Angola (23. marca, RV) – Včera o 16.45 sa pápež Benedikt XVI. stretol s predstaviteľmi katolíckych hnutí na podporu žien. Pri tejto príležitosti sa im Svätý Otec prihovoril týmito slovami:„Drahí bratia a sestry, „nemajú vína,“ povedala Mária, prosiac Ježiša, aby zasiahol, aby svadobná hostina mohla pokračovať tak ako treba, veď „dokiaľ [svadobní hostia] majú medzi sebou ženícha, nemôžu sa postiť.“ (Mk 2, 19). Ježišova Matka sa obracia na služobníkov a žiada ich: „Urobte všetko, čo vám povie“ (por. Jn 2, 1-5). Jej materské sprostredkovanie zabezpečilo „dobré víno“, predobraz novej zmluvy medzi Božou všemohúcnosťou a chudobným, no vnímavým ľudským srdcom. Toto sa už v podstate stalo aj v minulosti, keď – ako sme počuli v prvom čítaní – „ľud jednomyseľne odpovedal: "Budeme robiť všetko, čo hovoril Pán."” (Ex 19, 8).
Tieto isté slová sú v srdciach všetkých nás, zhromaždených dnes v chráme sv. Antona: v budove, za ktorú vďačíme menším bratom kapucínom a ich chvályhodnej misionárskej práci. Oni poskytli tento nový stan pre archu zmluvy, znak Božej prítomnosti v putujúcom ľude. Im, tým, ktorí s nimi spolupracujú a všetkým, ktorí majú úžitok z ich duchovnej a sociálnej služby, pápež posiela svoje požehnanie a vrelé slová povzbudenia. S láskou pozdravujem všetkých prítomných: biskupov, kňazov, rehoľníkov a rehoľnice, osobitne veriacich laikov, ktorí zodpovedne prijímajú záväzok kresťanskej služby a svedectva, prameniaci zo sviatosti krstu a takisto – v prípade manželov – zo sviatosti manželstva. Navyše, z pohľadu hlavného dôvodu dnešného stretnutia, posielam pozdrav plný lásky a nádeje všetkým ženám, ktorým Boh zveril prameň života: pozývam vás žiť a dôverovať v život, pretože živý Boh vložil do vás dôveru. S vďačnosťou v srdci tiež pozdravujem vedúcich a animátorov cirkevných hnutí, ktorí urobili svojou prioritou podporu angolských žien. Ďakujem arcibiskupovi José de Queirós Alvesovi a vašim predstaviteľom za ich milé slová a za to, že upriamili pozornosť na túžby a nádeje mnohých tichých hrdiniek medzi ženami tohto milovaného národa.
Vyzývam všetkých k účinnému uvedomeniu si nepriaznivých podmienok, ktorým mnohé ženy boli a stále sú vystavené – venujúc osobitnú pozornosť tomu, ako správanie a postoje mužov, ktorým niekedy chýba citlivosť a zodpovednosť, môžu na tom mať podiel. Toto nie je súčasťou Božieho plánu. V čítaní zo Svätého písma sme počuli ako celý ľud spoločne zvolal: „Budeme robiť všetko, čo hovoril Pán.“ Biblia nám hovorí, že Božský Stvoriteľ, pozerajúc na všetko, čo vytvoril, videl, že niečo chýbalo: všetko by bolo v poriadku, keby človek nebol sám! Ako by jeden človek sám mohol predstavovať obraz a podobu Boha, ktorý je jeden no trojjediný, podobu Boha, ktorý je spoločenstvom osôb? „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná” (Gn 2,18). Boh sa vrátil k práci, vytvoril pre človeka pomoc, ktorá mu chýbala, a obdaril túto jeho pomocníčku privilegovaným spôsobom, ustanoviac poriadok lásky, ktorý dovtedy nebol vo stvorení dostatočne zastúpený.
Ako viete, drahí bratia a sestry, tento poriadok lásky patrí do intímneho života samého Boha, do trojičného života, v ktorom je Duch svätý osobnou hypostázou lásky. Ako môj predchodca pápež Ján Pavol II raz napísal, „na základe odvekého Božieho plánu je to žena, v ktorej nachádza pôdu na prvé zakorenenie poriadok lásky v stvorenom svete osôb“ (Mulieris Dignitatem, 29). Vskutku, hľadiac na okúzľujúci šarm, ktorý vyžaruje zo ženy vďaka vnútornej milosti, ktorú Boh do nej vložil, srdce muža je osvietené a on v nej vidí svoj obraz: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa” (Gn 2, 23). Žena je druhé ja, ktoré zdieľa tú istú ľudskú prirodzenosť. Musíme teda spoznať, potvrdiť a chrániť rovnakú hodnosť muža a ženy: sú obaja osobami, celkom osobitými medzi všetkými živými bytosťami na zemi.
Muž i žena sú obaja povolaní žiť v hlbokom spoločenstve prostredníctvom vzájomného spoznania a sebadarovania, pracujúc spolu na spoločnom dobre skrze komplementárne aspekty mužskosti a ženskosti. Kto dnes nedokáže rozpoznať potrebu urobiť viac miesta pre „dôvody srdca“? Vo svete ako je ten náš, dominovanom technológiou, cítime potrebu tejto ženskej komplementarity, aby ľudská rasa mohla žiť bez úplnej straty svojej ľudskosti. Spomeňte si na všetky miesta postihnuté veľkou chudobou alebo zničené vojnou a na všetky tragické situácie, ktoré vyplývajú z migrácií, nútených či nenútených... Takmer vždy sú to ženy, ktoré dokážu zachovať ľudskú dôstojnosť, brániť rodinu a chrániť kultúrne a náboženské hodnoty.
Drahí bratia a sestry, história pripomína takmer výlučne zásluhy mužov, i keď v skutočnosti zväčša vyplývali z rozhodného, vytrvalého a šľachetného úsilia žien. Spomedzi mnohých výnimočných žien, dovoľte mi spomenúť konkrétne dve: Teresu Gomes a Mariu Bonino. Prvá, Angolčanka, zomrela v roku 2004 v meste Sumbe po šťastnom manželstve, v ktorom porodila sedem detí; bola ženou neochvejnej kresťanskej viery a príkladného apoštolského nadšenia. To sa ukázalo predovšetkým v rokoch 1975 a 1976, kedy zúrivá ideologická a politická propaganda vtrhla do farnosti Našej Milostivej Pani v Porto Amboim a takmer dosiahla, aby brány kostola zostali nadobro zatvorené. Vtedy sa Teresa stala vodkyňou veriacich, ktorí sa odmietli zohnúť pod nátlakom. Teresa ponúkla podporu, odvážne bránila farnosť a robila všetko pre to, aby sa obnovili slávenia svätej omše. Jej láska k Cirkvi ju urobila neúnavnou v práci evanjelizácie pod vedením kňazov.
Maria Bonino bola talianska detská lekárka, ktorá ponúkla svoje skúsenosti ako dobrovoľníčka v mnohých misiách na celom milovanom africkom kontinente. Počas posledných dvoch rokov svojho života bola vedúcou pediatrického oddelenia v provinčnej nemocnici v Uíje. Starajúc sa o denné potreby tisícov detí, ktoré tam boli ako pacienti, Maria zaplatila najvyššiu cenu za svoju službu, obetujúc život počas strašnej epidémie marburgskej krvácavej horúčky, ktorej sama podľahla. Bola prevezená do Luandy na liečenie, avšak zomrela a bola uložená na odpočinok 24. marca 2005 – pozajtra bude štvrté výročie. Cirkev i spoločnosť boli a stále sú výnimočne obohatené prítomnosťou a čnosťami žien, predovšetkým zasvätených rehoľníc, ktoré, spoliehajúc sa na Božiu milosť, vložili sa do služby pre druhých.
Drahí Angolčania, keďže dôstojnosť ženy je rovnaká ako dôstojnosť muža, nik by dnes nemal pochybovať o tom, že ženy majú „plné právo byť aktívne zapojené do všetkých oblastí verejného života a toto právo musí byť tiež potvrdené a garantované – tam, kde je to nevyhnutné, aj primeranou legislatívou. Toto uznanie úlohy žien vo verejnom živote by ich však nemalo vzďaľovať od ich jedinečnej úlohy v rodine. Tu je ich prínos k blahobytu a pokroku spoločnosti opravdivo nevypočítateľný, i keď často nedostatočne ocenený.“ (Posolstvo JPII na Medzinárodný deň mieru v roku 1995). Navyše, zmysel ženy pre osobnú dôstojnosť nie je primárne dôsledkom legislatívne definovaných práv, ale vychádza skôr z materiálnej a duchovnej starostlivosti, ktorú žena dostáva v lone rodiny. Prítomnosť matky v rodine je tak dôležitá pre stabilitu a rast tejto základnej bunky spoločnosti, že by mala byť ocenená, doporučená a podporovaná každým možným spôsobom. Z toho istého dôvodu musí spoločnosť manželov a otcov viesť k zodpovednosti za svoje rodiny.
Drahé rodiny, bezpochyby ste si všimli, že žiadny ľudský pár sám o sebe a zo svojich vlastných síl nedokáže adekvátne poskytnúť deťom lásku a opravdivé pochopenie života. Vskutku na to, aby sme mohli niekomu povedať „tvoj život je dobrý, i keď nevieš, aká bude budúcnosť“, potrebujeme vyššiu a dôveryhodnejšiu autoritu, než akú dokážu poskytnúť samotní rodičia. Kresťania vedia, že táto vyššia autorita bola daná širšej rodine, ktorú Boh skrze svojho Syna Ježiša Krista a dar Ducha Svätého ustanovil v ľudskej histórii – menovite Cirkvi. Tu nachádzame pôsobenie večnej a nezničiteľnej lásky, ktorá garantuje každému z nás, že život bude mať vždy zmysel, aj keď nepoznáme akú budúcnosť prinesie. Z tohto dôvodu sa budovanie každej kresťanskej rodiny uskutočňuje v rámci širšej rodiny, Cirkvi, ktorá podopiera domácu rodinu a drží ju blízko pri svojom srdci, dávajúc jej istotu, že je chránená, teraz i v budúcnosti, Stvoriteľovým súhlasným „áno“.
„Nemajú vína“ – hovorí Mária Ježišovi. Drahé ženy Angoly, prijmite Máriu ako vašu zástankyňu u Pána. Presne takto ju vidíme na svadbe v Káne: krehká žena, plná materinskej starostlivosti a odvahy, žena, ktorá pozná potreby druhých a v snahe pomôcť predkladá ich potreby pred Pána. Ak jej zostaneme nablízku, môžeme všetci – tak muži ako aj ženy – znovu získať pocit pokoja a hlbokej dôvery, ktorý spôsobuje, že sa cítime požehnaní Bohom a neohrození v zápase za život. Nech sa Naša Pani z Muximy stane hviezdou vedúcou vaše životy. Nech vás zachová zjednotených vo veľkej Božej rodine. Amen.“
