Vatikán (28. októbra, RV) - Katechéza Benedikta XVI., ktorú predniesol pri generálnej audiencii 28. októbra 2009 vo Vatikáne:"Drahí bratia a sestry,
dnes sa budem venovať jednému zaujímavému historickému aspektu. Týka sa rozkvetu latinskej teológie v 12. storočí, ku ktorému došlo v dôsledku radu prozreteľnostných okolností. V krajinách západnej Európy vtedy vládol relatívny mier, ktorý zaisťoval spoločnosti ekonomický rozvoj i upevnenie politických štruktúr, a aj vďaka kontaktom s Východom podporoval živú kultúrnu aktivitu.
V rámci Cirkvi bolo možné pozorovať plody mohutného hnutia známeho ako „gregoriánska reforma“, ktoré sa energicky presadzovalo v predchádzajúcom storočí a ktoré vnieslo do života cirkevného spoločenstva, najmä kléru, viac evanjeliovej čistoty a navrátilo tak Cirkvi a pápežstvu autentickú slobodu konania. Okrem toho sa šírila aj rozsiahla duchovná obnova, podporovaná bujným rozkvetom zasväteného života: vznikali a rozširovali sa nové rehoľné rády, zatiaľ čo už existujúce zakúšali sľubné oživenie.
Rozkvitala aj teológia, ktorá si bola čoraz viac vedomá svojej vlastnej povahy: cibrila svoju metódu, vyrovnávala sa s novými problémami, napredovala v kontemplácii Božích tajomstiev, pričom vznikli jej základné diela a inšpirovali sa ňou dôležité kultúrne iniciatívy – umelecké i literárne – pripravujúce zrod majstrovských diel v nasledujúcom storočí, storočí Tomáša Akvinského a Bonaventúru z Bagnoregia.
Táto nadšená teologická aktivita prebiehala v dvoch prostrediach: v kláštoroch a v obecných školách (scholae), pričom niektoré z nich tvorili základ neskorších prvých univerzít, predstavujúcich jeden z typických výdobytkov kresťanského stredoveku. Práve v súvislosti s týmito dvoma prostrediami, kláštormi a scholami, možno hovoriť o dvoch typoch teológie: „mníšskej“ a „scholastickej“ teológii.
Predstaviteľmi mníšskej teológie boli mnísi, zvyčajne opáti, obdarení múdrosťou a evanjeliovým zápalom, ktorí boli bytostne oddaní úsiliu vzbudzovať a oživovať milujúcu túžbu po Bohu. Predstaviteľmi scholastickej teológie boli učení muži, ktorí sa horlivo venovali štúdiu, učitelia (magistri), ktorí chceli poukázať na rozumnosť a opodstatnenosť tajomstiev Boha a človeka, prijímaných, samozrejme, vierou, no zároveň chápaných rozumom. Rôzne ciele objasňujú rozdielnosť ich metód a spôsobov, akými robili teológiu.
V kláštoroch 12. storočia bola teologická metóda principiálne spojená s výkladom Svätého písma, sacra pagina – ako ho nazývali autori tých čias, ktorí sa venovali zvlášť biblickej teológii. Všetci mnísi boli totiž zbožnými poslucháčmi a čitateľmi Svätého písma a jedným z ich hlavných zamestnaní bolo lectio divina, teda modlitebné čítanie Biblie. Jednoduché čítanie posvätného textu im nestačilo na vnímanie jeho hlbokého zmyslu, vnútornej jednoty a transcendentálneho posolstva. Preto bolo potrebné praktizovať duchovné čítanie, rozvíjajúce vnímavosť voči Duchu Svätému. V škole cirkevných otcov sa teda Biblia vysvetľovala alegoricky, aby každá stránka Starého a Nového zákona odhalila to, čo hovorí o Kristovi a o jeho diele spásy.
Biskupská synoda z minulého roku o Božom slove v živote a poslaní Cirkvi poukázala na dôležitosť duchovného prístupu k Svätému písmu. Preto je užitočné náležite doceniť mníšsku teológiu, ktorá predstavuje nepretržitú biblickú exegézu, ako aj diela napísané jej predstaviteľmi, ich vzácne asketické komentáre biblických kníh. Práve z tohto dôvodu mníšska teológia s literárnou prípravou spájala aj duchovnú prípravu. Bola si totiž vedomá, že čisto teoretické a profánne čítanie nestačí. Aby bolo možné vstúpiť do srdca Svätého písma, treba ho čítať v duchu, v akom bolo napísané a vytvorené. Literárna príprava bola nevyhnutná na poznanie presného významu slov a uľahčovala pochopenie textu tým, že cibrila gramatickú a filologickú vnímavosť.
Benediktínsky znalec z minulého storočia Jean Leclercq nazval svoju štúdiu, ktorá predstavuje charakteristické znaky mníšskej teológie, L’amour des lettres et le désir de Dieu (Láska k slovám a túžba po Bohu). Skutočne, túžba po poznaní a milovaní Boha, idúceho nám v ústrety prostredníctvom svojho Slova, ktoré máme prijať, meditovať a žiť, nás vedie k tomu, aby sme sa usilovali hlbšie spoznať biblické texty vo všetkých ich rozmeroch.
Je ešte jeden postoj, na ktorom trvajú tí, ktorí sa venujú mníšskej teológii, a to je vnútorný postoj modlitby, ktorá musí predchádzať, sprevádzať a dopĺňať štúdium Svätého písma. Mníšska teológia je totiž v konečnom dôsledku počúvaním Božieho slova, ktoré nemožno prijať bez očistenia srdca a predovšetkým bez toho, aby bolo nadšene zapálené za stretnutie s Pánom. Teológia sa tak stáva meditáciou, modlitbou, chválospevom a povzbudzuje úprimné obrátenie. Nemálo predstaviteľov mníšskej teológie dosiahlo touto cestou najvyššie stupne mystickej skúsenosti a sú aj pre nás pozvaním, aby sme svoj život sýtili Božím slovom, napríklad pozorným počúvaním liturgických čítaní a zvlášť evanjelia na nedeľnej svätej omši. Okrem toho je dôležité vyhradiť si aj každý deň istý čas na meditovanie Biblie, pretože Božie slovo je svetlom, ktoré osvecuje naše každodenné pozemské putovanie.
Naproti tomu scholastická teológia, ako som už povedal, sa pestovala v školách (scholae), ktoré vznikli pri veľkých katedrálach tej doby s cieľom prípravy kléru, alebo okolo určitého učiteľa teológie a jeho žiakov, aby formovali odborníkov v oblasti kultúry v čase, keď vzdelanie nadobúdalo čoraz väčšiu vážnosť. V metóde scholastikov malo centrálne postavenie quaestio, teda určitý problém, s ktorým sa čitateľ borí v snahe pochopiť Písmo a Tradíciu. Zoči-voči tomuto problému, ktorý nastoľujú spomínané smerodajné texty, vznikajú otázky a rodí sa diskusia medzi učiteľom a študentmi. V tejto diskusii sa objavujú argumenty jednak autorít, jednak rozumu a diskusia sa rozvíja s cieľom nájsť napokon určitú syntézu medzi autoritou a rozumom, aby sa dospelo k hlbšiemu pochopeniu Božieho slova.
V tejto súvislosti sv. Bonaventúra hovorí, že teológia je per additionem (porov. Commentaria in quatuor libros sententiarum, I, proem. Q. 1, concl.), to znamená, že teológia dopĺňa k Božiemu slovu rozumový rozmer, a tak robí vieru v živote človeka hlbšou, osobnejšou, a teda aj konkrétnejšou.
Takto boli nájdené rôzne riešenia a sformulované závery, pomocou ktorých sa začal budovať teologický systém. Usporiadanie quaestiones viedlo k utváraniu čoraz rozsiahlejších syntéz. Spisovali sa rozličné quaestiones spolu s odpoveďami, ktoré z nich vyplynuli, a vytvárali sa tak syntézy, nazývané sumy (summae), predstavujúce v skutočnosti rozsiahle teologicko-dogmatické traktáty, ktoré vznikli zo stretnutia ľudského rozumu s Božím slovom. Scholastická teológia teda mala za cieľ predstaviť jednotu a harmóniu kresťanského zjavenia, a to práve scholastickou, teda „školskou“ metódou, ktorá dôverovala ľudskému rozumu. Gramatika a filológia stáli v službe teologického poznania, ale ešte viac mu slúžila logika, teda disciplína skúmajúca „fungovanie“ ľudského uvažovania takým spôsobom, ktorý poukazuje na zrejmosť pravdivosti určitého tvrdenia. Ešte i dnes pri čítaní scholastických súm sme udivení ich prehľadnosťou, jasnosťou, logickým prepojením argumentov a hĺbkou niektorých intuícií. Za pomoci technického jazyka je každému slovu priradený jeho presný význam a medzi vierou a rozumom dochádza k vzájomnému procesu vyjasňovania.
Drahí bratia a sestry, s odvolaním sa na výzvu z Prvého Petrovho listu nás scholastická teológia povzbudzuje k tomu, aby sme boli stále pripravení odpovedať každému, kto sa nás spýta na dôvody nádeje v nás (porov. 3, 15). Máme počúvať tieto otázky, akoby boli naše vlastné, a tak byť schopní na ne aj odpovedať. Pripomína nám to skutočnosť, že medzi vierou a rozumom existuje prirodzené priateľstvo, založené na samotnom poriadku stvorenia. Boží služobník Ján Pavol II. v encyklike Fides et ratio píše: „Viera a rozum sú ako dve krídla, ktorými sa ľudský rozum povznáša ku kontemplácii pravdy.“ Viera je otvorená úsiliu o pochopenie zo strany rozumu; rozum zasa uznáva, že viera ho neumŕtvuje, ale naopak, podnecuje k širším a vyšším horizontom. Sem sa radí aj trvalá úloha mníšskej teológie. Viera a rozum sa vo vzájomnom dialógu chvejú radosťou, keď sú spoločne oduševňované hľadaním vnútorného zjednotenia s Bohom. Keď láska oživuje modlitebný rozmer teológie, poznanie nadobudnuté rozumom sa rozširuje. Pravda sa vtedy hľadá s pokorou, prijíma s údivom a vďačnosťou: jedným slovom, poznanie rastie, iba ak miluje pravdu. Láska sa stáva rozumnosťou a teológia sa stáva opravdivou múdrosťou srdca, ktorá orientuje a podporuje vieru a život veriacich. Modlime sa teda, aby cesta poznania a hlbšieho prenikania do Božích tajomstiev bola vždy osvecovaná božskou láskou."
