Drahí bratia a sestry,

na katechézach v uplynulých týždňoch som predstavil niektoré aspekty stredovekej teológie. No kresťanská viera, hlboko zakorenená v mužoch a ženách oných storočí, nepodnietila len vznik vrcholných diel teologickej literatúry, myslenia a viery, ale inšpirovala aj najvznešenejšie umelecké výtvory univerzálnej civilizácie -katedrály, ktoré predstavujú skutočnú slávu kresťanského stredoveku.

Od začiatku 11. storočia počas troch storočí zaznamenávala Európa mimoriadny umelecký zápal. Dávny kronikár takto opísal nadšenie a pracovitosť oných čias: „V celom svete, no zvlášť v Itálii a v Galii, sa začali rekonštruovať kostoly, hoci mnohé boli ešte v dobrom stave a nepotrebovali žiadnu rekonštrukciu. Bolo to ako súťaž medzi národmi; panovalo presvedčenie, že svet odhadzuje staré háby a chce si obliecť biele rúcha nových kostolov. Veriaci vtedy zrekonštruovali prakticky všetky katedrálne kostoly, veľké množstvo kláštorných kostolov a dokonca aj vidiecke modlitebne“ (Rodolfo il Glabro, Historiarum 3, 4).

K tomuto obrodeniu náboženskej architektúry prispeli rôzne faktory. Boli to predovšetkým priaznivejšie historické podmienky, ako väčšia politická stabilita, sprevádzaná trvalým nárastom počtu obyvateľstva a postupným rozvojom miest, vzájomnými kontaktmi a bohatstvom. Okrem toho architekti vymýšľali čoraz rozpracovanejšie technické riešenia, aby zväčšili rozmery budov, ktorým zároveň dodávali pevnosť a majestátnosť. Najmä vďaka horlivosti a duchovnému zápalu kvitnúceho mníšstva vznikali kláštorné kostoly, kde sa mohla dôstojne a vznešene sláviť liturgia a veriaci tam mohli zotrvávať v modlitbe, priťahovaní úctou k ostatkom svätých, ktoré boli cieľom nepretržitých pútí. Tak sa zrodili románske kostoly a katedrály, charakteristické svojím pozdĺžnym pôdorysom a loďami, schopnými pojať mnohých veriacich.

Išlo o veľmi masívne kostoly s hrubými múrmi, kamennými klenbami a jednoduchými základnými líniami. Novinkou bola sochárska výzdoba. V románskych kostoloch, ktoré boli miestom mníšskej modlitby a bohoslužby veriacich, sa sochári sústredili viac na výchovný účel než na technickú dokonalosť. Keďže bolo potrebné vyvolať v dušiach silné dojmy a pocity, schopné pohnúť k zrieknutiu sa nerestí a zla a k pestovaniu čností a dobra, bolo bežné zobrazovať Krista ako sudcu celého sveta, obklopeného postavami z Apokalypsy. Takéto vyobrazenia sa nachádzajú predovšetkým na portáloch románskych kostolov, aby zdôraznili, že Kristus je bránou, ktorá vedie do neba. Keď veriaci prekračujú prah posvätnej budovy, vstupujú do časopriestoru odlišného od toho, ktorý je vlastný bežnému životu. Okrem portálov kostolov mohli veriaci v Krista, zvrchovaného, spravodlivého a milosrdného vládcu, podľa zámeru umelcov zakúsiť pri slávení liturgie a pri zbožných úkonoch konaných vnútri posvätnej budovy akúsi predchuť večnej blaženosti.

V 12. a 13. storočí sa zo severného Francúzska začal šíriť iný druh architektúry sakrálnych budov. Bola to gotická architektúra líšiaca sa od románskej dvoma novými charakteristickými črtami: vertikálnym vzletom a presvetlením. Gotické katedrály ukazovali syntézu viery a umenia, harmonicky vyjadrenú univerzálnym a podmanivým jazykom krásy, ktorá dodnes vyvoláva úžas. Zavedením klenby s lomenými oblúkmi, podopieranej mohutnými piliermi, bolo možné významne zväčšiť ich výšku. Tento vzlet do výšky mal inšpirovať na modlitbu a sám osebe bol modlitbou. Gotická katedrála tak mala svojimi architektonickými líniami vyjadrovať túžbu duší po Bohu. Navyše nové technické riešenia umožnili zabudovať do obvodových múrov okná vyzdobené farebnými vitrážami. Okná sa stali veľkými svetelnými obrazmi, znázorňujúcimi výjavy, ktoré boli veľmi vhodné na poúčanie ľudu vo viere. Cez maľované okná sa na veriacich liali prúdy svetla, ktoré im rozprávali dejiny spásy a uvádzali ich do týchto dejín.

Ďalšou prednosťou gotických katedrál bola skutočnosť, že na ich výstavbe a výzdobe sa - hoci rôznym spôsobom - podieľalo zborovo celé kresťanské i občianske spoločenstvo. Zúčastňovali sa na ňom obyčajní i mocní ľudia, nevzdelanci i učenci. V tomto spoločnom dome sa totiž všetci veriaci vzdelávali vo viere. Gotické sochárstvo urobilo z katedrál „Bibliu z kameňa“, keď zobrazovalo príbehy z evanjelií a vysvetľovalo obsahy liturgického roka, počnúc Pánovým narodením až po jeho oslávenie. Okrem toho sa v oných storočiach čoraz viac šírila vnímavosť na Pánovo človečenstvo a veľmi realisticky sa zobrazovali bolesti jeho umučenia: trpiaci Kristus (Christus patiens) sa stal obrazom, ktorý bol všetkým drahý, povzbudzoval zbožnosť a pobádal k ľútosti nad hriechmi. V umeleckých zobrazeniach nechýbali ani postavy zo Starého zákona, a tak sa veriaci navštevujúci katedrály mohli dôverne oboznámiť s ich príbehmi tvoriacimi súčasť jediných spoločných dejín spásy. Gotické sochárstvo 13. storočia so svojimi klenbami plnými krásy, nehy a inteligencie, manifestuje šťastnú a priezračnú zbožnosť, z ktorej sa vľúdne šíri úprimná a detská úcta k Božej Matke, ktorú niekedy vidíme ako mladú, matersky sa usmievajúcu ženu, predovšetkým však ako mocnú a milosrdnú kráľovnú neba i zeme. Veriaci, ktorí navštevovali gotické katedrály, v nich s potešením nachádzali aj umelecké vyobrazenia svätých - vzory kresťanského života a príhovorcov u Boha. Nechýbali v nich ani „laické“ prejavy ľudského života – tu a tam sa objavovali napríklad vyobrazenia práce na poliach, rôznych vied a umení. Na miestach, kde sa slávila liturgia, bolo všetko zamerané na Boha a obetované jemu.

Aký význam sa prisudzoval gotickej katedrále, môžeme lepšie pochopiť, ak si prečítame nápis na hlavnom portáli kostola Saint-Denis v Paríži: „Ty, ktorý prichádzaš a chceš chváliť krásu tohto vstupného portálu, nedaj sa oslniť ani zlatom, ani veľkoleposťou, ale skôr namáhavou prácou. Tu žiari vynikajúce dielo, kiež však nebo dá, aby toto skvelé dielo rozžiarilo ducha a ten sa vydal na cestu spolu so žiarivými pravdami v ústrety pravému svetlu, kde je pravou bránou Kristus.“

Drahí bratia a sestry, rád by som tu zdôraznil dva aspekty románskeho a gotického umenia, ktoré môžu byť osožné aj pre nás.

Prvý: vrcholné umelecké diela, ktoré sa zrodili v minulých storočiach v Európe, nemožno pochopiť, ak nevezmeme do úvahy nábožnú dušu, ktorá ich inšpirovala. Umelec, ktorý vždy dosvedčoval stretnutie estetiky s vierou, Marc Chagall, napísal, že „maliari po stáročia namáčali svoje štetce do onej farebnej abecedy, ktorou bola Biblia“. Keď sa viera, slávená zvlášť v liturgii, stretne s umením, vzniká hlboká harmónia, lebo obe môžu a chcú hovoriť o Bohu, zviditeľniť Neviditeľného. O toto poznanie sa chcem podeliť s umelcami na stretnutí 21. novembra, aby som im opäť navrhol priateľstvo medzi kresťanskou spiritualitou a umením, ktoré si tak veľmi želali moji ctení predchodcovia, zvlášť Boží služobníci Pavol VI. a Ján Pavol II.

Druhý aspekt: sila románskeho štýlu a nádhera gotických katedrál nám pripomínajú, že via pulchritudinis, cesta krásy, je privilegovanou a príťažlivou cestou, ako sa priblížiť k tajomstvu Boha. Veď čo iné je krása, ktorú spisovatelia, básnici, hudobníci, umelci kontemplujú a tlmočia svojím jazykom, ak nie odblesk nádhery večného Slova, ktoré sa stalo telom? Svätý Augustín hovorí: „Pýtaj sa krásy zeme, pýtaj sa krásy mora, pýtaj sa krásy rozptýleného a vlhkého vzduchu. Pýtaj sa krásy neba, pýtaj sa poriadku hviezd, pýtaj sa slnka, ktoré svojou žiarou rozjasňuje deň; pýtaj sa mesiaca, ktorý svojím odbleskom zmierňuje tmy noci. Pýtaj sa šeliem, ktoré sa pohybujú vo vode, chodia po zemi, lietajú vo vzduchu; duší, ktoré sa ukrývajú, tiel, ktoré sa ukazujú; toho, čo je viditeľné, a nechá sa viesť, i neviditeľného, ktoré vedie. Ich sa pýtaj! Všetky ti odpovedia: Pozri, aké sme krásne! Ich krása ich robí poznateľnými. Kto iný mohol stvoriť túto premenlivú krásu, ak nie Krása nemenná?“ (Sermo CCXLI, 2: PL 38, 1134).

Drahí bratia a sestry, nech nám Pán pomôže objaviť cestu krásy, ako zrejme najpôvabnejšiu a najpríťažlivejšiu z ciest, ktoré umožňujú stretnúť a milovať Boha.

Z TALIANČINY PRELOŽILA MÁRIA SPIŠIAKOVÁ

( TK KBS, RV ms; dj ) 20091119017   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]