Vatikán (5. októbra, RV) – „Bezpodmienečná Božia láska, ktorú má hlásať každý kresťan, nech otvára hranice kmeňov, etník aj náboženstiev” – tak znela výzva Benedikta XVI., ktorou v pondelok ráno vo vatikánskej Synodálnej aule svoju úvodnú meditáciu počas prvej generálnej kongregácie Biskupskej synody pre Afriku. Pápež vyzval afrických biskupov, aby svoje práce počas synody vykonávali so srdcom otvoreným Duchu Božiemu, bez ktorého zostáva každé čisto ľudské skúmanie skutočnosti nedostatočné.Benedikt XVI. ďalej načrtol existujúce limity a najmä to, v akom duchu majú byť príspevky synody predkladané ostatným. „Našu synodu sme teraz začali vzývaním Ducha Svätého, v jasnom vedomí, že my sami nemôžeme urobiť všetko to, čo je pre Cirkev i pre svet potrebné v tejto chvíli. Len v sile Ducha svätého môžeme nájsť to, čo je správne, a za tým ísť.“
Je to teda Boží Duch, ktorý dovoľuje – podotkol Svätý Otec – „spoznať“ ľudské skutočnosti „v Božom svetle“. Limity sa naopak vzťahujú na hodnotenia sociálnej reality afrického kontextu, ktoré by sa aj popri svojej kompetencii obmedzili iba na čisto sociologické kritériá. Boli by to podľa slov pápeža iba „horizontálne“ analýzy, pozbavené „vertikálnej“ dimenzie.
„Ak nie je korektný prvý vzťah, ten, ktorý je fundamentálny, potom aj všetky ostatné vzťahy od základu nefungujú. A tak všetky naše analýzy sveta sú nepostačujúce, ak o svete neuvažujeme v Božom svetle, ak neobjavíme, že v základoch nespravodlivostí a korupcie je nepoctivé srdce, je tu uzavretosť pred Bohom a teda falzifikácia základného vzťahu, od ktorého sa odvíjajú všetky ostatné.“
Vo svojej dlhej spontánnej meditácii sa Svätý Otec inšpiroval aj žalmom tretej hodiny Liturgie hodín, modlitbou, ktorá uvádzala ranné synodálne sedenie. Žalm, ktorý - ako hovoril – prosí o tri základné dary Ducha svätého. Prvým – vysvetlil – je „vyznanie hriechov“, a je zamerané jednak na uznanie ľudskej malosti pred Bohom – z ktorej pochádzajú „všetky zlozvyky, ktoré ničia sieť sociálnych vzťahov a pokoj vo svete“ – ako aj na poďakovanie Bohu za všetky jeho dary, a tiež aj ako za záväzok vydávať svedectvo.
„Záležitosti vedy a techniky stoja veľké investície, duchovné a materiálne dobrodružstvá, sú nákladné a náročné. Ale Boh sa dáva „zdarma“. Najväčšie veci v živote – Boh, láska, pravda – sú zadarmo a o tomto by sme mali často uvažovať: o tejto Božej nezištnosti, gratuite, o tom, že nie sú potrebné veľké materiálne alebo intelektuálne dary k tomu, aby sme boli blízki Bohu: Boh je vo mne, v mojom srdci a na mojich perách.“
Druhý dar Ducha – pokračuje pápež – pochádza z prvého: človek, ktorý objaví intimitu s Bohom musí potom o ňom svedčiť celou svojou osobou. Musí svedčiť o pravde Božej lásky, pretože táto a nič iné, je podstatou kresťanskej viery:
„Dôležité tu je, že kresťanstvo nie je súhrn myšlienok, filozofia, či nejaká teória, ale je to spôsob života, je to milosrdenstvo, je to láska. Len tak sa staneme kresťanmi: ak sa viera premení na lásku, ak je láskou. Náš Boh je na jednej strane „Logos“, večná Pravda, ale táto Pravda je aj Láskou. Nie je to chladná matematika, ktorá buduje vesmír: táto večná Pravda je ohňom, je dobročinnou láskou. Už v nás samotných by sa mala uskutočňovať táto jednota rozumu a lásky, viery a lásky“.
Tento tretí dar sa podľa slov Svätého Otca úzko spája s ostatnými, s tými okolo nás: „Láska nie je individuálnou vecou, ale univerzálnou. Univerzálnou a konkrétnou. Je potrebné skutočne otvoriť hranice medzi kmeňmi, etnikami a náboženstvami k univerzálnosti Božej lásky tam, kde žijeme, celkom konkrétne, tak ako sa to žiada. Modlime sa k Pánovi, aby nám daroval Ducha Svätého, aby nám dal nové Turíce, aby nám pomáhal byť jeho služobníkmi v prítomnej hodine tohto sveta“.
