Vatikán (14. augusta, RV) - Dnešné stretnutie so Svätým Otcom v Apoštolskom paláci v Castel Gandolfe sa nieslo už v atmosfére blížiacich sa Svetových dní mládeže v Madride. Túto udalosť pápež pripomenul v niekoľkých rečiach po modlitbe Anjel Pána, pričom vyzval veriacich, aby svojimi modlitbami sprevádzali mladých pútnikov. Vo svojom príhovore pred modlitbou Anjel Pána však Benedikt XVI. vychádzal z evanjelia dnešnej nedele:„Drahí bratia a sestry, vitajte!
Úryvok evanjelia tejto nedele začína označením regiónu, kam Ježiš odchádza: do Týru a Sidonu, severozápadne od Galiley, kraja pohanov. A tu sa stretáva s kanaánskou ženou, ktorá sa obracia naňho s prosbou o uzdravenie jej dcéry, ktorú trápi zlý duch (porov. Mt 15, 22). Už v tejto žiadosti môžeme rozoznať začiatok cesty viery, ktorá v dialógu s božským Majstrom, rastie a naberá sily. Žena sa nebojí volať k Ježišovi: „Zmiluj sa nado mnou,“ - výraz, ktorý sa opakuje v žalmoch (porov. 50,1); nazýva ho „Pán“ a „Syn Dávidov“ (porov. Mt 15, 22), poukazuje na pevnú nádej, že bude vypočutá. Aký je postoj Pána pred týmto výkrikom bolesti pohanskej ženy? Mlčanie Ježiša sa môže zdať zarážajúce až natoľko, že vyvolá intervenciu učeníkov. Ale tu nejde o necitlivosť k bolesti tejto ženy. Sv. Augustín správne hovorí: „Kristus sa javí ľahostajný voči nej nie preto, aby odmietol milosť, ale aby v nej zapálil túžbu“ (Sermo 77, 1: PL 38, 483). Jasná Ježišova reč, ktorý hovorí „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela“ (v. 24) neoberie o odvahu kanaánčanku, ktorá nalieha: „Pane, pomôž mi!“ (v. 25). A hoci dostane odpoveď, ktorá akoby zatvárala každú nádej - „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám“ (v. 26) – nevzdáva sa. Nechce nikoho o nič obrať: v jednoduchosti a pokore jej stačí málo, stačia jej omrvinky, iba jeden pohľad, jedno dobré slovo Syna Božieho. A Ježiš obdivuje jej odpoveď veľkej viery a hovorí: „Nech sa ti stane, ako chceš“ (v. 28).
Drahí priatelia, aj my sme povolaní k rastu vo viere, k tomu, aby sme sa otvorili na slobodné prijatie daru Božieho, k tomu, aby sme mali dôveru a tiež volali na Ježiša „daruj nám vieru, pomôž nám nájsť cestu“. Je to cesta, ktorú Ježiš ponúkol svojim učeníkom, kanaánskej žene a ľuďom všetkých čias a národov, každému jednému z nás. Viera nás otvára k poznaniu a prijatiu skutočnej Ježišovej identity, jeho novosti a jedinečnosti, k prijatiu jeho slova ako sily života, ako prameňa života, aby sme žili v osobnom vzťahu s ním. Poznanie vierou rastie s túžbou nachádzať cestu a v konečnom dôsledku je to dar Boží, ktorý sa nám zjavuje nie ako abstraktná entita bez tváre a bez mena, ale ako osoba, ktorá chce s nami vstúpiť do hlbokého vzťahu lásky a zasiahnuť celý náš život. Preto naše srdce každý deň musí živiť skúsenosť obrátenia, túžba lepšie poznať, nájsť jeho chlieb. Každý deň musíme prejsť z človeka uzavretého do seba samého k človeku otvorenému na Božie pôsobenie, k duchovnému človeku (porov. 1 Kor 2, 13-14), ktorý ponecháva interpelovať Božie slovo a otvára svoj život jeho láske. Drahí bratia a sestry, každý deň živme našu vieru dôkladným počúvaním Božieho slova, slávením sviatostí, osobnou modlitbou, ktorá je volaním k nemu a láskou k blížnemu. Prosme o príhovor Panny Márie, ktorú budeme zajtra kontemplovať v jej slávnom nanebovzatí s dušou a telom, aby nám pomáhala ohlasovať a svedčiť naším radostným životom o tom, že sme stretli Pána.“
Preložil Peter Dufka
