Drahí bratia a sestry,

blíži sa koniec augusta, čo pre mnohých znamená ukončenie letných dovoleniek. Ako nepoďakovať Pánu Bohu pri návrate ku každodenným aktivitám za drahocenný dar stvorenstva, z ktorého sa môžeme tešiť, a to nielen v čase prázdnin! Rozličné prejavy poškodzovania životného prostredia i prírodné katastrofy, o ktorých sa, žiaľ, nezriedka dozvedáme zo spravodajstva, nám pripomínajú, aká naliehavo potrebná je úcta k prírode - nadobúdanie a oceňovanie správneho vzťahu k svojmu okoliu v každodennom živote. Citlivosť voči tým témam, ktoré vzbudzujú oprávnené obavy svetských predstaviteľov i verejnej mienky, sa ustavične prehlbuje a prejavuje sa v čoraz väčšom počte stretnutí aj na medzinárodnej úrovni.

Zem je drahocenným darom Stvoriteľa, ktorý stanovil jej vnútorné zákony a tým nám dal orientačné značky, ktorých sa máme ako správcovia jeho stvorenia pridŕžať. Práve z tohto vedomia vychádza Cirkev, keď sa zamýšľa nad otázkami spojenými so životným prostredím a jeho ochranou v úzkej súvislosti s témou integrálneho ľudského rozvoja. Týchto otázok som sa viac ráz dotkol vo svojej ostatnej encyklike Caritas in veritate a odvolával som sa na „naliehavú morálnu požiadavku obnovenia solidarity“ (49) nielen vo vzťahoch medzi krajinami, ale aj medzi jednotlivými ľuďmi, lebo prírodné prostredie dal Boh všetkým a jeho užívanie zahŕňa našu osobnú zodpovednosť voči celému ľudstvu, osobitne voči chudobným a budúcim generáciám (porov. tamže 48). Keď Cirkev upozorňuje na spoločnú zodpovednosť za stvorenstvo (porov. tamže 51), usiluje sa tým nielen prispieť k ochrane pôdy, vody a vzduchu, ktoré dal Stvoriteľ všetkým, ale snaží sa predovšetkým chrániť človeka pred sebazničením. Skutočne totiž platí, že „keď sa v rámci spoločnosti rešpektuje ,humánna ekológia‘, má z toho osoh aj ekológia životného prostredia“ (tamže). Či vari neplatí, že zneužívanie stvorenia začína tam, kde je Boh vytlačený na okraj, alebo sa dokonca popiera jeho jestvovanie? Ak je narušený vzťah ľudskej bytosti s jej Stvoriteľom, hmota sa redukuje len na egoistické vlastníctvo, človek sa stáva voči nej „poslednou inštanciou“ a cieľ života sa redukuje iba na uštvanú honbu za čo najväčším vlastníctvom.

Stvorenstvo - hmota rozumne usporiadaná Bohom - je teda zverené zodpovednosti človeka, ktorý je schopný interpretovať toto usporiadanie a aktívne ho pretvárať bez toho, aby sa považoval za jeho absolútneho pána. Človek je povolaný zodpovedne vládnuť, aby stvorenstvo spravoval, užíval a kultivoval a tak získaval zdroje potrebné na dôstojný život všetkých. S pomocou samotnej prírody a s vynaložením vlastnej práce a vynaliezavosti, je ľudstvo skutočne schopné splniť si svoju vážnu povinnosť odovzdávať zem novým generáciám, aby ju aj ony mohli dôstojne obývať a ďalej kultivovať (porov. Caritas in veritate, 50). Aby to bolo možné uskutočniť, je nevyhnutné posilniť „spojenectvo medzi človekom a životným prostredím, ktoré má byť zrkadlom stvoriteľskej lásky Boha“ (Posolstvo k svetovému dňu pokoja 2008, 7), a zároveň uznanie, že všetci pochádzame od Boha a ideme k nemu. Preto je veľmi dôležité, aby medzinárodné spoločenstvo aj jednotlivé vlády vedeli dať vlastným obyvateľom správne signály a aby tak účinne čelili takým spôsobom zaobchádzania so životným prostredím, ktorých výsledkom je jeho devastovanie. Ekonomické a spoločenské dopady, ktoré vyplývajú z využívania spoločných prírodných zdrojov a ktoré treba jasne priznať, majú znášať tí, ktorí z nich ťažia, a nie iné obyvateľstvo, či budúce generácie. Ochrana prírody, ochrana zdrojov a podnebia si vyžadujú, aby zodpovední na medzinárodnej úrovni postupovali spoločne v zmysle zákona a solidarity predovšetkým s najchudobnejšími regiónmi sveta (porov. Caritas in veritate, 50). Spoločne môžeme prispieť k integrálnemu ľudskému rozvoju na prospech súčasných i budúcich národov, k rozvoju inšpirovanému hodnotami lásky v pravde. Aby sa tak stalo, musí sa nevyhnutne zvrátiť súčasný model globálneho rozvoja smerom k väčšej a viac solidárnej zodpovednosti za stvorenstvo: vyžaduje si to nielen ohrozenie životného prostredia, ale aj pohoršenie zhladu a biedy.

Drahí bratia a sestry, ďakujme Pánovi a osvojme si slová sv. Františka z Piesne stvorenstva: „Najvyšší, všemohúci a dobrý Pane, tebe patrí chvála, sláva a česť a každé dobrorečenie... Buď pochválený Pane so všetkými tvojimi stvoreniami.“ Toľko sv. František. Aj my sa chceme modliť a žiť v duchu týchto slov.

Z TALIANČINY PRELOŽILA MÁRIA SPIŠIAKOVÁ

( TK KBS, RV jb; dj ) 20090827008   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]