Vatikán (11. novembra, RV) – Pri generálnej audiencii v stredu 11. novembra 2009 v Aule Pavla VI. vo Vatikáne predniesol pápež Benedikt XVI. nasledujúcu katechézu:Drahí bratia a sestry,
dnes dopoludnia chcem hovoriť o mníšskom hnutí, ktoré malo v stredoveku veľký význam a ktoré som už spomínal na predchádzajúcich katechézach. Ide o rád v Cluny, ktorý na začiatku 12. storočia, v čase svojho najväčšieho rozkvetu, mal približne 1 200 kláštorov, čo je skutočne obdivuhodný počet! V Cluny presne pred 1 100 rokmi, v roku 910, založil akvitánsky vojvoda Viliam Pobožný kláštor, ktorý bol zverený opátovi Bernovi.
V tom čase západné mníšstvo, ktoré prekvitalo o niekoľko storočí skôr za sv. Bernarda, z viacerých dôvodov veľmi upadalo. Spôsobili to nestabilné politické a spoločenské podmienky, zapríčinené ustavičnými nájazdmi a plienením zo strany národov, ktoré neboli integrované do európskeho prostredia, ďalej rozšírená chudoba a predovšetkým závislosť opátstiev od miestnych panstiev, ktoré kontrolovali všetko, čo sa nachádzalo na ich územiach a patrilo do ich kompetencie. V takejto situácii sa kláštor Cluny stal dušou hlbokej obnovy mníšskeho života, ktorá mu mala vrátiť pôvodného ducha.
V Cluny sa obnovilo zachovávanie reguly sv. Bernarda, s niektorými prispôsobeniami, ktoré tam už zaviedli iní reformátori. Išlo predovšetkým o zaistenie centrálneho miesta liturgie v kresťanskom živote. Clunyjskí mnísi sa s láskou a veľmi starostlivo venovali sláveniu liturgie hodín, spevu žalmov a procesiám, tak veľmi zbožným, ako aj slávnostným, no najmä sláveniu svätej omše. Rozvíjali sakrálnu hudbu. Usilovali sa o to, aby architektúra a umenie prispievali ku kráse a vznešenosti obradov. Liturgický kalendár obohatili o špeciálne slávnosti, akou je napríklad na začiatku novembra Spomienka na všetkých verných zosnulých, ktorú sme práve prednedávnom slávili. Rozširovali úctu k Panne Márii.
Clunyjskí mnísi venovali veľkú pozornosť liturgii, pretože boli presvedčení, že je účasťou na nebeskej liturgii. Mnísi tiež cítili povinnosť prihovárať sa pred Božím oltárom za živých i mŕtvych, keďže mnohí veriaci ich naliehavo žiadali, aby si na nich spomenuli v modlitbe. Napokon Viliam Pobožný práve s týmto cieľom založil opátstvo v Cluny. V starodávnom dokumente, ktorý hovorí o jeho založení, čítame: „Týmto mojím darom ustanovujem, nech je v Cluny vybudovaný kláštor rehoľníkov na počesť sv. apoštolov Petra a Pavla a nech sa v ňom zhromaždia mnísi, ktorí budú žiť podľa reguly sv. Benedikta..., nech sa stane ctihodným príbytkom modlitby, navštevovaným s úmyslom skladať sľuby a prosiť v modlitbe, nech sa všetko úsilie a všetky túžby s vnútorným zápalom zameriavajú na vytúžený nebeský život a nech k Pánovi ustavične smerujú modlitby, vzývania a prosby.“
Na udržanie a oživenie tejto atmosféry modlitby clunyjská regula zdôrazňovala význam mlčania, ktoré mnísi disciplinovane zachovávali v presvedčení, že rýdzosť čností, po ktorých túžili, si vyžaduje vnútornú a trvalú sústredenosť. Neprekvapuje preto, že čoskoro zahaľovala kláštor v Cluny povesť svätosti a mnohé ďalšie mníšske komunity sa rozhodli nasledovať jeho zvyklosti. Veľa kniežat a pápežov žiadalo opátov z Cluny, aby rozšírili tamojšiu reformu, takže onedlho vznikla hustá sieť kláštorov spojených s Cluny či už priamo - právnymi putami, alebo len pričlenením na základe rovnakej charizmy. Tak sa postupne začala črtať Európa ducha v rôznych regiónoch Francúzska, v Taliansku, Španielsku, Nemecku a Maďarsku.
Úspech clunyjskej reformy spôsobila predovšetkým vysoká úroveň duchovnosti, ktorá sa v Cluny pestovala, ale aj inými podmienkami, ktoré priali jej rozvoju. Na rozdiel od dovtedajšej praxe kláštor v Cluny a s ním spojené komunity boli vyňaté spod jurisdikcie miestnych biskupov a podriadené priamo rímskemu biskupovi, pápežovi. Predstavovalo to špeciálny vzťah so svätopeterskou stolicou a práve vďaka ochrane a povzbudeniu od pápežov sa ideály čistoty a vernosti, ktoré sa clunyjská reforma snažila uskutočňovať, mohli rýchlo šíriť. Okrem toho boli opáti vyberaní bez akéhokoľvek zasahovania svetských autorít na rozdiel od praxe na iných miestach. Vo vedení clunyjskej komunity a od nej závislých mníšskych komunít sa striedali osoby skutočne hodné tohto úradu: opát Odo z Cluny, o ktorom som hovoril na katechéze pred dvoma mesiacmi, a ďalšie veľké osobnosti ako Emard, Maio, Odilo a predovšetkým Hugo Veľký. Títo vykonávali svoju službu počas dlhých období a zaisťovali stabilitu začatej reformy a jej šírenie. Navyše okrem Oda sú uctievaní ako svätí Maio, Odilo a Hugo.
Clunyjská reforma mala pozitívny vplyv nielen na očistenie a prebudenie mníšskeho života, ale aj na život univerzálnej Cirkvi. Túžba po evanjeliovej dokonalosti totiž predstavovala podnet, aby sa prekonali dva vážne nešváry, ktoré vtedy sužovali Cirkev: simonia, teda nadobúdanie cirkevných úradov za úplatu, a nemorálnosť svetského kléru.
Protagonistami tohto impozantného diela duchovnej obnovy boli opáti z Cluny so svojou duchovnou autoritou a clunyjskí mnísi, ktorí sa stali biskupmi,¬ niektorí z nich dokonca pápežmi. A tak nechýbalo ani ovocie: kňazi si opäť začali ctiť a zachovávať celibát a zaviedli sa prehľadnejšie postupy na obsadzovanie cirkevných úradov.
Kláštory inšpirované clunyjskou reformou boli aj významným prínosom pre spoločnosť. V epoche, v ktorej sa starali o chudobných len cirkevné inštitúcie, dostala charita významné miesto. Vo všetkých domoch existoval takzvaný almužník, ktorý mal za úlohu prichýliť núdznych pocestných a pútnikov, kňazov a rehoľníkov na cestách a predovšetkým chudobných, ktorí prichádzali žiadať jedlo a strechu nad hlavou na niekoľko dní.
Nemenej dôležité boli ďalšie dva inštitúty, typické pre stredovekú spoločnosť, podporované kláštorom Cluny - takzvané „Božie prímerie“ a „Boží pokoj“. V dobe silne poznačenej násilím a duchom pomsty zaisťovali „Božie prímeria“ pri príležitosti určitých náboženských sviatkov a niektorých dní v týždni dlhšie obdobia bez bojov. „Boží pokoj“ si zasa pod kánonickým trestom vyžadoval rešpektovať bezbranné osoby a sväté miesta.
Vo vedomí národov Európy sa takto upevňoval dlhotrvajúci proces dozrievania, ktorý viedol k čoraz jasnejšiemu uznávaniu dvoch základných prvkov budovania spoločnosti: hodnoty ľudskej osoby a primárneho dobra – mieru.
Clunyjské kláštory okrem toho - podobne ako iné mníšske komunity – disponovali aj rozsiahlymi majetkami, ktoré vďaka usilovnosti prinášali ovocie, a tak prispievali k rozvoju ekonomiky. Popri manuálnej práci nechýbali v nich ani typické kultúrne aktivity stredovekého mníšstva, ako boli školy pre deti, vedenie knižníc a scriptórií na prepisovanie kníh.
Takto už pred tisíc rokmi, v čase, keď sa proces formovania európskej identity naplno rozvíjal, k nemu do mnohých regiónov európskeho kontinentu rozšírená clunyjská skúsenosť priniesla dôležitý a cenný príspevok. Pripomenula primát duchovných dobier; považovala za potrebné smerovať k Božím veciam; inšpirovala a podporovala iniciatívy a inštitúcie na podporu ľudských hodnôt; vychovávala k duchu pokoja.
Drahí bratia a sestry, modlime sa, aby všetci tí, ktorým leží na srdci autentická ľudskosť a budúcnosť Európy, dokázali odhaliť, oceniť a šíriť bohaté kultúrne a náboženské dedičstvo tých storočí.
