TK KBS

Dnes je utorok 19. 03. 2019   Meniny má Jozef       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  marec  >>
poutstštpisone
    123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031

  Top témy
Všetky
SDM Panama
Pápež v SAE

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

List Benedikta XVI. biskupom Katolíckej cirkvi
P:3, 12. 03. 2009 15:14, ZAH



LIST JEHO SVÄTOSTI BENEDIKTA XVI.
BISKUPOM KATOLÍCKEJ CIRKVI

ohľadom sňatia exkomunikácie
zo štyroch biskupov, konsekrovaných arcibiskupom Lefebvrom:

Drahí spolubratia v biskupskej službe!

Sňatie exkomunikácie zo štyroch biskupov, konsekrovaných v roku 1988 arcibiskupom Lefebvrom bez mandátu Svätej stolice, vyvolalo vnútri Katolíckej cirkvi aj mimo nej takú vehementnú diskusiu, ako sme už dlho nezažili. Mnohí biskupi sa cítili zmätení touto udalosťou, ktorá sa objavila nečakane a bolo ťažké ju pozitívne zaradiť medzi otázky a úlohy dnešnej Cirkvi. Hoci mnohí biskupi a veriaci boli v princípe ochotní pozitívne hodnotiť tento krok pápeža k zmiereniu, na druhej strane stála otázka vhodnosti takéhoto gesta v porovnaní so skutočne nevyhnutnými potrebami života viery v našej dobe. Niektoré skupiny, naopak, otvorene obžalúvali pápeža, že sa chce vrátiť späť, do obdobia spred Druhého vatikánskeho koncilu. Spustila sa lavína protestov, ktorých horkosť odhaľuje zranenia siahajúce do minulosti. Preto cítim potrebu adresovať vám, drahí spolubratia, vysvetľujúce slovo, ktoré má pomôcť pochopiť úmysel, ktorý k tomuto kroku viedol mňa a kompetentné orgány Svätej stolice. Dúfam, že týmto spôsobom prispejem k pokoju v Cirkvi.

Bolo pre mňa prekvapujúcim faktom, ktorý som nemohol predvídať, že prípad Williamsona prekryl sňatie exkomunikácie. Diskrétne gesto milosrdenstva voči štyrom biskupom vysväteným platne, no nedovolene, sa zrazu javilo ako niečo úplne iné: ako odmietnutie zmierenia medzi kresťanmi a Židmi a teda ako odvolanie toho, čo v tejto záležitosti koncil označil za smerovanie Cirkvi. Pozvanie na zmierenie s cirkevnou skupinou, ktorá vznikla v dôsledku oddelenia, sa zmenilo na pravý opak: zdanlivý návrat späť vzhľadom na kroky zmierenia medzi kresťanmi a Židmi, uskutočnené od koncilu – kroky, na ktorých podieľanie sa a ktorých podporovanie bolo od začiatku cieľom mojej osobnej teologickej práce. To, že sa takto zmiešali dva opačné procesy a nakrátko narušili pokoj medzi kresťanmi a Židmi, ako aj pokoj vnútri Cirkvi, môžem iba hlboko ľutovať. Bolo mi povedané, že pozorné sledovanie dostupných správ prostredníctvom internetu umožní okamžite sa zorientovať v probléme. Beriem si z toho ponaučenie, že v budúcnosti musí Svätá stolica pozornejšie sledovať tento prameň správ. Zosmutnel som z toho, že aj katolíci, ktorí by mohli lepšie vedieť, ako sa v skutočnosti veci majú, si mysleli, že na mňa musia nevraživo udrieť, odhodlaní zaútočiť. O to viac preto ďakujem priateľom Židom, ktorí pomohli rýchlo odstrániť nedorozumenie a obnoviť atmosféru priateľstva a dôvery, ktorá tak ako existovala v čase Jána Pavla II., aj počas môjho pontifikátu existuje, vďaka Bohu, naďalej.

Ďalší omyl, ktorý ma úprimne mrzí, je to, že dosah a obmedzenia opatrenia z 21. januára 2009 neboli v momente zverejnenia vykreslené dostatočne jasným spôsobom. Exkomunikácia sa vzťahuje na osoby, nie na inštitúcie. Biskupská vysviacka bez pápežského mandátu znamená nebezpečenstvo schizmy, lebo spochybňuje jednotu biskupského kolégia s pápežom. Preto Cirkev musí reagovať najtvrdším postihom, exkomunikáciou, aby potrestané osoby doviedla k oľutovaniu a k návratu k jednote. Ani dvadsať rokov po vysviacke sa tento cieľ, žiaľ, nedosiahol. Sňatie exkomunikácie smeruje k tomu istému cieľu ako samotný trest: znovu pozvať štyroch biskupov k návratu. Toto gesto bolo možné urobiť po tom, keď sa zainteresovaní vyjadrili, že v principiálnych veciach budú uznávať pápeža a jeho pastiersku moc, aj keď s výhradou, čo sa týka poslušnosti jeho autorite a autorite koncilu v oblasti náuky. Týmto sa vraciam k rozlišovaniu medzi osobou a inštitúciou. Sňatie exkomunikácie bolo opatrenie v oblasti cirkevnej disciplíny: osoby boli oslobodené zo zaťaženia svedomia, spôsobeného najťažším cirkevným trestom. Treba rozlišovať medzi touto disciplinárnou úrovňou a doktrinálnou oblasťou. Skutočnosť, že Bratstvo sv. Pia X. nemá v Cirkvi nijakú kánonickú pozíciu, nestojí na disciplinárnych, ale na doktrinálnych dôvodoch. Pokiaľ toto bratstvo nemá v Cirkvi nejakú kánonickú pozíciu, jeho služobní členovia nevykonávajú legitímne svoju službu v Cirkvi. Treba rozlišovať medzi disciplinárnou úrovňou, ktorá sa dotýka osôb ako takých, a doktrinálnou úrovňou, na ktorej sa hovorí o službe a inštitúcii. Ešte raz na spresnenie: dokiaľ sa nevyjasnia otázky vzťahujúce sa na učenie Cirkvi, bratstvo nemá v Cirkvi žiaden kánonický status a jeho služobníci, hoci boli oslobodení spod trestu exkomunikácie, nevykonávajú zákonne nijakú službu v Cirkvi.

Vo svetle tejto situácie je mojím úmyslom spojiť v budúcnosti Pápežskú komisiu Ecclesia Dei – založenú v roku 1988 s kompetenciami pre tie spoločenstvá a osoby, ktoré patria k Bratstvu sv. Pia X., alebo k podobným zoskupeniam, a usilujú sa o návrat k plnej jednote s pápežom – s Kongregáciou pre náuku viery. Týmto je objasnené, že problémy, ktorými sa teraz treba zaoberať, majú vo svojej podstatne doktrinálnu povahu a týkajú sa predovšetkým prijatia Druhého vatikánskeho koncilu a pokoncilového učenia pápežov. Kolégiové orgány, prostredníctvom ktorých kongregácia študuje predkladané otázky (osobitne tradičnými zasadaniami kardinálov v stredu a ich ročnými alebo dvojročnými plenárnymi zasadaniami), garantujú zapojenie prefektov rôznych rímskych kongregácií a zástupcov episkopátu z celého sveta do rozhodnutí, ktoré sa prijímajú. Autoritu magistéria Cirkvi z roku 1962 nemožno blokovať – čo musí byť tomuto bratstvu jasne vysvetlené. Tým, ktorí sa prezentujú ako veľkí obrancovia koncilu sa musí pripomenúť, že Druhý vatikánsky koncil obsahuje v sebe celé dejiny učenia Cirkvi. Kto chce byť poslušný koncilu, musí prijať vieru vyznávanú v priebehu stáročí a nemôže odrezať korene tohto živého stromu.

Verím, drahí spolubratia, že týmto som objasnil pozitívny význam, ako aj ohraničenie môjho rozhodnutia z 21. januára 2009. Teraz však ostáva otázka: Bolo toto rozhodnutie nevyhnutné? Malo skutočne takú prioritu? Neexistujú azda omnoho dôležitejšie veci? Zaiste existujú dôležitejšie a naliehavejšie veci. Myslím, že prioritu môjho pontifikátu som už vyjadril vo svojich prejavoch na jeho samom začiatku. To, čo som povedal, zostáva stále mojou hlavnou líniou. Prvoradá úloha Petrovho nástupcu bola stanovená Pánom vo večeradle jasným spôsobom: „A ty... posilňuj svojich bratov“ (Lk 22, 32). Sám Peter formuloval túto prioritu novým spôsobom vo svojom prvom liste: [Buďte] „stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“ (1 Pt 3, 15). V našej dobe, keď na mnohých miestach hrozí nebezpečenstvo, že viera zhasne ako plameň, ktorý viac nemá potravu, je prvoradou prioritou: sprítomniť Boha v tomto svete a otvoriť ľuďom prístup k nemu. Nie k nejakému bohu, ale k Bohu, ktorý prehovoril na Sinaji; k tomu Bohu, ktorého tvár spoznávame v láske idúcej až do krajnosti (porov. Jn 13, 1) – v umučenom a zmŕtvychvstalom Ježišovi Kristovi. Skutočným problémom tejto našej dejinnej chvíle je, že Boh sa stráca z horizontu ľudí a že Božie svetlo zhasína. Ľudstvu tak chýba orientačný bod a deštrukčné účinky tejto situácie sú čoraz zjavnejšie.

Viesť ľudí k Bohu, k Bohu, ktorý hovorí v Biblii: to je najvyššia a základná priorita Cirkvi a Petrovho nástupcu v tomto čase. Z toho logicky plynie, že nám musí ležať na srdci jednota veriacich. Vskutku, ich nezhody a vnútorné spory spochybňujú dôveryhodnosť ich hovorenia o Bohu. Z tohto dôvodu je úsilie o spoločné svedectvo viery kresťanov – o ekumenizmus – najvyššou prioritou. K tomu pristupuje potreba, aby sa všetci, ktorí veria v Boha, spoločne usilovali o pokoj, snažili sa priblížiť jedni k druhým, aby spoločne napredovali k zdroju Svetla i napriek tomu, že majú rôzne predstavy o Bohu. To je medzináboženský dialóg. Kto ohlasuje Boha ako Lásku „až do krajnosti“, musí vydávať svedectvo o láske: odovzdať sa s láskou trpiacim, odmietnuť nenávisť a nevraživosť – to je sociálny rozmer kresťanskej viery, o ktorom som písal v encyklike Deus caritas est.

Ak teda namáhavé angažovanie sa za vieru, nádej a lásku vo svete predstavuje v tejto chvíli (a v iných podobách vždy) pre Cirkev skutočnú prioritu, potom jeho súčasťou sú aj malé a stredné zmierenia. To, že sa toto gesto podanej ruky stalo príčinou takého veľkého rozruchu, ktorý sa zmenil práve na opak zmierenia, je fakt, ktorý musíme vziať na vedomie. No teraz sa pýtam: Bolo a je skutočne chybou ísť aj v tomto prípade v ústrety bratovi, ktorý „má niečo proti tebe“ (porov. Mt 5, 23) a usilovať sa o zmierenie? Či sa vari nemá aj občianska spoločnosť usilovať zabrániť extrémizmu a reintegrovať jeho eventuálnych prívržencov – nakoľko je to možné – do veľkých síl stvárňujúcich spoločenský život, aby sa vyhlo ich separácii so všetkými jej dôsledkami? Či môže byť úplne chybné usilovať sa roztopiť neústupčivosť a zrušiť obmedzenia, aby sa tak vytvoril priestor tomu, čo je pozitívne a liečivé pre celok? Sám som v roku 1988 videl, ako sa zmenilo vnútorné ovzdušie návratom komunít, ktoré boli predtým oddelené od Ríma; ako tento návrat do veľkej a širokej všeobecnej Cirkvi pomohol prekonať jednostrannosť a roztopil neústupčivosť, takže sa potom objavili sily pozitívne pre celú Cirkev. Či môžeme ostať úplne ľahostajní ku komunite, v ktorej sa nachádza 491 kňazov, 215 seminaristov, 6 seminárov, 88 škôl, 2 univerzitné inštitúty, 117 bratov, 164 sestier a tisíce veriacich? Môžeme ich skutočne pokojne nechať ísť mimo, vzdialených od Cirkvi? Myslím napríklad na 491 kňazov. Nemôžeme poznať ich spletité motivácie. Mám na mysli fakt, že by sa nerozhodli pre kňazstvo, ak by popri iných prekrútených alebo chorých prvkoch v nich nebola aj láska ku Kristovi a vôľa ohlasovať ho a s ním aj živého Boha. Môžeme ich jednoducho vylúčiť, ako predstaviteľov okrajovej radikálnej skupiny, z úsilia o zmierenie a jednotu? Čo s nimi potom bude?

Zaiste už dávnejšie a teraz znova pri tejto príležitosti sme počuli o predstaviteľoch tejto komunity veľa vecí, ktoré nás rozladili – ako je pýcha a domýšľavosť, prílišné zdôrazňovanie jednej veci, atď. Z lásky k pravde však musím dodať, že som dostal aj celý rad dojemných svedectiev o vďačnosti, z ktorých bola cítiť srdečná otvorenosť. Či si vari nemôže veľká Cirkev dovoliť byť aj veľkodušná vo vedomí dlhého času, ktorý má k dispozícii; vo vedomí prisľúbení, ktoré dostala? Či nemáme ako dobrí vychovávatelia byť schopní aj prehliadnuť isté nedobré veci a postarať sa o východisko z tiesnivých situácií? A či vari nemáme pripustiť, že aj v cirkevnom prostredí sa objavila akási rozladenosť? Niekedy vzniká dojem, že naša spoločnosť potrebuje aspoň jednu skupinu, ktorej nič netoleruje, na ktorú môže pokojne útočiť s nenávisťou. A ak sa niekto k nej priblíži – v tomto prípade pápež – stratí aj on nárok na toleranciu a môže sa aj s ním zaobchádzať nenávistne bez obáv a zdržanlivosti.

Drahí bratia, v dňoch, keď mi napadlo napísať tento list, mal som zhodou okolností v rímskom seminári interpretovať a komentovať úryvok z Listu Galaťanom 5, 13 – 15. S prekvapením som si všimol, ako tieto vety hovoria priamo o aktuálnej chvíli: „Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske! Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘ Ale ak sa medzi sebou hryziete a žeriete, dajte si pozor, aby ste sa navzájom neponičili!“ Vždy je istá tendencia považovať tieto vety len za rečnícke zveličenie, ktoré sa občas u svätého Pavla vyskytuje. Z istého hľadiska to aj tak môže byť. No, žiaľ, toto „hryziete a žeriete“ existuje v Cirkvi aj dnes, ako prejav zle interpretovanej slobody. Vari je udivujúce, že ani my nie sme lepší ako Galaťania? Alebo že nás ohrozujú tie isté pokušenia? Že sa vždy znovu musíme učiť správne používať slobodu? A vždy znovu sa musíme učiť, že najvyššou prioritou je láska? V ten deň, keď som o tom hovoril vo veľkom seminári, sa v Ríme slávil sviatok Matky dôvery. Skutočne: Mária nás učí dôvere. Ona nás vedie k Synovi, ktorému všetci môžeme dôverovať. On nás povedie aj v búrlivých časoch. Preto by som chcel zo srdca poďakovať tým mnohým biskupom, ktorí mi v tejto dobe veľmi dojemne prejavili svoju dôveru i lásku a predovšetkým venovali svoju modlitbu. Táto vďačnosť patrí aj všetkým veriacim, ktorí v tomto čase dosvedčili svoju nezmenenú vernosť Petrovmu nástupcovi. Nech vás Pán všetkých chráni a nech vás vedie po ceste pokoja. To je želanie, ktoré mi spontánne vychádza zo srdca na začiatku tohto Pôstneho obdobia, ktoré je liturgickým obdobím zvlášť vhodným na vnútorné očistenie a ktoré nás všetkých pozýva, aby sme sa s obnovenou nádejou zahľadeli na žiarivý cieľ Veľkej noci.

S osobitným apoštolským požehnaním ostávam
Váš v Pánovi
Benedikt XVI.

Vo Vatikáne 10. marca 2009



( TK KBS; dj ) 20090312014   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 1099 x

[naspäť]





TV Lux [audio] | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2019