1. O ČO IDE?

Prvé výročie jestvovania žilinskej diecézy, čiže partikulárnej cirkvi, je vhodnou príležitosťou uvedomiť si so všetkými dôsledkami to, čo Nemci volajú „Sitz im Leben“, čiže v akom širokom i blízkom svete toto staro-nové cirkevné spoločenstvo žije a má pôsobiť. V tom zmysle možno len privítať tému „Cirkev a pluralitná spoločnosť“. Zároveň však je už na prvý pohľad jasné, že treba vymedziť a upresniť, o čom je reč.

Pluralita znamená rôznorodosť, mnohorakosť, a hovoriť o mnohorakosti v spoločnosti ihneď vzbudzuje otázku, o akej pluralite chceme pojednávať. Keď máme byť konkrétni, tak zpomedzi rôznych významov a hľadísk (národnosti, náboženstva, politiky, kultúry, sociálnej situácie a podobne) treba sa nám sústrediť na pluralitnú spoločnosť predovšetkým v zmysle náboženskom, pričom iné významy môžu byť iba druhotné, nakoľko sa v konkrétnom živote spoločnosti navzájom prekrývajú a prelínajú.

Spoločnosť, o ktorej chceme hovoriť ako o pluralitnej, má tiež rôzne rozmery a hranice: je svetová, všeľudská, európska, slovenská, krajová, diecézna a podobne. Nás bude bezpochyby zaujímať v prvom rade spoločnosť slovenská, ktorá sa priamo odráža v žilinskom kraji a v žilinskej diecéze. Lenže dnes, v dobe globalizácie a internetu, keď celý svet je ako jedna dedina, pluralitnú spoločnosť nutne treba pozorovať vo svetových a kontinentálnych spojoch a náväznostiach.

Aj Cirkev, o ktorej chceme hovoriť, nie je len partikulárna diecézna cirkev, ktorá žije v Žiline, ale aj katolícka, všeobecná, celosvetová Cirkev, ktorá má svoju vieru a mravouku, zriadenie, sociálnu náuku. Znovu však musíme prihliadnuť aj k náboženskej situácii vo svete, v Európe a na Slovensku. Naša téma je teda: Katolícka Cirkev v nábožensky (aj inak) rôznorodej spoločnosti so zvláštnym zreteľom na Slovensko.

2. KATOLÍCKA CIRKEV NA SVETE

Celkový počet katolíkov na svete k 1.januáru 2007 bol 1,130.750.000, čo tvorí 17,28% celkového počtu obyvateľov našej planéty, ktorý dosahuje 6 miliárd 542,824.000 osôb. Za jeden rok nás katolíkov pribudlo o 15,784.000, čo je pekný nárast. Vzrástlo však aj celkové obyvateľstvo na zemi, takže v pomere k nemu sa náš nárast percentuálne iba máličko zvýšil. Treba si tiež uvedomiť, že niektoré náboženstvá narastajú oveľa rýchlejšie vďaka prirodzenému prírastku, ktorý je u nás menší. Islam nás už počtom prevýšil a rozširuje sa aj zemepisne najmä v Európe prisťahovalcami. Na druhom mieste medzi nekresťanskými náboženstvami je hinduizmus (okolo 14% svetového obyvateľstva), potom nasleduje budhizmus (asi 9%), na ústupe sú tradičné pohanské náboženstvá (odhadujú sa na 2%).

Tieto kusé údaje kladú Cirkvi pred oči otázku svetových MISIÍ, čiže evanjelizácie. Je síce pravda, že s inými veriacimi v Ježiša Krista dnes dosahujeme dve miliardy, čiže nad 30% svetového obyvateľstva, ale z druhej strany je tu vyše dvoch tretín ľudstva, ktoré ešte nepoznajú Ježiša Krista. Sv. Pavol by nám dnes pripomenul to, čo napísal Rimanom: „Každý, kto bude vzývať Pánovo meno bude spasený. Ale ako budú vzývať tohto, v ktorého neuverili? A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa?“ (Rim 10,15n). Náboženská štatistika nám privoláva na myseľ misijný príkaz samého Spasiteľa: „Choďte teda, učte všetky národy“ (Mt 28,19). Dnes je preto potrebná tak prvá evanjelizácia pre tých, čo ešte nepoznajú Ježiša Krista, ako aj nová evanjelizácia tam, kde už raz prijatá viera ochabla alebo zmizla: „nová duchom, metódami a zápalom“, ako ju opísal Ján Pavol II.

Každého veriaceho poteší, že Cirkev rastie a napriek ťažkostiam sa, okrem západnej Európy, vzmáha na všetkých svetadieloch. Treba to povedať najmä o Cirkvi v misiách. V Afrike je už vyše 158 miliónov katolíkov (uprostred 900 miliónov všetkých Afričanov), za rok 2007 pribudlo 4,843.000 veriacich. Tam je nárast najväčší, lebo roku 1900 boli na tomto kontinente iba dva milióny katolíkov. V Ázii máme v mori takmer štyroch miliárd celkového obyvateľstva niečo menej ako 119 miliónov katolíkov, s ročným prírastkom 1,894.000; tu je evanjelizácia najpotrebnejšia ale aj najťažšia. Latinská čiže Južná a Stredná Amerika tvorí dnes okolo 43% a so severnou Amerikou vyše 50% katolíckej Cirkvi. V Oceánii tvoríme okolo 26% z celkových 33 miliónov obyvateľov.

Katolícka Cirkev berie vážne misijné poslanie, ktoré jej zveril jej Zakladateľ Ježiš Kristus a považuje misijný charakter za podstatný. Druhý vatikánsky koncil definoval Cirkev ako „communio et missio“, čiže ako „spoločenstvo a poslanie“. Cirkev je na evanjelizáciu ako oheň na to, aby horel. Každý kresťan má povinnosť vyznávať aj verejne svoju vieru a vydávať o nej svoje svedectvo, ktoré je už prvým krokom misijného poslania, ktoré sa rozvíja v rôznych formách, ako je dialóg, ohlasovanie evanjelia, jeho vžitie do kultúry čiže inkulturácia, osobná, duchovná i materiálna pomoc misiám, sociálne povznesenie ako prejav kresťanskej lásky, a tak ďalej. Ján Pavol II. nám zanechal nielen veľký príklad misijnej činnosti, ale aj dôležitú encykliku „Redemptoris missio“, ktorá doplňuje predchádzajúcu peknú posynodálnu exhortáciu Pavla VI. „Evangelii nuntiandi“. V spomínanej encyklike Ján Pavol II. výrazne poukázal na aktuálnosť a naliehavosť misijnej činnosti, keď ju začal takto: „Poslanie Krista Vykupiteľa, zverené Cirkvi, je ešte ďaleko od svojho zavŕšenia. Všeobecný pohľad na ľudstvo ku koncu druhého tisícročia nám ukazuje, že toto poslanie je ešte len v začiatkoch a že sa musíme zasadiť všetkými silami za službu tomuto poslaniu“.

Katolícka cirkev žije teda uprostred pluralitnej ľudskej spoločnosti a neprestajne si plní svoje misijné poslanie. Cirkev na Slovensku môže veľa spraviť na misijnom poli. Misijné hnutie sa pekne rozbieha, ale dá sa spraviť viac. Máme už aj hodne misijnej literatúry. Osobne by som chcel odkázať na moje knihy: „Misie do tretieho tisícročia“ (Lúč, 2000) a „Na misijných cestách“ I. a II. diel (SSV).

Chcem však upozorniť na nový druh neviery, ktorá sa stáva akoby novým náboženstvom: je to novodobý ateizmus a agnosticizmus, ktorý sa rozšíril najmä v západnom svete. Materialistický ateizmus zväčša padol alebo sa neujal. Rastie však na pôde blahobytnej spoločnosti alebo filozofického nihilizmu nová forma popierania Boha, alebo spochybnenia jeho existencie, ktorá sa pohybuje medzi úplnou negáciou a odsunutím náboženského problému ako neistej oblasti, prirovnanej poverám, mýtickým predstavám, vyvýšením vedy a rozumu na najvyššie, absolútne hodnoty a vylúčením všetkého transcendentného ako zbytočného a prinajmenej nepotrebného. Tento agnosticizmus sa často zlieva s ateizmom a stáva sa agresívnym. Má všelijaké, často hybrídne formy. Popiera najmä kresťanskú morálku a vyznáva akýsi humanizmus buď spochybňujúci jestvovanie Boha, alebo priam negujúci možnosť nadprirodzena. Pritom používa zákonodarstvo alebo iné bojovné prostriedky proti viere a Cirkvi. Len nedávno sme boli svedkami pokusu o návrat k staropohanskému „Carpe diem!“ -„Uži si dňa!“, vyži sa - keď v Londýne si Únia ateistov a voľnomyšlienkárov zaplatila na verejných autobusoch plagát s nápisom: „Boh pravdepodobne nie je. Nerob si starosti a užívaj život!“ Pokus zopakovali v Madride, kde však kresťanskí veriaci pohotovo reagovali novým plagátom s nápisom: „Boh dozaista existuje, neváhaj žiť v Kristovi!“ V taliánskom Janove opakovali pokus s malou obmenou. Príkladom tvrdého útoku proti každému náboženstvu je kniha „The God Delusion“ („Sklamanie Boha“ v zmysle: Boh sklamal, Boston 2006) od Američana Richarda Dawkinsa, ktorá sa vracia k starým argumentom, že viera je proti vede. Kto presvedčene neverí, robí to z určitej „viery“ v ateizmus, ktorý sa stáva istým druhom „náboženstva“, lebo nijaká veda nedokázala nejestvovanie Boha.

Aj na Slovensku sa občas objavuje a presadzuje povýšenecký názor, že viera sa protiví vede, alebo prinajmenej že je otázkou čisto súkromnou a treba ju vylúčiť z verejného, kultúrneho, vedeckého a politického diania. Cirkev tvrdí najmä ústami Jána Pavla II. a Benedikta XVI., že viera dopĺňa poznatky viery a že človek potrebuje si rozšíriť hranice poznania práve prijatím viery. Výbornou pomôckou pri debate s úprimne hľadajúcimi pochybovačmi je encyklika Jána Pavla II. „Fides et ratio“- „Viera a rozum“. Cirkev tvrdí, že rozum je o pravde a viera je tiež o pravde. Hľadať pravdu je najkrajšia činnosť človeka. Dnes sa pochybuje o schopnosti ľudského rozumu dôjsť k ozajstnej, pre všetkých platnej pravde; uznáva sa iba „relatívna“, dohodnutá, podľa možnosti väčšinou odhlasovaná „pravda“. Toto chápanie je aj najväčší nedostatok modernej demokracie, najmä keď ide o základné hodnoty človeka a spoločnosti, ktoré nemožno ani zrušiť, ani voliť.

To je však osobitná kapitola. Keď hovoríme o nábožensky pluralitnej spoločnosti, tak máme pred očami dve náboženské skupiny: kresťanské vierovyznania, ktoré uznávajú Ježiša Krista, a nekresťanské náboženstvá, ktoré ho nepoznajú alebo neuznávajú. Katolícka Cirkev zaujíma k ním dvojitý postoj: je to ekumenizmus ako komplex vzťahov medzi kresťanskými konfesiami a medzináboženský dialóg ako vzťah k nekresťanským náboženstvám. Niekedy sa používa pre obidva postoje jediný názov: dialóg. V tom prípade však treba rozlíšiť ekumenický dialóg (medzi kresťanmi) a medzináboženský dialóg (s nekresťanmi). Katolícka Cirkev nadviazala najmä po Druhom vatikánskom koncile dialóg na oboch poliach. V Ríme zriadila dva príslušné úrady, dnes sú to: Pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov a Pápežská rada pre medzináboženský dialóg. Nebudeme sa zaoberať základnými myšlienkami a zásadami tých dvoch dialógov. Stačí pripomenúť dva najdôležitejšie koncilové dokumenty: „Unitatis redintegratio“ pre ekumenizmus a „Nostra aetate“ pre veľké náboženstvá ako sú islam, hinduizmus, budhizmus a iné.

Dôležitý pokrok nastal v októbri 2007 v dialógu s islamom, ktorý je teraz v popredí. 138 učených vedúcich mohamedánskych osobností, reprezentujúcich rôzne zložky islamu, napísalo dlhý list kresťanským vodcom vo svete, na prvom mieste pápežovi Benediktovi XVI., a navrhli otvorený dialóg o tom, čo máme spoločné: totiž o príkaze lásky k Bohu a k blížnemu. Svätý Otec odpovedal veľmi pozitívne cez svojho štátneho sekretára a navrhol aj prvé kroky. Katolícka Cirkev ihneď rozbehla dialóg, ktorý je sľubný i keď neľahký. Hinduizmus a budhizmus neradi vstupujú do dialógu, ba opačne v niektorých krajinách začalo prenasledovanie kresťanov pre obžalobu z prozelitizmu. Ťažká je situácia kresťanov v Indii. So zreteľom na Slovensko nás však zaujíma predovšetkým ekumenizmus.

EKUMENIZMUS

Podľa úradného sčítania ľudu z roku 2001 Slovensko malo 5,379.455 obyvateľov. Tí sa hlásili po náboženskej stránke nasledovne: 73% ku katolíkom (z toho 4,1% ku gr.kat.), 0,9% k pravoslávnym, 6,9% k evanjelikom augsburského vyznania (luteránom), 2% k reformovaným (kalvínom) a 13% bez vyznania. V žilinskom kraji bolo katolíkov 75,8%, luteránov 10,5% a bez vyznania 10,4%, ostatných bolo máličko (okolo 0,1-0,3%).

Môžeme teda povedať, že naša spoločnosť je dosť rôznorodá, pluralitná, ale s veľkou väčšinou katolíkov, s dvoma menšinovými skupinami, ktorí sa hlásia k protestantskej reforme 16.storočia, s malým počtom pravoslávnych a iných kresťanov – čiže existuje tu ekumenická otázka. K nej treba spomenúť aj skupinku židovského náboženstva (2.310; 140 v žilinskom kraji), ktoré tvorí osobitnú otázku.

Aké sú novoty v ekumenizme všeobecnej Cirkvi?

Dialóg na poli ekumenizmu vykázal v minulom roku svetlá i tiene. V júli 2007 uverejnila Kongregácia pre učenie viery „Odpovede“ na určité otázky o pravej Kristovej Cirkvi, ktorá je jedna a pretrváva v Katolíckej cirkvi, kým v iných sa nachádzajú neúplné zložky a prvky, a to najmä u reformovaných, ktorým chýbajú niektoré sviatosti a kňazstvo, ako ho chápe Katolícka cirkev. Druhý vatikánsky koncil jasne prehlásil toto učenie, aj so spomienkou a ohľadom na tie prvky, ktoré jestvujú aj mimo jej zväzku. V dogmatickej konštitúcii o Cirkvi „Lumen gentium“-„Svetlo národov“ koncil tvrdí: „Toto je jediná Cirkev Kristova, ktorú vo Vyznaní viery verejne uznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú, ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby ju viedol...Táto Cirkev, ustanovená na tomto svete ako usporiadaná spoločnosť, jestvuje (po latinsky“subsistit“) v Katolíckej cirkvi vedenej nástupcom Petrovým a s ním spojenými biskupmi, hoci aj mimo jej zväzku sa nachádzajú viaceré prvky posväcovania a pravdy, ktoré ako dary vlastné Cirkvi Kristovej, pobádajú ku katolíckej jednote“ (LG,8). Iní navrhujú ako presnejší preklad slovesa „subsistit“ výraz „pretrváva“. Novší slovenský preklad Mariána Gavendu ponecháva výraz „jestvuje“, ale v zátvorke pridáva latinské „subsistit“.

Dokument Kongregácie neprináša nič nového, ale sa nepáčil iným kresťanom a schladil najmä protestantov, ktorí ho považujú za spiatočný krok v ekumenizme, kde sa pred rokmi už dosiahla dohoda v chúlostivej otázke o ospravedlnení.

Zvláštna je situácia v anglikánskej cirkvi, v ktorej stále žili dve duše: jedna filo-katolícka, druhá filo-protestantská, liberálna. Dnes jej hrozí schizma, spôsobená prijatím svätenia žien na kňazský ba aj na biskupský úrad, ako aj prijatím homosexuálov za biskupov. Preto ju aj viacerí členovia, najmä kňazi nechávajú, iní zas sa organizujú ako osobitné cirkevné spoločenstvo. To sú všetko rany pre ekumenický dialóg.

Viac nádeje sa otvára vo vzťahoch s pravoslávnymi cirkvami. Ako sa pamätáme Benedikt XVI. navštívil v Carihrade tamojšieho patriarchu, ktorý sa volá „ekumenický“ a považuje sa za najdôležitejšieho, hoci najpočetnejší patriarchát je dnes ruský. V prvom tisícročí jestvovalo päť dôležitých sídel vtedy ešte jednotnej Cirkvi: Rím, Konštantinopol čiže Carihrad, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem. Po schizme jedenásteho storočia sa Konštantinopol („druhý Rím“) stal hlavným patriarchátom, neskôr sa Moskva („tretí Rím“) prehlásila tiež za patriarchát a postupne vznikli ďalšie. Vzťahy medzi Rímom a ruským patriarchátom boli v posledných desaťročiach dosť chladné a aj po smrti Jána Pavla II., na ktorého Moskva vždy hľadela skôr ako na „poľského“ pápeža, sa začínajú iba pomaly zlepšovať. Napriek tomu Moskva stále považuje stretnutie pápeža s patriarchom za „predčasné“, zatiaľ čo sa len pomaly otvára na styky s katolíckymi biskupmi v iných krajinách, ako bola napríklad nedávna návšteva moskovského patriarchu Alexeja vo Francúzsku. Nový patriarcha Kiril by mohol priniesť porok.

Medzitým však pokračujú rozhovory na teologickom poli. Už od roku 1980 jestvuje medzinárodná miešaná komisia pre teologický dialóg medzi Rímsko-katolíckou Cirkvou a pravoslávnou Cirkvou. Komisia mala zasadanie v Ravenne, v severnom Taliansku, a v októbri roku 2007 jednohlasne schválila zaujímavý dokument. Spoločne študovali, ako sa v prvom tisícročí, teda pred východnou schizmou, riadila ešte nerozdelená Cirkev a kto vykonával autoritu v miestnej cirkvi, potom v určitom kraji a nakoniec na celom svete. Miestne cirkevné spoločenstvo sa združovalo pri slávení eucharistie, ktorej predsedal osobne alebo cez kňazov biskup ako nástupca apoštolov, ktorý mal ohlasovať vieru prijatú od apoštolov a udržiavať jednotu s inými biskupmi. Biskupi jedného kraja udržovali zas jednotu viery, sviatosti a cirkevného života navzájom medzi sebou, najmä na spoločných poradách, na konciloch a na synodách. Biskupi uznávali jedného medzi sebou ako „prvého“ (po grécky „protos“), ktorý ich zhromažďoval a zaručoval jednotu medzi nimi. Takto sa organizovala cirkev na Východe i na Západe na úrovni jedného kraja a takto vznikli postupom času zoskupenia viacerých biskupstiev a diecéznych spoločenstiev do patriarchátov, cirkevných provincií a v našej dobe do biskupských konferencií. Aj na čele týchto spoločenstiev je jeden biskup, ktorého ostatní uznávajú ako „prvého“ („protos“). Na celosvetovej úrovni jednota a spoločenstvo viery, sviatostí a disciplíny sa zachovávalo všeobecnými, čiže ekumenickými koncilmi, listami, návštevami a poradami medzi biskupmi, najmä medzi vedúcimi („prvými“) jednotlivých krajských cirkevných spoločenstiev. A tu komisia jednohlasne tvrdí, že „Rím, ako cirkev, ktorá „predsedá v láske“ (ako tvrdí sv. Ignác z Antiochie), zaujímal prvé miesto a rímsky biskup je teda „prvý“ („protos“) medzi patriarchmi“. Komisia tiež uznáva, že to „prvenstvo“ pápežov značilo „aktívnu úlohu“ na všeobecných konciloch prvého tisícročia. Tieto výroky značia už „pozitívny a dôležitý pokrok“ v dialógu s pravoslávnymi cirkvami, lebo otvárajú cestu k novému chápaniu primátu, čiže „prvenstva“ nástupcov sv. Petra, rímskych pápežov. Ostáva ešte otvorená debata o interpretácii biblických textov vzťahujúcich sa na primát, ako aj o spôsobe, ktorým by Petrovi nástupcovia mali vykonávať to prvenstvo. Ako vieme, Ján Pavol II. priam žiadal, aby sa tie spôsoby navrhli. V najbližšom čase bude miešaná teologická komisia rokovať práve o tejto dôležitej a ťažkej otázke. Treba rátať nie natoľko s vieroučnými rozdielmi, ktorých je máličko, ako skôr s citovými a psychologickými nánosmi, ktoré sa nahromadili počas histórie. Veď máme ešte pred očami nedávnu bitku medzi rôznymi kresťanmi priam pri Svätom hrobe!

So zreteľom na situáciu ekumenizmu na Slovensku dali by sa navrhnúť na uváženie nasledovné tvrdenia:

1. Ekumenické úsilie je pre Katolícku cirkev nezvratné a patrí medzi jej prvenstvá. Zakladá sa na príkaze Ježiša Krista „aby všetci boli jedno, aby svet uveril“ (Jn), na učení prvej Cirkvi (Ef 4,4-5; Gal 3,27-28). Duch svätý ho silne rozvinul na Druhom vatikánskom koncile a po ňom. Nie je to len nejaká stratégia alebo taktika, ale Božie dielo.

2. Na Slovensku ekumenické hnutie nájde svoje korene už v cyrilometodskej tradícii a príklady v snahách biskupa Moyzesa, Palárika, Kuzmányho a iných v 19.storočí. V terajšej dobe sa ešte slabo rozbeháva a zaostáva. Potrebuje duchovné prehĺbenie v spoločnej modlitbe a v konkrétnych dielčích podujatiach na obranu spoločných ľudských a kresťanských hodnôt (napr. ľudského života, náboženskej slobody, verejnej mravnosti, slobody svedomia, atď). Cirkev na Slovensku sa môže oprieť o bohaté dedičstvo všeobecnej Cirkvi. Treba však viac odvahy a smelosti na každej strane.

3. Treba praktizovať úprimný ekumenický dialóg tak duchovný, ako aj praktický a tiež teologický. Jeho predpoklad a hlavnejšie znaky sú: -snaha o vnútorné obrátenie; -úprimné hľadanie pravdy a Božej vôle; -pokojamilovné vypočutie partnera dialógu a rešpekt pred mienkou iného; jasne predstaviť vlastnú vieru; -rozlišovať medzi vierou a vedľajšími ľudskými a psychologickými nánosmi. Pavol by povedal: „podľa pravdy v láske“ – „veritatem facientes in caritate“ (Ef 4,15).

Na zakončenie sa na dnešný sviatok hodí zacitovať z modlitby nášho apoštola sv. Cyrila, ktorú vyslovil tesne pred smrťou: „Pane, Bože môj, ...vyslyš moju modlitbu a zachovaj verné ti stádo...Zbav ho bezbožnej a pohanskej zloby tých, čo hovoria proti tebe rúhanie...Zveľaď Cirkev tvoju množstvom, všetkých v jednote ducha zoskup a učiň výborným ľudom, ktorý jednako zmýšľa o pravej viere tvojej a o pravom vyznávaní tej viery, a vdychni do ich sŕdc slovo tvojho synovstva...“ (Žitie Konštantínovo, XVIII).

Kardinál Jozef Tomko

( TK KBS, jt; jk ) 20090214001   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]