Drahí bratia a sestry,minulý piatok 19. júna na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorá je tradične dňom venovaným modlitbám za posvätenie kňazov, som mal to potešenie otvoriť Rok kňazov vyhlásený pri príležitosti 150. výročia „narodenia pre nebo“ arského farára sv. Jána Márie Vianneya. Pri vstupe do Baziliky sv. Petra som sa na úvod slávenia vešpier v symbolickom úkone zastavil v chórovej kaplnke, aby som si uctil relikviu tohto svätého pastiera duší: jeho srdce. Aký je zmysel Roka kňazov? Prečo súvisí práve s výročím svätého farára z Arsu, ktorý zdanlivo nič mimoriadne nevykonal?
Božia prozreteľnosť to zariadila tak, aby sa jeho osobnosť zaradila za sv. Pavla. Rok sv. Pavla venovaný apoštolovi národov, ktorý je mimoriadnym vzorom evanjelizátora, lebo vykonal mnohé misijné cesty, aby šíril evanjelium, sa pomaly končí. Nový jubilejný rok nás pozýva, aby sme sa zahľadeli na chudobného vidiečana, ktorý sa stal pokorným farárom a svoju pastoračnú službu vykonával v malej dedine. Títo dvaja svätci sa veľmi líšia životnými osudmi. Jeden cestoval z jednej krajiny do druhej, aby hlásal evanjelium. Druhý prijímal tisíce a tisíce veriacich, pričom zostával stále vo svojej malej farnosti. Predsa však jestvuje čosi zásadné, čo ich spája. Je to ich úplné stotožnenie sa so svojou službou, ich spoločenstvo s Kristom, ktoré viedlo sv. Pavla k tomu, aby povedal: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20). A sv. Ján Mária Vianney rád opakoval: „Ak by sme mali vieru, videli by sme Boha ukrytého v kňazovi ako svetlo za sklom, ako víno zmiešané s vodou.“ Cieľom tohto Roka kňazov – ako som napísal v liste adresovanom pri tejto príležitosti kňazom – je preto povzbudiť smerovanie každého kňaza „k duchovnej dokonalosti, od ktorej predovšetkým závisí účinnosť jeho služby“, a tiež pomôcť najmä kňazom a s nimi i celému Božiemu ľudu znovu objaviť a upevniť vedomie mimoriadneho a nenahraditeľného daru milosti, ktorý predstavuje kňazská vysviacka pre toho, kto ju prijal, pre celú Cirkev i pre celý svet, ktorý by bol bez reálnej Kristovej prítomnosti stratený.
Pravdaže, historické a spoločenské podmienky sa od čias, keď žil arský farár, zmenili, preto je správne pýtať sa, ako ho môžu kňazi napodobňovať v jeho stotožnení sa so svojou službou v súčasnej globalizovanej spoločnosti. Vo svete, kde bežné chápanie života zahŕňa čoraz menej posvätna a namiesto neho sa jedinou rozhodujúcou kategóriou stáva „funkčnosť“, hrozí, že katolícka predstava kňazstva by mohla stratiť svoju prirodzenú vážnosť, dokonca aj v rámci cirkevného povedomia. Nezriedka sa v teologických kruhoch aj v konkrétnej pastoračnej praxi a v kňazskej formácii stretávajú, či dokonca stoja proti sebe dve odlišné chápania kňazstva. Už pred niekoľkými rokmi som poukázal na to, že existuje „na jednej strane sociálno-funkčná predstava, ktorá definuje podstatu kňazstva pomocou pojmu ,služba’: služba spoločenstvu vykonávaním istej funkcie. Na druhej strane je to sviatostno-ontologické chápanie, ktoré, pravdaže, nepopiera služobný charakter kňazstva, ale vidí ho ukotvený v existencii služobníka a túto existenciu považuje za podmienenú darom, ktorý udeľuje Pán prostredníctvom Cirkvi a volá sa sviatosť“ (J. Ratzinger: Ministero e vita del Sacerdote, in Elementi di Teologia fondamentale. Saggio su fede e ministero. Brescia 2005, s. 165). Aj terminologický posun od slova „kňazstvo“ k slovám „služba, úrad, poverenie“ je znakom tohto odlišného chápania. Ontologicko-sviatostné ponímanie sa spája najmä s primátom Eucharistie v dvojčlene „kňazstvo-obeta“, zatiaľ čo druhá predstava zodpovedá primátu slova a službe ohlasovania.
Keď sa však lepšie prizrieme, nejde tu o dve protichodné predstavy. Preto napätie, ktoré napriek tomu medzi nimi existuje, treba odstrániť zvnútra. Aj dekrét Druhého vatikánskeho koncilu Presbyterorum ordinis hovorí: „Lebo apoštolským ohlasovaním evanjelia sa zvoláva a zhromažďuje Boží ľud, aby tak všetci, ktorí patria k tomuto ľudu... dávali seba samých ,ako živú, svätú a Bohu milú obetu‘ (Rim 12, 1). Službou kňazov sa završuje duchovná obeta veriacich v spojení s obetou Krista, jediného prostredníka, ktorá sa ich rukami v mene celej Cirkvi prináša v Eucharistii nekrvavým a sviatostným spôsobom, kým nepríde sám Pán“ (2).
Pýtame sa teda: „Čo vlastne pre kňazov znamená evanjelizovať? V čom spočíva takzvaný primát ohlasovania?“ Ježiš hovorí o ohlasovaní Božieho kráľovstva ako o pravom cieli svojho príchodu na svet a jeho ohlasovanie, to nie sú len „príhovory“. Ohlasovanie zahŕňa súčasne aj jeho konanie. Znamenia a zázraky, ktoré koná, ukazujú, že Božie kráľovstvo prichádza na svet ako prítomná skutočnosť, ktorá v konečnom dôsledku splýva s jeho osobou. V tomto zmysle treba pripomenúť, že v primáte ohlasovania sú slová a znamenia neodlučiteľné. Kresťanské ohlasovanie nepredkladá „slová“, ale Slovo. A ohlasovanie súvisí so samotnou osobou Krista, ontologicky otvorenou vzťahu s Otcom a poslušnou jeho vôli. Autentická služba Slovu si preto zo strany kňaza vyžaduje hlbšie zaprenie samého seba, aby s apoštolom Pavlom mohol povedať: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.“ Kňaz sa nesmie považovať za „pána“ Slova, ale za jeho služobníka. On nie je Slovom, ale – ako to ohlasoval Ján Krstiteľ, ktorého narodenie dnes slávime – je „hlasom“ Slova: „Hlas volajúceho na púšti: ,Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!‘“ (Mk 1, 3).
Byť „hlasom“ Slova teda pre kňaza neznamená len funkčnú stránku. Naopak, predpokladá to aj substanciálne „stratenie sa“ v Kristovi, podieľajúc sa na tajomstve jeho smrti a vzkriesenia celým svojím „ja“: rozumom, slobodou, vôľou a prinášaním vlastného tela ako živej obety (porov. Rim 12, 1 – 2). Iba účasť na Kristovej obete, na jeho kenosis, robí ohlasovanie vierohodným! To je cesta, ktorú treba prejsť s Kristom, aby spolu s ním mohol Otcovi povedať: nech sa stane, „nie čo ja chcem, ale čo ty“ (Mk 14, 36). Ohlasovanie teda vždy zahŕňa aj obetovanie samého seba, ktoré je podmienkou, aby bolo autentické a účinné.
Ako alter Christus je kňaz hlboko spojený s Otcovým Slovom, ktoré vtelením vzalo na seba podobu sluhu a stalo sa sluhom (porov. Flp 2, 5 – 11). Kňaz je Kristovým sluhom v takom zmysle, že jeho existencia, ontologicky pripodobnená Kristovi, nadobúda podstatne vzťahový charakter: on je v Kristovi, skrze Krista a s Kristom v službe ľuďom. Práve preto, že patrí Kristovi, je kňaz radikálne v službe ľuďom – je služobníkom ich spásy, šťastia, autentického oslobodenia – pričom dozrieva v postupnom prijímaní Kristovej vôle v modlitbe, v tom, že zotrváva s ním „srdce pri srdci“. To je nevyhnutná podmienka každého ohlasovania, ktorá zahŕňa účasť na sviatostnej eucharistickej obete a chápavú poslušnosť Cirkvi.
Svätý farár z Arsu často so slzami v očiach opakoval: „Aké je to hrozné byť kňazom!“ A dodával: „Aký je len poľutovaniahodný kňaz, ktorý slúži svätú omšu, akoby robil niečo celkom bežné! Aký nešťastný je kňaz bez vnútorného života!“ Nech Rok kňazov vedie všetkých kňazov k úplnému stotožneniu sa s ukrižovaným a vzkrieseným Kristom, aby nasledujúc sv. Jána Krstiteľa boli pripravení seba „umenšovať“, aby On mohol rásť. Nech si, nasledujúc príklad svätého arského farára, ustavične a hlboko uvedomujú zodpovednosť svojho poslania, ktoré je znamením a sprítomnením nekonečného Božieho milosrdenstva. Panne Márii, Matke Cirkvi, zverujem práve začatý Rok kňazov i všetkých kňazov sveta!
Z TALIANČINY PRELOŽILA MÁRIA SPIŠIAKOVÁ
