Vatikán (2. novembra, RV) – Pápež Benedikt XVI. sa dnes napoludnie spolu s veriacimi zhromaždenými na námestí sv. Petra vo Vatikáne pomodlil mariánsku modlitbu Anjel Pána. Pred ňou sa im prihovoril.„Drahí bratia a sestry,
včerajšia slávnosť Všetkých svätých nás uviedla do kontemplácie o ,nebeskom meste, nebeskom Jeruzaleme, ktorý je našou matkou` (Prefácia zo slávnosti Všetkých svätých). Dnes - so srdcom ešte stále nasmerovaným k týmto posledným skutočnostiam - si spomíname na všetkých verných zosnulých, ktorí ,nás predišli so znakom viery a spia spánkom pokoja` (Prvá eucharistická modlitba). Veľmi dôležité je, že my kresťania prežívame vzťah so zomretými v pravde viery a smrť vnímame vo svetle Zjavenia. Už apoštol Pavol, keď písal prvým komunitám, vyzýval veriacich, aby neboli smutní ako tí, čo nepoznajú nádej. ,Lebo ak veríme,` napísal ,že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním` (1 Sol 4, 13 – 14).
Aj dnes je dôležité ohlasovať skutočnosť smrti a večného života, aby sa kresťanská pravda nemiešala s mytológiami najrôznejšieho druhu, lebo sú zvlášť vystavené rozličným predsudkom a synkretizmom. V mojej encyklike o kresťanskej nádeji som si kládol otázku o tajomstve večného života (porov. Spe salvi, 10 – 12). Pýtal som sa, či kresťanská viera je ešte pre dnešných ľudí nádejou, ktorá má moc premieňať ich život (porov. tamže, 10)? A ešte radikálnejšie: či muži a ženy tejto našej doby ešte túžia po večnom živote? Alebo sa pozemský život stal pre nich jediným horizontom? V skutočnosti - ako poznamenal už sv. Augustín - všetci túžime po ,blaženom živote`, po šťastí. Nevieme, čo to presne znamená, a aký bude, cítime však, ako nás priťahuje. A práve v tom je univerzálna nádej, spoločná mužom a ženám všetkých čias a miest. Výraz ,večný život` pomenúva práve toto nepotlačiteľné očakávanie. Nie je to akoby akási postupnosť či nekonečné prevteľovanie sa, ale znamená to ponoriť sa do oceánu nekonečnej lásky, v ktorej čas, teda predtým a potom, už viac neexistujú. Je to plnosť života a radosti. Je to práve to, v čo dúfame a čo očakávame na základe skutočnosti, že žijeme v Kristovi (porov. tamže 12).
Obnovme si dnes nádej na večný život, ktorý spočíva v Kristovej smrti a vo vzkriesení. ,Vstal som z mŕtvych a som stále s tebou,` hovorí Pán, ,a moja ruka ťa podopiera. Kamkoľvek by si mohol spadnúť, vždy spadneš do mojich rúk a budem s tebou až po bránu smrti. Tam ťa nik nemôže sprevádzať a nič si tam so sebou nemôžeš vziať, tam ťa budem očakávať, aby som pre teba premenil tiene na svetlo.`
Kresťanská nádej však nikdy nie je iba individuálna, je to vždy nádej aj pre druhých. Naša existencia je hlboko spojená s inými a dobro alebo zlo, ktoré koná ktokoľvek, sa vždy dotýka aj ostatných. Preto modlitba toho, kto putuje týmto svetom, môže pomôcť tomu, kto sa očisťuje po smrti. Preto nás Cirkev dnes vyzýva modliť sa za našich drahých zosnulých a navštíviť ich hroby na cintorínoch. Nech Panna Mária, Hviezda nádeje, posilňuje našu vieru vo večný život a sprevádza naše modlitby za našich zosnulých bratov a sestry.“
