Vatikán (12.augusta, RV) - Katechéza Benedikta XVI., ktorú predniesol počas generálnej audiencie v Castel Gandolfe v stredu 12. augusta 2009:Drahí bratia a sestry,
v nadchádzajúcu sobotu budeme sláviť slávnosť Nanebovzatia Panny Márie a zároveň prežívame Rok kňazov. Chcel by som preto hovoriť o vzťahu medzi Pannou Máriou a kňazstvom.
Tento vzťah je hlboko zakorenený v tajomstve vtelenia. Keď sa Boh rozhodol, že sa vo svojom Synovi stane človekom, potreboval slobodné „áno“ svojho stvorenia: Boh nekoná proti našej slobode. A vtedy sa stáva niečo naozaj mimoriadne: Boh sa robí závislým od slobody, od „áno“ svojho stvorenia - čaká na toto „áno“. Svätý Bernard di Chiaravalle v jednej zo svojich homílií veľmi dramaticky opisuje tento rozhodujúci okamih univerzálnych dejín, keď nebo, zem i sám Boh čakajú, ako toto stvorenie odpovie.
Máriino „áno“ je preto bránou, cez ktorú Boh mohol vstúpiť na svet, stať sa človekom. Mária je tak skutočne a hlboko zapojená do tajomstva vtelenia, tajomstva našej spásy. A vtelenie, to že sa Syn stal človekom, bolo od začiatku zamerané na sebadarovanie, na to, aby sa Syn obetoval na kríži s nesmiernou láskou a učinil sa chlebom pre život sveta. Takto idú ruka v ruke obeta, kňazstvo a vtelenie a v centre tohto tajomstva stojí Mária.
Prejdime teraz ku krížu. Pred smrťou vidí Ježiš pod krížom svoju matku. A vidí aj svojho milovaného učeníka. Tento milovaný učeník je zaiste veľmi dôležitou osobou ako jednotlivec, no je ešte viac: je vzorom, predobrazom všetkých milovaných učeníkov, všetkých osôb, ktoré Pán povoláva, aby sa stali „milovanými učeníkmi“, a to sa týka osobitne kňazov. Ježiš hovorí Márii: „Žena, hľa, tvoj syn!“ (Jn 19, 26). Je to istý druh testamentu: zveruje svojej matke do opatery syna, učeníka. No aj učeníkovi hovorí: „Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19, 27). Evanjelium nám zvestuje, že od tej hodiny si sv. Ján, milovaný syn, vzal matku Máriu „k sebe“. Tak je to v slovenskom preklade. Grécky text je však oveľa výpovednejší, oveľa hlbší: „eis tà ìdia“. Mohli by sme ho preložiť takto: vzal Máriu do intimity svojho života, svojho bytia, do svojho najhlbšieho bytia.
Vziať Máriu k sebe nie je nič vonkajšie, ale značí uviesť ju do dynamiky celej svojej existencie a do všetkého, čo predstavuje horizont samotného apoštolátu. Zdá sa mi preto pochopiteľné, že osobitný vzťah materstva medzi Máriou a kňazmi je primárnym zdrojom, základným motívom náklonnosti, ktorú prechováva ku každému z nich. Mária je im naklonená z dvoch dôvodov: pretože sú viac podobní Ježišovi, ktorý je láskou jej srdca, a pretože sú rovnako ako ona zapojení do poslania ohlasovať Krista, svedčiť o ňom a odovzdávať ho svetu. Svojím stotožnením sa s Ježišom a sviatostným pripodobnením sa Ježišovi, Božiemu a Máriinmu Synovi, sa každý kňaz skutočne môže a má cítiť ako milovaný syn tejto najvznešenejšej a najpokornejšej Matky.
Druhý vatikánsky koncil vyzýva všetkých kňazov, aby hľadeli na Máriu ako na dokonalý vzor vlastného života, vzývali ju ako „Matku najvyššieho a večného Kňaza, Kráľovnú apoštolov, ochrankyňu ich kňazskej služby“. „Nech si ju kňazi,“ pokračuje koncil, „ctia a milujú, preukazujú jej synovsky oddanú nábožnú úctu“ (porov. Presbyterorum ordinis, 18).
Svätý farár z Arsu, na ktorého v tomto roku zvlášť spomíname, rád opakoval: „Ježiš Kristus po tom, ako nám dal všetko, čo mohol, chcel nás spraviť aj dedičmi toho najcennejšieho, čo mal, teda svojej svätej Matky“ (B. Nodet, Il pensiero e l’anima del Curato d’Ars, Turín 1967, s. 305). Platí to pre každého kresťana, pre nás všetkých, no osobitne pre kňazov.
Drahí bratia a sestry, modlime sa, aby Mária pomohla všetkým kňazom vo všetkých problémoch dnešného sveta podobať sa obrazu jej Syna Ježiša a stať sa rozdávateľmi neoceniteľného pokladu jeho lásky Dobrého pastiera.
Mária, Matka kňazov, oroduj za nás!
