(17. decembra, RV) – Pápež Benedikt XVI. sa pri dnešnom stretnutí s pútnikmi na generálnej audiencii v Aule Pavla VI. zameral na aktuálne prežívanie vyvrcholenia adventu a vo svojej katechéze objasnil hĺbku zmyslu blížiacich sa Vianoc. Prítomných oslovil týmito slovami:Drahí bratia a sestry,
dnes sa začínajú adventné dni, ktoré nás bezprostredne pripravujú na Narodenie Pána: je to vianočná novéna, ktorá sa v mnohých kresťanských spoločenstvách slávi liturgiou bohatou na biblické texty, všetky zamerané na povzbudenie očakávania narodenia Spasiteľa. Celá Cirkev totiž sústreďuje pohľad viery na tento sviatok, ktorý je už veľmi blízko, a pripravuje sa – ako každý rok – na chvíľu, keď sa pripojí k radostnému spevu anjelov, ktorí uprostred noci ohlasovali pastierom mimoriadnu udalosť narodenia Vykupiteľa a pozývali ich do betlehemskej jaskyne. Tam leží Emanuel, Stvoriteľ, ktorý sa stal stvorením, zavinutý do plienok a uložený v biednych jasliach (porov. Lk 2, 13 – 14).
Vianoce sú pre svoju charakteristickú atmosféru univerzálnym sviatkom. Aj ten, kto sa nehlási k viere, môže v tomto každoročnom slávení pocítiť niečo mimoriadne a transcendentné, niečo intímne, čo sa prihovára srdcu. Je to sviatok, ktorý ospevuje dar života. Narodenie dieťaťa by malo byť vždy radostnou udalosťou. Objatie novorodenca normálne vyvoláva pocit láskavosti, starostlivosti, dojatia a nehy. Vianoce sú stretnutím s novorodencom, ktorý plače v biednej jaskyni. Keď ho kontemplujeme v jasličkách, ako by sme mohli nemyslieť na toľké deti, ktoré ešte i dnes v mnohých regiónoch prichádzajú na svet vo veľkej biede? Ako nemyslieť na neprijatých a odmietnutých novorodencov, ktorí nedokážu prežiť pre nedostatok starostlivosti a pozornosti? Ako nemyslieť aj na rodiny, ktoré by sa chceli tešiť z dieťaťa, no nemôžu sa dočkať naplnenia svojej túžby?
Pod tlakom hedonistického konzumizmu však, žiaľ, hrozí, že Vianoce sa zredukujú len na komerciu - na príležitosť na nakupovanie a výmenu darčekov - a stratia svoj duchovný význam. Práve ťažkosti, neistota i samotná ekonomická kríza, ktorú počas týchto mesiacov prežívajú toľké rodiny a ktorá sa týka celého ľudstva, však môžu byť podnetom na znovuobjavenie vrúcnej jednoduchosti, priateľstva a solidarity, ktoré sú typickými hodnotami Vianoc. Vianoce zbavené konzumného a materialistického rúcha sa môžu stať príležitosťou na to, aby sme prijali ako osobný dar posolstvo nádeje, ktoré predstavuje Kristovo narodenie.
To všetko však nestačí na to, aby sme hodnotu tohto sviatku, na ktorý sa pripravujeme, pochopili v plnosti. Vieme, že sa ním slávi ústredná udalosť dejín: vtelenie Božieho Slova pre spásu ľudstva. Svätý Lev Veľký v jednej zo svojich mnohých vianočných homílií takto zvolal: „Plesajme v Pánovi, ó, moji drahí, a otvorme svoje srdcia tej najčistejšej radosti. Lebo prišiel deň, ktorý pre nás znamená nové vykúpenie, odvekú prípravu a večné šťastie. V každoročnom cykle si totiž pripomíname veľké tajomstvo našej spásy, ktoré bolo na začiatku prisľúbené a na konci čias uskutočnené a má trvať bez konca” (Homília XXII). K tejto základnej pravde sa niekoľkokrát vracia sv. Pavol vo svojich listoch. Napríklad Galaťanom píše: „Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom..., aby sme dostali adoptívne synovstvo“ (4, 4). V Liste Rimanom poukazuje na logiku a náročné dôsledky tejto spásnej udalosti: „Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení“ (8, 17). No predovšetkým sv. Ján vo svojom Prológu k štvrtému evanjeliu hlboko rozjíma o tajomstve vtelenia. A práve preto je Prológ už oddávna súčasťou vianočnej liturgie. V ňom sa totiž nachádza najautentickejšie vyjadrenie a najhlbšia syntéza tohto sviatku i základ jeho radosti. Svätý Ján píše: „Et Verbum caro factum est et habitavit in nobis“ / „A Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14).
Na Vianoce sa teda neobmedzujeme len na pripomínanie si narodenia veľkej osobnosti. Neslávime len akési abstraktné tajomstvo narodenia človeka alebo vo všeobecnosti tajomstvo života a už vôbec nie iba začiatok nového ročného obdobia. Na Vianoce si pripomíname niečo úplne konkrétne a dôležité pre ľudí, niečo podstatné pre kresťanskú vieru, pravdu, ktorú sv. Ján zhrnul do týchto málo slov: „Slovo sa stalo telom.“ Ide o historickú udalosť, ktorú sa evanjelista Lukáš usiluje situovať do dobre definovaného kontextu: v dňoch, keď vyšiel príkaz cisára Augusta o prvom sčítaní ľudu, keď bol Kvirínius správcom v Sýrii (porov. Lk 2, 1 – 7). Ide teda o konkrétne historicky datovanú noc, v ktorej prišla spása, Izraelom očakávaná po stáročia. V tme betlehemskej noci sa skutočne rozžiarilo veľké svetlo: Stvoriteľ sveta sa stal telom a nerozlučne sa tým spojil s ľudskou prirodzenosťou, takže bol skutočne „Boh z Boha, svetlo zo svetla“ a zároveň i človek, pravý človek. Ten, koho Ján nazýva grécky Logos – v latinskom preklade Verbum a v slovenčine Slovo – značí aj „Zmysel“. Mohli by sme teda Jánovo vyjadrenie chápať aj takto: „večný Zmysel“ sveta sa stal postrehnuteľný našimi zmyslami a naším rozumom: teraz sa ho môžeme dotýkať a môžeme ho kontemplovať (porov. 1 Jn 1, 1).
„Zmysel“, ktorý sa stal telom, nie je len všeobecnou ideou, ktorá je svetu vlastná; je to „Slovo“, ktoré sa k nám obracia. Logos nás pozná, volá a vedie. Nie je to dajaký univerzálny zákon, v rámci ktorého zohrávame určitú úlohu aj my, ale je to Osoba, ktorá sa zaujíma o každú jednotlivú osobu: je to Syn živého Boha, ktorý sa stal v Betleheme človekom.
Mnohým ľuďom – a istým spôsobom nám všetkým – sa to zdá príliš krásne, aby to mohla byť pravda. Opakovane sa nám však potvrdzuje, že jestvuje zmysel a tento zmysel nie je nejakým bezmocným protestom proti absurdnosti. Zmysel má moc: je to Boh. Dobrý Boh, ktorého si nemožno zamieňať s nejakou vznešenou a vzdialenou bytosťou, ku ktorej nemôžeme nikdy prísť, ale je to Boh, ktorý sa stal naším blížnym, a je nám veľmi blízko, má čas pre každého z nás a prišiel, aby s nami ostal.
A teraz sa spontánne pýtame: Je vôbec niečo také možné? Je to hodné Boha stať sa dieťaťom? V úsilí otvoriť si srdce tejto pravde, ktorá osvetľuje celú ľudskú existenciu, treba skloniť hlavu a uznať obmedzenosť nášho rozumu. V betlehemskej jaskyni sa nám Boh ukazuje ako pokorné Dieťa, aby premohol našu pýchu. Možno by sme sa ľahšie podrobili moci, múdrosti. On však nechce našu kapituláciu. Apeluje skôr na naše srdce a na naše slobodné rozhodnutie prijať jeho lásku. Áno, stal sa maličkým, aby nás oslobodil od ľudskej túžby po veľkosti, ktorá pramení z pýchy. Dobrovoľne sa stal telom, aby nás urobil skutočne slobodnými, slobodnými milovať ho.
Drahí bratia a sestry, Vianoce sú najvhodnejšou príležitosťou zamyslieť sa nad zmyslom a hodnotou nášho života. Blízkosť tohto sviatku nám pomáha zamyslieť sa na jednej strane nad dramatickosťou dejín, v ktorých ľudia zranení hriechom neprestajne hľadajú šťastie a uspokojivý zmysel života a smrti. Na druhej strane nás vedú k rozjímaniu nad milosrdnou dobrotou Boha, ktorý vyšiel v ústrety človeku, aby mu bezprostredne odovzdal Pravdu, ktorá ho spasí, a aby mu umožnil účasť na svojom priateľstve a na svojom živote. Preto sa pripravme na Vianoce pokorou a jednoduchosťou, ochotou nechať sa obdarovať svetlom, radosťou a pokojom, ktoré z tohto tajomstva vyvierajú. Považujme Kristovo narodenie za udalosť schopnú dnes obnoviť náš život. Stretnutie s Dieťaťom Ježišom nech z nás urobí ľudí, ktorí nemyslia len na seba, ale otvárajú sa aj očakávaniam a potrebám svojich bratov. Takto sa staneme aj my svedkami svetla, ktoré z Vianoc vyžaruje na ľudstvo tretieho tisícročia.
Prosme Najsvätejšiu Pannu Máriu, svätostánok vteleného Slova, i sv. Jozefa, mlčanlivého svedka udalostí spásy, aby nám sprostredkovali tie pocity, ktoré mali pri očakávaní Ježišovho narodenia, aby sme sa tak mohli pripraviť na posvätné slávenie blížiacich sa Vianoc, v radosti viery a zaväzujúcom nadšení úprimného obrátenia. Šťastné Vianoce všetkým!
Z taliančiny preložila Mária Spišiaková
