 22. 09. 2011 17:32, ZAH



Berlín (RV) - Svätý Otec Benedikt XVI. predniesol príhovor v parlamente v Berlíne. TK KBS ho prináša v celom znení.

Pán prezident, pán predseda Bundestagu, pani kancelárka, pán predseda Bundesratu, vážení poslanci!

Je pre mňa veľkou cťou a radosťou môcť sa prihovoriť tejto vysokej komore – parlamentu mojej nemeckej vlasti, ktorá sa tu schádza ako zástupca ľudu, demokraticky zvolený, aby pracoval pre dobro Nemeckej spolkovej republiky. Chcel by som poďakovať predsedovi Bundestagu za jeho pozvanie k tomuto príhovoru, ako aj za milé slová privítania a ocenenia, s ktorými ma privítal. V tejto chvíli sa obraciam na vás, vážení páni a dámy – samozrejme aj ako spoluobčan, ktorý je celý život spojený so svojimi koreňmi a pozorne sleduje udalosti, ktoré sa dejú v nemeckej vlasti. Avšak pozvanie k tomuto príhovoru sa týka mňa ako pápeža, ako biskupa Ríma, ktorý nesie najvyššiu zodpovednosť za katolícke kresťanstvo. Určite uznáte úlohu, ktorá prislúcha Svätej stolici ako partnerovi v rámci spoločenstva národov a štátov. Na základe tejto mojej medzinárodnej zodpovednosti by som vám chcel ponúknuť niekoľko myšlienok o základoch slobodného právneho štátu.

Dovoľte mi začať moju reflexiu o základoch práva krátkym príbehom zo Svätého písma. V Prvej knihe kráľov sa píše o mladom kráľovi Šalamúnovi, ktorému Boh umožnil – v okamihu svojej korunovácie požiadať ho o niečo. Čo si bude žiadať mladý kráľ v tomto dôležitom okamihu? Úspech, bohatstvo, dlhý život, porážku svojich nepriateľov? Nič z tohto. Naopak žiada: „Daj teda svojmu sluhovi srdce pozorné, aby spravoval tvoj ľud a rozlišoval medzi dobrým a zlým. Veď ktože by (ináč) mohol spravovať tento tvoj početný ľud?“ (1 Kr 3,9). Týmto príbehom nám Biblia chce ukázať, čo by vskutku malo byť dôležité pre politika. Základným kritériom a motiváciou pre jeho prácu politika nemá byť úspech a ešte menej nejaký materiálny zisk. Politika musí byť snahou o dosiahnutie spravodlivosti a vytvorenie základných podmienok pre pokoj. Samozrejme politik hľadá aj úspech, ktorý mu otvára možnosti pre efektívnu politickú činnosť. No úspech je podriadený kritériu spravodlivosti, vôli realizovať právo a múdrosti práva. Úspech môže byť však pokušením, ktoré otvára cestu zneužívaniu práva a ničeniu spravodlivosti. „Odober právo – a čo potom rozlíši štát od veľkej bandy zbojníkov?“, povedal sv. Augustín (De civitate Dei IV, 4, 1). My Nemci vieme z vlastnej skúsenosti, že tieto slová nie sú prázdnou frázou. Zakúsili sme oddelenie moci od práva, ba dokonca protirečenie moci právu, pošliapanie práva až natoľko, že sa štát stal nástrojom ničenia práva – stal sa veľkou bandou zbojníkov, veľmi dobre organizovanou, ktorá ohrozovala celý svet a viedla ho až k samotnému okraju priepasti. Slúžiť právu a vzoprieť sa vláde nespravodlivosti je i zostane základnou úlohou politika. V dejinných okamihoch, kedy človek získava – dosiaľ nepredstaviteľnú – moc, sa táto úloha stáva obzvlášť urgentnou. Človek je schopný zničiť svet. Môže manipulovať sám seba. Môže – takpovediac – vytvárať ľudské bytosti a vylúčiť iné ľudské bytosti, aby sa stali ľuďmi. Ako rozoznáme, čo je spravodlivé? Ako môžeme rozlíšiť dobro od zla? Skutočné právo od toho zdanlivého? Šalamúnova žiadosť zostáva rozhodujúcou pre politika i samotnú politiku aj dnes.

Vo veľkej väčšine problémov, o ktorých právo rozhoduje, je práve väčšina dostačujúcim kritériom. No je evidentné, že v základných otázkach práva, v ktorých sa rozhoduje o dôstojnosti človeka a ľudstva, väčšinový princíp nestačí: v procese tvorby práva je každá osoba – ktorá má zaň zodpovednosť – povinná ona sama hľadať kritériá pre svoje smerovanie. V treťom storočí veľký teológ Origenes takto odôvodnil vzopretie sa kresťanov určitým právnym normám, ktoré vtedy platili: „Ak by sa niekto nachádzal uprostred ľudu Skýtov, ktorí majú protináboženské zákony a bol by prinútený žiť uprostred nich... istotne by konal veľmi rozumne, ak by – v mene zákona pravdy, ktorý je u Skýtov vskutku nelegálnym – ak by spolu s ostatnými, ktorí majú ten istý názor, vytvoril spoločenstvá proti platnej legislatíve...“ (Contra Celsum GCS Orig. 428 (Koetschau); cfr A. Fürst, Monotheismus und Monarchie. Zum Zusammenhang von Heil und Herrschaft in der Antike. In: Theol.Phil. 81 (2006) 321 – 338; citazione p. 336; cfr anche J. Ratzinger, Die Einheit der Nationen. Eine Vision der Kirchenväter (Salzburg – München 1971) 60).

Na základe tohto presvedčenia tí, ktorí vzdorovali a konali proti nacistickému režimu a proti ostatným totalitným režimom, činili tak službu skutočnému právu a celému ľudstvu. Týmto osobám bolo jasné a nepopierateľné, že platné právo bolo vskutku nespravodlivosťou. No v rozhodnutiach demokratického politika otázka ohľadne toho, čo korešponduje so zákonom pravdy, čo je skutočne spravodlivé a môže sa stať zákonom, nie je tak veľmi evidentná. Čo v súvislosti so základnými antropologickými otázkami je spravodlivé a môže sa stať platným zákonom, v súčasnosti nie je vôbec také zjavné. Na otázku, ako možno spoznať, čo je skutočne spravodlivé a takýmto spôsobom slúžiť spravodlivosti v legislatíve, nikdy nebolo ľahké nájsť odpoveď a dnes – s takým veľkým množstvom našich poznatkov a našich schopností – je táto otázka ešte zložitejšia.

Ako spoznať, čo je spravodlivé? V minulosti boli právne usporiadania takmer vždy motivované náboženstvom: na základe odvolania sa na božstvo sa rozhodovalo, čo je medzi ľuďmi spravodlivé. V protiklade s ostatnými veľkými náboženstvami kresťanstvo nikdy nevnucovalo štátu a spoločnosti zjavené právo, čiže právne usporiadanie odvodené zo zjavenia. Odvolávalo sa naopak na prirodzenosť a na rozum ako skutočné zdroje práva – odvolávalo sa na harmóniu medzi objektívnou a subjektívnou pravdou, harmóniou, ktorá však predpokladá, že obe tieto sféry sú založené na Božej stvoriteľskej pravde. Kvôli tomu sa kresťanskí teológovia pripojili k filozoficko-právnickému hnutiu, ktoré sa formovalo od 2. storočia pred Kristom. V prvej polovici 2. predkresťanského storočia sa udialo stretnutie medzi prirodzeným a sociálnym právom vytvoreným stoickými filozofmi a vplyvnými učiteľmi rímskeho práva (porov. W. Waldstein, Ins Herz geschrieben. Das Naturrecht als Fundament einer menschlichen Gesellschaft (Augsburg 2010) 11ss; 31 – 61). Z tohto stretnutia sa zrodila západná právnická kultúra, ktorá bola a stále je determinujúcou silou pre právnickú kultúru ľudstva. Z tohto predkresťanského spojenia medzi právom a filozofiou vychádza cesta, ktorá vedie, skrze kresťanský stredovek až k právnemu rozvoju Osvietenstva až po Deklaráciu základných ľudských práv a Základný nemecký zákon, ktorým náš ľud v roku 1949 uznal „nedotknuteľné a neodňateľné ľudské práva ako základ každého ľudského spoločenstva, pokoja a spravodlivosti vo svete“.

Pre rozvoj práva a ľudstva bolo rozhodujúce, že kresťanskí teológovia odmietli náboženské právo s jeho odvolaním sa na božstvá, a postavili sa na stranu filozofie uznajúc za platný zdroj práva pre všetkých toto spojenie rozumu a prirodzenosti. Toto rozhodnutie urobil už sv. Pavol, keď vo svojom Liste Rimanom tvrdí: „A keď pohania, ktorí nemajú zákon (židovskú Tóru), od prírody robia, čo zákon požaduje, ... sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie ...“ (Rim 2,14n). Tu sa objavujú dva základné pojmy – príroda (prirodzenosť) a svedomie. „Svedomie“ nie je nič iné ako to „chápavé srdce“ Šalamúna, teda rozum otvorený k jazyku bytia. Kým sa takto až po epochu Osvietenstva, Deklarácie ľudských práv po druhej svetovej vojne a vytvorenie nášho Základného zákona otázka o základoch legislatívy zdala jasná, v poslednom polstoročí sa udiali dramatické zmeny situácie. Myšlienka prirodzeného práva je dnes považovaná za tak trochu divnú katolícku náuku, o ktorej sa neoplatí diskutovať mimo katolíckej pôdy, takmer akoby sme sa hanbili ju čo i len spomenúť. Chcel by som krátko poukázať na to, ako vznikla táto situácia.

Predovšetkým je dôležitá myšlienka podľa ktorej je medzi „bytím“ („Sein“) a „povinnosťou“ („Sollen“) neprekonateľná priepasť. Z „bytia“ nemožno odvodiť „povinnosť“, pretože ide o dve absolútne odlišné oblasti. Základom tohto názoru je pozitivistické chápanie prirodzenosti a rozumu, ktoré je dnes takmer všeobecne prijímané. Ak považujeme prirodzenosti za „súhrn objektívnych údajov, spojených medzi sebou, ako sú spojené príčina a následok“ (Hans Kelsen), tak z nej nemôže v skutočnosti vyplynúť akákoľvek indikácia, ktorá by mala etický charakter (Waldstein, op. cit. 15 – 21). Pozitivistické chápanie prirodzenosti, ktoré ju chápe čisto funkčným spôsobom, tak ako ju vysvetľujú prírodné vedy, nemôže vytvoriť akýkoľvek most medzi spôsobom konania a zmýšľania („ethos“) a právom, ale opätovne dať iba čisto funkčné odpovede. To isté však platí aj pre rozum v pozitivistickom pohľade, ktorý je mnohými považovaný za jediný vedecký pohľad. V ňom to, čo nie je buď overiteľné alebo popierateľné, nepatrí do sféry rozumu. Preto ethos a náboženstvo musia spadať do čisto subjektívnej sféry a teda mimo sféry rozumu v užšom zmysle slova. Tam, kde platí dominantné a exkluzívne postavenie pozitivistického rozumu – a to je takmer vždy v našom verejnom povedomí – klasické zdroje poznania ethosu a práva sú „vyradené z hry“. Toto je dramatická situácia, ktorá sa týka nás všetkých a o ktorej je potrebné verejne hovoriť. Práve urgentné pozvanie k takejto diskusii je hlavným zámerom tohto príhovoru.

Pozitivistický pojem prirodzenosti a rozumu, pozitivistický pohľad na svet je vo svojom celku obrovskou časťou ľudského poznania a ľudských schopností, ktorých sa samozrejme nemôžeme zriecť. No ona sama v sebe nie je kultúrou, ktorá by zodpovedala, alebo by bola dostatočná pre ľudské bytie v celej jeho šírke. Tam, kde sa pozitivistické zmýšľanie považuje za jedinú dostačujúcu kultúru, a vytláča všetky ostatné kultúrne skutočnosti do postavenia akýchsi subkultúr, tam všade redukuje človeka ba dokonca ohrozuje jeho ľudskosť. Hovorím to s ohľadom na Európu, v ktorej vidieť snahu uznať jedine pozitivizmus za spoločnú kultúru a ako spoločný základ pre formovanie práva. Zatiaľ čo všetky ostatné presvedčenia a hodnoty našej kultúry sú redukované do postavenia subkultúr. Týmto sa Európa – tvárou v tvár iným kultúram sveta – stavia do pozície krajiny bez kultúry a súčasne vznikajú extrémistické a radikálne prúdy. Pozitivistické zmýšľanie, ponúkané exkluzívnym spôsobom nie je schopné vnímať čokoľvek iné než niečo funkčné. Podobá sa tak na opancierovanú stavbu bez okien, v ktorej si užívame pokoj a svetlo my sami a nechceme obe tieto veci prijať od Boha. Ani tak si však nemôžeme namýšľať: aj v takomto nami vytvorenom svete potajomky čerpáme Božie zdroje, ktoré iba pretvárame na naše výtvory. Je potrebné opäť roztvoriť okná, uvidieť veľkosť sveta, neba a zeme a používať všetko toto spravodlivým spôsobom.

No ako to zrealizovať? Ako nájdeme vstup k tejto veľkosti, k tomuto celku? Ako môže rozum nájsť svoju veľkosť bez toho, že by skĺzol do iracionality? Ako sa môže prirodzenosť opäť zjaviť vo svojej skutočnej hĺbke, so svojimi potrebami a svojimi indikáciami? Chcem pripomenúť jeden fakt zo súčasných politických dejín, s nádejou, že nebudem zle pochopený a že nevzbudím množstvo jednostranných polemík. Povedal by som, že objavenie sa ekologického hnutia v nemeckej politike od 70-tych rokov minulého storočia, i napriek tomu, že úplne neroztvorilo okná, predsa len bolo a zostáva výkrikom snažiacim sa o čistý vzduch, výkrikom, ktorý nemožno ignorovať ani ospevovať, pretože v ňom vidieť príliš veľa iracionality. Mladí ľudia si uvedomili, že v našich vzťahoch s prírodou niečo nefunguje. Že hmota nie je iba materiálom pre našu činnosť, ale že samotná Zem má sama v sebe svoju vlastnú hodnotu a my máme nasledovať jej usmernenia. Je jasné, že tu nerobím propagandu jednej konkrétnej politickej strane, o toto mi vôbec nejde. Keď v našom vzťahu so skutočnosťou niečo nefunguje, tak sa musíme všetci vážne zamyslieť a všetci sme vedení k otázkam ohľadne samotných základov našej kultúry. Dovoľte mi sa ešte na chvíľu zastaviť pri tomto bode. Dôležitosť ekológie je nepopierateľná. Musíme počúvať jazyk prírody a správne naň odpovedať. Chcel by som však rozhodne čeliť ešte jednému bodu, ktorý býva častokrát veľmi zanedbávaný: existuje aj ekológia človeka. Aj človek vlastní určitú časť prírody, ktorú musí rešpektovať a ktorú nemôže ľubovoľne manipulovať. Človek nie je iba slobodou, ktorú si sám vytvorí. Človek nevytvára iba seba samého. On je duch a vôľa, no je aj prírodou a jeho vôľa je správnou vtedy, keď počúva prírodu, keď ju rešpektuje a keď prijíma seba samého preto, čím on sám je a ktorý sa nevytvoril sám pre seba. Práve tak a iba tak sa realizuje skutočná ľudská sloboda.

Vráťme sa k základným pojmom prirodzenosti a rozumu, z ktorých sme na začiatku vyšli. Veľký teoretik právneho pozitivizmu – Kelsen, vo veku svojich 84 rokov, v roku 1965 opustil dualizmus medzi „bytím“ („Sein“) a „povinnosťou“ („Sollen“). Vtedy povedal, že normy môžu byť odvodené iba podľa vôle. Následne by prirodzenosť v sebe zahŕňala normy iba vtedy, ak by nejaká vôľa tieto normy do nej vložila. To by na druhej strane predpokladalo Boha Stvoriteľa, ktorého vôľa je vložená do prirodzenosti. „Diskutovať o pravde tejto viery je absolútne zbytočné“, povedal (podľa Waldsteina, op. cit. 19). Je to skutočne tak? – chcel by som sa spýtať. Je skutočne bez zmyslu zamýšľať sa nad tým, či objektívny rozum, ktorý sa ukazuje v prírode, nepredpokladá stvoriteľský Rozum – Creator Spiritus?

Tu by nám malo prísť na pomoc kultúrne dedičstvo Európy. Na základe presvedčenia o existencii Boha Stvoriteľa boli rozvinuté myšlienky o ľudských právach, rovnosti všetkých ľudí pred zákonom, presvedčenie o nedotknuteľnosti ľudskej hodnoty každej jednej osoby a vedomie zodpovednosti ľudí za ich konanie. Tieto poznatky rozumu tvoria našu kultúrnu pamäť. Ignorovať ju alebo považovať za číru minulosť by bolo odvrhnutím svojej vlastnej kultúry a zbavením sa našej celistvosti. Európska kultúra sa zrodila zo stretnutia medzi Jeruzalemom, Aténami a Rímom – zo stretnutia medzi vierou v Boha Izraela, filozofickým zmýšľania Grécka a právnym myslením Ríma. Toto trojité stretnutie vytvára vnútornú identitu Európy. Vo vedomí zodpovednosti človeka pred Bohom a v uznaní nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti každého človeka, toto stretnutie zabezpečilo kritériá práva, obraňovanie ktorých je našou úlohou v tomto historickom okamihu.

Mladý kráľ Šalamún dostal možnosť, keď prijímal moc, dostal možnosť žiadať o niečo. Čo by sa stalo, keby sme my – dnešní zákonodarcovia – dostali možnosť žiadať o niečo? O čo by sme požiadali? Myslím, že aj dnes by sme nemohli žiadať nič iné než chápavé srdce – schopnosť rozlišovať dobro od zla a vytvárať tak skutočné právo, slúžiť spravodlivosti a pokoju.

Ďakujem za vašu pozornosť

Preložil: Ľubomír Rebek

( TK KBS, RV, ľr; ml ) 20110922021   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]