Drahí bratia a sestry,moja nová encyklika Caritas in veritate, ktorá bola oficiálne predstavená včera, sa v základnom pohľade inšpiruje úryvkom z Listu sv. Pavla Efezanom, v ktorom apoštol hovorí, že treba konať podľa pravdy v láske: „Žime podľa pravdy, v láske všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista“ (4, 15). Láska v pravde je teda hlavnou hnacou silou skutočného rozvoja každej osoby i celého ľudstva. Preto sa okolo zásady caritas in veritate odvíja celá sociálna náuka Cirkvi. Iba láskou osvetlenou rozumom a vierou možno dosiahnuť také rozvojové ciele, ktoré budú mať humánnu a humanizujúcu hodnotu. Láska v pravde „je zásadou, okolo ktorej sa odvíja sociálna náuka Cirkvi a ktorá nadobúda operatívnu formu orientačných kritérií“ (6). Encyklika hneď v úvode pripomína dve základné kritériá: spravodlivosť a spoločné dobro. Spravodlivosť je integrálnou súčasťou lásky prejavovanej „skutkom a pravdou“ (1 Jn 3, 18), na ktorú vyzýva apoštol Ján (porov. 6). A „milovať niekoho značí chcieť jeho dobro a účinne sa oň usilovať. Okrem individuálneho dobra jestvuje aj dobro spojené so spoločenským životom ľudí... O to účinnejšie milujeme blížneho, o čo viac sa usilujeme“ o spoločné dobro. Každý kresťan – hovorí encyklika – je povolaný na túto lásku, a dodáva: „Toto je základná cesta... cesta lásky“ (porov. 7).
Podobne ako iné dokumenty magistéria aj táto encyklika ďalej preberá a prehlbuje analýzu sociálnych tém, ktoré sú pre ľudstvo v našom storočí životne dôležité, a predkladá reflexiu Cirkvi o nich. Zvlášť nadväzuje na to, čo napísal Pavol VI. pred viac ako 40 rokmi v encyklike Populorum progressio, ktorá je míľnikom sociálneho učenia Cirkvi a v ktorej veľký pápež naznačuje niektoré rozhodujúce a stále aktuálne smery integrálneho rozvoja človeka a moderného sveta. Situácia vo svete, ako to dokumentujú správy z posledných mesiacov, naďalej poukazuje na nemalé problémy i na „pohoršenie“ priepastných rozdielov, ktoré pretrvávajú i napriek sľubom, daným v minulosti. Na jednej strane vidieť znaky vážnej sociálnej a ekonomickej nerovnováhy; na druhej strane viacerí volajú po neodkladných reformách, aby sa vyrovnal rozdiel v rozvoji národov. Fenomén globalizácie môže byť reálnou príležitosťou na dosiahnutie tohto cieľa, ale práve preto je dôležité, aby sa pristúpilo k hlbokej morálnej a kultúrnej obnove a zodpovednému rozlišovaniu, aké rozhodnutia robiť pre spoločné dobro. Lepšia budúcnosť pre všetkých je možná, ak bude založená na znovuobjavení základných etických hodnôt. Preto je potrebné nové ekonomické plánovanie, ktoré by znovu vytýčilo rozvoj globálnym spôsobom, založeným na etickom základe zodpovednosti pred Bohom a na ľudskej bytosti ako Božom stvorení.
Encyklika nemá za cieľ ponúkať technické riešenia rozsiahlych spoločenských problémov dnešného sveta – to nie je v kompetencii cirkevného magistéria (porov. 9). Pripomína však dôležité princípy, ktoré sa ukazujú ako nevyhnutné pre ľudský rozvoj v budúcich rokoch. K nim patrí v prvom rade pozornosť k ľudskému životu, ktorý je považovaný za centrum každého skutočného pokroku; rešpektovanie práva na náboženskú slobodu, ktoré vždy úzko súvisí s rozvojom človeka; odmietanie prométeovskej predstavy ľudskej bytosti, podľa ktorej je človek absolútnym strojcom vlastného osudu. Neobmedzená dôvera v možnosti technológií by sa nakoniec ukázala ako klamná. Tak v politike, ako aj v ekonomike sú potrební čestní ľudia, ktorí sa úprimne starajú o spoločné dobro. Pri pohľade na rôzne svetové hrozby je zvlášť naliehavé upriamiť pozornosť verejnej mienky na drámu hladu a nedostatku potravín, ktorá postihuje značnú časť ľudstva. Tragédia takýchto rozmerov apeluje na naše svedomie: je nutné rozhodne sa s ňou vysporiadať a odstrániť štrukturálne príčiny, ktoré ju vyvolávajú, a tiež podporovať rozvoj poľnohospodárstva v najchudobnejších krajinách. Som si istý, že takáto cesta, solidárna s pokrokom najchudobnejších krajín, určite napomôže vypracovanie plánu na vyriešenie aktuálnej globálnej krízy. Bezpochyby treba pozorne prehodnotiť úlohu a politickú moc štátov v čase, keď existujú faktické obmedzenia ich suverenity v dôsledku novej medzinárodnej ekonomicko-obchodnej a finančnej situácie. No na druhej strane nemôže chýbať ani zodpovedné podieľanie sa občanov na národnej a medzinárodnej politike prostredníctvom obnoveného angažovania sa odborov, ktoré sú povolané na miestnej i medzinárodnej úrovni nastoliť novú spoluprácu. Prvoradú úlohu aj v tejto oblasti zohrávajú prostriedky spoločenskej komunikácie umožňujúce viesť dialóg medzi rôznymi kultúrami a tradíciami.
Ak teda chceme plánovať rozvoj nenarušený zlým fungovaním a deformáciami – dnes takými rozšírenými –, od všetkých sa požaduje, aby sa vážne zamysleli nad samotným zmyslom ekonomiky a jej cieľmi. Vyžaduje si to kultúrna a mravná kríza človeka, ktorá sa objavuje vo všetkých častiach zeme, i ekologické zdravie celej planéty. Ekonomika potrebuje etiku, aby správne fungovala; v trhovom hospodárstve nemôže byť zákonom iba zisk, je potrebné, aby znovu nadobudlo dôležitý prínos princípu nezištnosti a „logiky darovania“. To však bude možné, len ak sa o to budú usilovať všetci – ekonómovia, politici, výrobcovia i konzumenti – a predpokladá to formovanie svedomia, ktoré pri vypracovávaní politických a ekonomických projektov dodá silu morálnym kritériám. Právom sa z viacerých strán apeluje na skutočnosť, že práva predpokladajú im zodpovedajúce povinnosti, bez ktorých hrozí, že sa práva zvrhnú na svojvôľu. Čoraz viac sa poukazuje na to, že ľudstvo musí zmeniť spôsob života na taký, v ktorom sa povinnosti všetkých k životnému prostrediu spájajú s povinnosťami k osobe ako takej a vo vzťahu s ostatnými. Ľudstvo je jedna veľká rodina a plodný dialóg medzi vierou a rozumom ju môže len obohatiť, keď umožní účinnejšie pôsobenie diela lásky v spoločnosti a ustanoví vhodný rámec na podporu spolupráce medzi veriacimi a neveriacimi, v spoločnej perspektíve pracovať pre spravodlivosť a pokoj vo svete. Ako vodiace kritériá tohto bratského spolupôsobenia v encyklike uvádzam navzájom úzko súvisiace princípy subsidiarity a solidarity. A nakoniec, zoči-voči toľkým rozsiahlym a hlbokým problémom v dnešnom svete, poukazujem na potrebu svetovej politickej autority, riadenej právom, ktorá by sa držala spomenutých princípov subsidiarity a solidarity a pevne sa zameriavala na uskutočňovanie spoločného dobra, rešpektujúc veľké morálne a náboženské tradície ľudstva.
Evanjelium nám pripomína, že človek nežije len z chleba: hlboký smäd ľudského srdca nemožno uspokojiť len materiálnymi dobrami. Horizont človeka je bezpochyby vyšší a širší; a preto každý rozvojový program musí mať okrem materiálnej stránky na pamäti aj duchovný rast ľudskej osoby, ktorá má dušu i telo. To je ten integrálny rozvoj, o ktorom sa ustavične hovorí v sociálnej náuke Cirkvi, rozvoj, ktorého orientačné kritérium je v hnacej sile „lásky v pravde“. Drahí bratia a sestry, modlime sa, aby táto encyklika pomohla ľudstvu, aby sa cítilo ako jedna rodina, usilujúca sa o uskutočnenie spravodlivého a pokojného sveta. Prosme, aby veriaci, ktorí pôsobia v oblasti ekonomiky a politiky, zistili, aké dôležité je ich dôsledné evanjeliové svedectvo v službe, ktorú poskytujú spoločnosti. Zvlášť vás pozývam, aby ste sa modlili za hlavy štátov a vlád G8, ktoré sa v týchto dňoch stretnú v L´ Aquile. Z tohto významného stretnutia na najvyššej úrovni môžu vzísť rozhodnutia a usmernenia užitočné pre pravý pokrok všetkých národov, osobitne tých najchudobnejších. Zverme tieto úmysly materskému príhovoru Márie, Matky Cirkvi, a celého ľudstva.
Z TALIANČINY PRELOŽILA MÁRIA SPIŠIAKOVÁ
