Kamerun (20. marca, RV) – Včera vo večerných hodinách sa pápež Benedikt XVI. stretol na apoštolskej nunciatúre s členmi špeciálnej Rady pre Afriku synody biskupov. Stretnutie sa nieslo v znamení príprav na II. generálne zasadnutie Biskupskej synody Afriky, ktoré sa uskutoční od 4. do 25. októbra 2009 vo Vatikáne. Svätý Otec sa im pri tejto príležitosti prihovoril slovami: „Drahí kardináli, drahí bratia biskupi.
S veľkou radosťou vás všetkých pozdravujem tu v Afrike. Prvé zvláštne zhromaždenie biskupov pre Afriku bolo zvolané v roku 1994 mojím ctihodným predchodcom, Božím služobníkom Jánom Pavlom II, ako prejav jeho pastoračnej starostlivosti o tento kontinent, tak bohatý na nádej, ako aj na naliehavé ľudské, kultúrne a duchovné potreby. Dnes ráno som Afriku nazval “kontinentom nádeje”. Spomínam si s vďačnosťou na podpisovanie post-synodálnej apoštolskej exhortácie Ecclesia in Africa, tu na apoštolskej nunciatúre pred štrnástimi rokmi na sviatok Povýšenia svätého Kríža, 14. septembra 1995.
Moja vďaka patrí generálnemu sekretárovi synody biskupov Arcibiskupovi Nikolovi Eterovičovi za jeho slová, ktoré mi adresoval vo vašom mene, keď uviedol toto stretnutie na africkej pôde s vami, drahí členovia Zvláštnej rady pre Afriku. Celá Cirkev sa dnes pozerá na naše stretnutie v očakávaní Druhého zvláštneho zhromaždenia synody biskupov pre Afriku, ktoré, ak Boh dá, budeme konať budúci október na tému: “Cirkev v Afrike v službe zmierenia, spravodlivosti a pokoja: “Vy ste soľ zeme… vy ste svetlo sveta” (Mt 5:13-14).
Úprimne ďakujem kardinálom, arcibiskupom a biskupom, ktorí sú členmi Zvláštnej rady pre Afriku za ich odbornú spoluprácu pri náčrte Lineamenta a Instrumentum Laboris (prípravné podklady pre synodu, pozn. prekl.) Som vám vďačný, drahí bratia v biskupskej službe, že ste vo svojich príspevkoch prezentovali mnoho dôležitých aspektov súčasnej cirkevnej a sociálnej situácie vo vlastných krajinách a v danom regióne. Týmto spôsobom ste zvýraznili veľký dynamizmus Cirkvi v Afrike, no pripomenuli ste aj výzvy, ktoré synoda musí preskúmať, aby rast Cirkvi v Afrike nebol iba kvantitatívny, ale aj kvalitatívny.
Drahí priatelia, na úvod môjho príhovoru pokladám za dôležité zdôrazniť, že váš kontinent bol požehnaný samotným Pánom Ježišom. Na úsvite jeho pozemského života, smutné okolnosti ho zaviedli na africkú pôdu. Boh si vybral váš kontinent, aby sa stal miestom prebývania jeho Syna. V Ježišovi sa Boh priblížil k všetkým mužom a ženám, to samozrejme, avšak zvláštnym spôsobom k mužom a ženám Afriky. Afrika je miesto, kde bol Boží syn odchovaný, kde mu bolo poskytnuté útočište. V Ježišovi pred dvetisíc rokmi sám Boh priniesol svetlo a soľ do Afriky. Od tohto času je semienko jeho prítomnosti hlboko vnorené v srdciach tohto drahého kontinentu a pomaly dozrieva, na pozadí i v rámci udalostí ľudskej histórie. Ako ovocie Ježišovho príchodu, ktorý svojou prítomnosťou Afriku požehnal, ona dostala zvláštne povolanie poznať Krista. Nech sú Afričania na toto hrdí! Meditujúc a vnikajúc hlbšie do duchovného a teologického pochopenia tejto prvej fázy kenózy, Afrika nájde silu čeliť niekedy tak ťažkej každodennej existencii, objaví veľké priestory viery a nádeje, ktoré jej pomôžu rásť v Bohu.
Hlboký zväzok, ktorý existuje medzi Afrikou a kresťanstvom od samého začiatku, môžeme ilustrovať pripomenutím si niektorých významných okamihov z kresťanskej histórie tohto kontinentu.
Podľa ctihodnej patristickej tradície, evanjelista sv. Marek, ktorý “spísal to, čo svätý Peter kázal” (Irenaeus, Adversus Haereses III, I, 1), prišiel do Alexandrie dať nový život semienku zasadenému Pánom. Tento evanjelista svedčil v Afrike o smrti Božieho syna na kríži – poslednom okamihu kenózy – a o jeho zvrchovanom povýšení, aby “každý jazyk vyznával, že Ježiš Kristus je Pán, na slávu Boha Otca” (Fil 2, 11). Dobrá novina o príchode Božieho kráľovstva sa rýchlo rozšírila po severnej Afrike, kde vzbudila význačných mučeníkov a svätcov a dala svetu vynikajúcich teológov.
Kresťanstvo vytrvalo takmer celé tisícročie v severovýchodnej časti vášho kontinentu, potom ako bolo podrobené skúškam viacerými historickými premenami. S príchodom Európanov hľadajúcich cestu do Indie v 15. a 16. storočí, stretli sa s Kristom aj národy žijúce na juh od Sahary. Pobrežné národy boli pokrstené ako prvé. V devätnástom a dvadsiatom storočí, sub-saharská časť Afriky zažila príchod misionárov, mužov a žien z celého Západu, z Latinskej Ameriky, ba aj z Ázie. Chcem vzdať úctu štedrosti ich bezpodmienečnej odpovede na Božie volanie a ich vášnivému apoštolskému zanieteniu. Tu by som rád spomenul aj afrických katechétov, neoddeliteľných spoločníkoch misionárov pri ich evanjelizácii. Boh pripravil srdcia viacerých afrických laikov, mužov a žien, mladých aj starých, na prijatie jeho darov a odovzdanie svetla jeho slova ich bratom a sestrám. Laici medzi laikmi boli schopní nájsť v pôvodných jazykoch slová o Bohu, ktoré sa dotkli sŕdc ich bratov a sestier. Dokázali sa podeliť o chuť soli zeme a odovzdať žiaru svetla sviatostí, ktoré ohlasovali. Sprevádzali rodiny v ich duchovnom raste, povzbudzovali kňazské a rehoľné povolania, slúžili ako spojenie medzi spoločenstvami a kňazmi i biskupmi. Celkom prirodzene uskutočnili úspešnú inkulturáciu, ktorá priniesla obdivuhodné ovocie (por. Mk 4,20). Katechéti umožnili ich “svetlu svietiť pred ľuďmi” (por. Mt 5,16), pretože vidiac dobro, ktoré vykonali, celé národy vzdávali slávu nášmu Otcovi na nebesiach. Toto bol príklad Afričanov evanjelizujúcich druhých Afričanov. Spomínajúc na ich slávnu pamiatku, pozdravujem a povzbudzujem ich dôstojných nástupcov, ktorí dnes pracujú s rovnakou nesebeckosťou, s rovnakou apoštolskou odvahou a s rovnakou vierou ako ich predchodcovia. Nech ich Boh štedro požehná! Počas tohto obdobia bola Afrika požehnaná mnohými svätcami. Uspokojím sa so spomenutím ugandských mučeníkov, veľkých misionárov ako Anne-Marie Javouhey a Daniele Comboni, tiež sestra Anuarite Nengapeta a katechéta Isidore Bakanja, nezabúdajúc na skromnú Josephine Bakhita.
Nachádzame sa práve v historickom okamihu, ktorý z občianskeho hľadiska pripomína opätovné získanie nezávislosti a z hľadiska cirkevného života Druhý vatikánsky koncil. V tomto období Cirkev v Afrike napomáhala a sprevádzala budovanie nových národných identít a zároveň sa snažila vlastnými spôsobmi interpretovať identitu Kristovu. Ako rástol počet hierarchie z radov Afričanov, od čias biskupských svätení pápeža Pia XII, rástla rýchlo aj teologická reflexia. Bolo by dobré, aby vaši teológovia pokračovali v skúmaní hĺbok trojičného tajomstva a jeho významu pre každodenný africký život. Toto storočie snáď s Božou milosťou na vašom kontinente prinesie znovuzrodenie prestížnej Alexandrijskej školy, i keď určite v odlišnej a novej forme. Prečo by sme nemohli dúfať, že Afričania a univerzálna Cirkev z nej dostanú veľkých teológov a duchovných vodcov schopných prispieť k posväteniu tých, čo bývajú na tomto kontinente a aj v celej Cirkvi? Prvé zvláštne zhromaždenie synody biskupov pomohlo naznačiť smery, ktorými sa treba vybrať, a mimo iné vyzdvihlo aj potrebu hlbšie oceniť a stelesniť tajomstvo Cirkvi ako rodiny.
Teraz by som rád poukázal na niekoľko myšlienok zo špecifickej témy Druhého zvláštneho zhromaždenia synody biskupov pre Afriku, konkrétne na zmierenie, spravodlivosť a pokoj.
Podľa Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu „Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia“ (Lumen Gentium, 1). Aby dobre uskutočnila svoje poslanie, Cirkev musí byť spoločenstvom osôb zmierených s Bohom a medzi sebou navzájom. Takto môže ohlasovať dobrú zvesť o zmierení súčasnej spoločnosti, ktorá, bohužiaľ, na mnohých miestach prežíva konflikty, skutky násilia, vojny a nenávisti. Váš kontinent nebol uchránený a je stále dejiskom vážnych tragédií, ktoré volajú po skutočnom zmierení medzi národmi, etnickými skupinami a jednotlivcami. Pre nás kresťanov je toto zmierenie zakorenené v milosrdnej láske Boha Otca a dosiahnuť ho možno prostredníctvom osoby Ježiša Krista, ktorý v Duchu Svätom ponúkol milosť zmierenia všetkým. Jeho dôsledky sa potom ukážu v spravodlivosti a pokoji, ktoré sú nevyhnutné pre budovanie lepšieho sveta.
Vskutku, čo je dramatickejšie v dnešnom socio-politickom a ekonomickom kontexte afrického kontinentu, než divoké konflikty medzi etnickými skupinami alebo národmi spojenými bratstvom? A ak synoda v roku 1994 nástojila na Cirkvi ako Božej rodine, čím môže tohtoročná synoda prispieť k budovaniu Afriky, smädnej po zmierení a hľadajúcej spravodlivosť a pokoj? Lokálne alebo regionálne vojny, masakry a genocídy, ktoré sa rozmohli po kontinente, nás musia osobitným spôsobom vyzývať: ak je pravdou, že v Ježišovi Kristovi patríme do jednej rodiny a zdieľame ten istý život – pretože v našich žilách koluje krv samotného Krista, ktorý nás urobili deťmi Božími, členmi Božej rodiny – tak už nesmie pokračovať nenávisť, nespravodlivosť a krvavá vojna.
Vidiac rast násilia a objavovanie sa sebectva v Afrike, kardinál Bernardin Gantin v blahej pamäti v roku 1988 volal po teológii bratstva ako odpovedi na naliehavé prosby chudobných a malých (L´Osservatore Romano, francúzske vydanie, 12. apríl 1988, str. 4-5). Azda mal na mysli slová afrického Laktancia, napísané na sklonku štvrtého storočia: „Prvou povinnosťou spravodlivosti je rozpoznať druhých ako bratov a sestry. Naozaj, ak nás stvoril ten istý Boh a dal nám život rovnakým spôsobom, z pohľadu spravodlivosti a večného života sme teda spojení putami bratstva: ktokoľvek toto spojenie neuznáva, je nespravodlivý“ (Divine Institutions 54, 4-5: S.C. 335, str. 210). Cirkev, ako Božia rodina v Afrike, sa rozhodla preferovať chudobných už na Prvom zvláštnom zhromaždení synody biskupov. Týmto spôsobom ukázala, že situácia dehumanizácie a útlaku, ktorá postihuje africké národy, nie je nezvrátiteľná; naopak, Cirkev predložila všetkým výzvu: výzvu obrátenia, svätosti a integrity.
Syn, skrze ktorého k nám Boh hovorí, je sám Slovom, ktoré sa stalo človekom. Toto bolo obsahom diskusií na nedávnom dvanástom Všeobecnom riadnom zhromaždení synody biskupov. Keďže sa stalo človekom, toto slovo je na počiatku všetkého, čím sme a všetkého, čo robíme; je základom každého života. Teda práve na základe tohto Slova musíme budovať africké tradície, opravovať a zdokonaľovať ich pojem života, človeka a rodiny. Ježiš Kristus, Slovo života, je zdrojom a naplnením našich životov, pretože Pán Ježiš je jediný prostredník a spasiteľ.
Je naliehavé, aby sa kresťanské spoločenstvá stávali čoraz viac miestami hlbokého načúvania Božiemu slovu a meditatívneho čítania Svätého písma. Práve cez takého meditatívne a spoločné čítanie v Cirkvi každý kresťan stretáva vzkrieseného Krista, ktorý k nemu hovorí a ponúka mu obnovenú nádej v plnosť života, ktorý dáva svetu.
Čo sa týka Eucharistie, ona skutočne sprítomňuje Pána v dejinách. Skrze skutočnosť jeho Tela a Krvi, celý Kristus sa podstatne sprítomňuje v našich životoch. Je s nami stále, až do konca čias (por. Mt 28,20) a posiela nás do nášho každodenného života, aby sme ho naplnili jeho prítomnosťou. V Eucharistii sa jasne ukazuje, že náš život je vzťahom spoločenstva s Bohom, s našimi bratmi a sestrami a s celým stvorením. Eucharistia je zdrojom jednoty zmierenej v pokoji.
Slovo života a chlieb života ponúkajú svetlo a výživu ako liek a potravu pre našu cestu vo vernosti k Učiteľovi a Pastierovi našich duší, aby Cirkev v Afrike mohla vykonávať službu zmierenia, spravodlivosti a pokoja, v zhode s programom života, ktorý nám dal Pán: “Vy ste soľ zeme… vy ste svetlo sveta” (Mt 5,13-14). Ak tým naozaj majú byť, musia veriaci podstúpiť obrátenie a nasledovať Ježiša Krista; musia sa stať jeho učeníkmi, aby mohli svedčiť o jeho zachraňujúcej moci. Počas svojho pozemského života bol Ježiš „mocný v čine i reči“ (Lk 24,19). Vo svojom vzkriesení si podriadil každú autoritu a moc (por. Kol 2,15), každú silu zla, aby oslobodil tých, ktorí sú pokrstení v jeho mene. „Túto slobodu nám vydobyl Kristus“ (Gal 5,1). Kresťanské povolanie znamená nechať sa oslobodiť Ježišom Kristom. On premohol hriech a smrť a ponúka nám plnosť života. V Ježišovi Kristovi už niet viac Žida ani Gréka, niet muža ani ženy (por. Gal 3,28). Vo svojom tele zmieril všetky národy. V sile Ducha Svätého nalieham na každého: „Zmierte sa s Bohom!“ (2 Kor 5, 20). Nijaká etnická alebo kultúrna rozdielnosť, nijaký rozdiel v rase, pohlaví alebo náboženstve sa nesmie stať príčinou zvady medzi vami. Vy všetci ste deťmi jedného Boha, nášho Otca, ktorý je v nebi. S týmto presvedčením bude možné budovať spravodlivejšiu a pokojnú Afriku, Afriku hodnú legitímnych očakávaní všetkých jej detí.
Na záver vás pozývam prikročiť spolu s veriacimi k príprave synody recitovaním modlitby, ktorá sa nachádza na konci Instrumentum Laboris a ktorú som vám predstavil dnes ráno: modlitby za úspešné výsledky synodálneho zhromaždenia. Spoločne sa, bratia moji, modlime:
„Svätá Mária, Matka Božia, ochrankyňa Afriky, ty si dala svetu skutočné svetlo, Ježiša Krista. Poslušnosťou Otcovi a milosťou Ducha Svätého dala si nám zdroj nášho zmierenia a našej radosti.
Matka nežnosti a múdrosti, ukáž nám Ježiša, tvojho Syna a Syna Božieho, pomôž nám na našej ceste k obráteniu, aby nás Ježiš mohol osvietiť svojho slávou vo všetkých okolnostiach nášho osobného, rodinného a spoločenského života.
Matka plná milosti a spravodlivosti, tvojou poslušnosťou Duchu Utešiteľovi, vypros nám milosť byť svedkami Vzkrieseného Pána, aby sme sa mohli stať čoraz viac soľou zeme a svetlom sveta.
Matka ustavičnej pomoci, tvojmu materskému príhovoru zverujeme prípravu a výsledky Druhej synody pre Afriku. Kráľovná pokoja, oroduj za nás. Naša Pani Afriky, pros za nás!“
Preklad: Martin Kramara
