Každá politická strana si pred voľbami dáva záležať na prezentácii dobrého sociálneho programu. Sociálna rétorika a hlavne sociálne sľuby majú v širokej verejnosti kladný ohlas a popularitu. Sociálne projekty získavajú všeobecnú podporu, lebo každý chce žiť v zdravom sociálnom prostredí. Čo je to zdravé sociálne prostredie? Je to také prostredie, v ktorom každý človek môže žiť ľudsky dôstojný život. Na to však, čo je potrebné k dôstojnému životu človeka sa už ľudia rozchádzajú a preto sa môže stať, že pri veľkej snahe po sociálnosti sa správame asociálne.

A. Sociálna náuka Cirkvi

Nakoľko Boh stvoril človeka na svoj obraz, daroval mu až nepochopiteľnú ľudskú dôstojnosť. Daroval mu ľudské spoločenstvo, bohatú plodonosnú prírodu a sám Boh sa stal človekovi spoločníkom, aby dôstojnosť Božieho obrazu, ktorý v sebe nosí, bola aj v primeranom prostredí. Cirkev pomocou učenia, ktoré prijala od Krista chce sprevádzať človeka, aby vytváral zdravé vzťahy k Bohu, k bratom i k prostrediu a mohol žiť, šťastný a dôstojný život.

I. Pramene sociálnej náuky Cirkvi

Pretože človek žije život pozemský a zároveň v sebe nosí aj život milosti, teda život Boží, žije preto v spoločenstve veci viditeľných i neviditeľných. Jeho sociálnosť má rozmer prirodzený aj nadprirodzený. Cirkev preto pri sociálnom učení musí čerpať zo Zjavenia i zo zákonov prírody.

1. Zákony prírody – prameň sociálnej náuky Cirkvi

Aby človek mohol žiť ľudsky dôstojný život potrebuje pokrm, oblečenie, bývanie, teda životné potreby. Pán Boh nám dal plodonosnú prírodu, ktorá nám ponúka všetko, čo potrebujeme pre život, ale človek si to musí prácou z prírody vyťažiť a spracovať pre svoje použitie.

Pri svojej sociálnej náuke Cirkev preto rešpektuje zákony, ktoré Boh vložil do prírody a učí v súlade s týmito zákonmi. Konať „contra naturam“ – proti prírode Cirkev považuje za neprípustné.

2. Božie zjavenie – ďalší prameň sociálnej náuky Cirkvi

Pretože človek je stvorený na obraz Boží a povolaný aj k životu milosti, k dôstojnému životu mu nestačí len chlieb, lebo nielen z chleba žije človek. Ak má v sebe uchovať ľudskú dôstojnosť, okrem chleba potrebuje aj morálku postavenú na Božom zjavení – teda na učení, ktoré pochádza od Boha.

Preto duch Evanjelia, duch Svätého Písma, zákony prírody a zdravá logika sú pramene Sociálnej náuky Cirkvi. Sociálne učenie Cirkvi sa musí vysvetľovať a v živote aplikovať tak, aby to bolo v súlade s Evanjeliom, v súlade so zákonmi prírody a so zdravou logikou, lebo Cirkev z nich vychádza a v priebehu dejín ich aktualizuje na konkrétne spoločenské podmienky.

II. Zdravé sociálne správanie

V boji proti biede môžeme byť úspešní len vtedy, ak sa naučíme sociálnemu správaniu, aby sme vytvorili zdravé sociálne prostredie.

1. Pracovitosť

Ako sme už spomenuli príroda nám ponúka potrebné ovocie pre náš život, ale iba prácou sa môžeme tohto ovocia prírody zmocniť. Niet inej cesty, ako zadovážiť životné potreby, len poctivá práca. Uveriť, že poctivá práca je jedinou cestou, ako možno dostať kúsok chleba na stôl, je základ čnosti pracovitosti.

2. Duch Evanjelia

Boh preto poslal na svet svojho Syna, aby jeho vykupiteľským dielom zabezpečil uzdravujúcu silu sociálnemu prostrediu. Ak vnesieme do života spoločnosti ducha Ježišovho Evanjelia, ozdravíme sociálne prostredie. Duch Evanjelia je duch chudoby, čistoty a poslušnosti. Evanjeliový duch je pre svet postrachom. Namiesto evanjeliového ducha pestujeme ducha lakomstva, ducha mravnej neviazanosti a ducha anarchie, čo deštruuje sociálne prostredie.

- Duch chudoby

Chudoba, ak je v podobe nechceného nedostatku, je spoločenským problémom, ale dobrovoľne prijatá chudoba je čnosťou, ktorú Pán Ježiš odporúča a ktorú sám dobrovoľne prijal. Boh niektorých ľudí svojim vnuknutím oslovuje, aby prijali chudobu ako životný štýl. Tí po zložení rehoľných sľubov, žijú chudobu podľa pravidiel svojej rehole.

Ak máme vytvoriť zdravé sociálne prostredie, všetci ľudia musia mať ducha chudoby a to aj vtedy, keď sú majetní. Ľudia s duchom lakomstva svet ožobračia, ľudia s duchom chudoby svet obohatia.

Ľudia s duchom lakomstva si dokážu objednať drahú zákazku a po jej prevzatí sa pýtajú: čo sa mi stane, ak nezaplatím. Lakomý človek neskúma, či to, čo si objednáva, bude vedieť zaplatiť. Človek s duchom chudoby sa správa veľmi zodpovedne. Neobjedná si to, čo nedokáže zaplatiť a to, čo si objednal poctivo uhradí. Je veľmi zodpovedný a spravodlivý voči svojim zamestnancom i obchodným partnerom. Duch chudoby nás vedie k tomu, aby sme si vedeli vážiť každý Boží dar, tešili sa z neho a boli zaň vďační. Aby sme si vedeli vážiť aj prácu ľudských rúk. Ľudia s duchom chudoby pristupujú k všetkému s citom, aby nič neničili, ale všetko užívali šetrne. Takí veci neničia, ale rozumne užívajú. Lakomý človek nechce nič dať do užívania, márnotratný zas užíva veci nešetrne a veľmi rýchlo ich zničí. Nepoužité veci a veci zničené sú veľmi drahé, lebo nepriniesli človeku úžitok a tým na seba nezarobili. Iba človek s duchom chudoby vie užívať veci správne, aby slúžili nielen jemu, ale aj všeobecnému dobru.

Človek s duchom chudoby nemá nespravodlivé nároky na svoje okolie. Nespravodlivými nárokmi tých druhých potupujeme, neprávom sa cítime ukrivdení a vnášame konflikty do vzájomných vzťahov.

Zamestnávateľ s nespravodlivými nárokmi žiada prácu, ktorú dostatočne nezaplatí, zamestnanec s nespravodlivými nárokmi požaduje mzdu, na pokrytie ktorej jeho produktivita nestačí. To všetko je ponižujúce a vyvoláva napätie.

Šťastní rodičia, ktorých deti majú ducha chudoby. Všetko múdro a zodpovedne užívajú, veci si vedia šetriť a veľmi si rodičov uctia tým, že nemajú na nich nespravodlivé nároky. Nespravodlivými nárokmi by ich potupovali.

Duch chudoby, to nie je nedostatok, ale to je taký vzťah k peniazom a majetku, aby každý majetok prinášal veľa ovocia, nielen pre úžitok vlastníka, ale aj pre spoločné dobro. S týmto duchom naozaj možno obohatiť svet.

Lakomému človeku majetok „prirastie k srdcu“ a oberie ho o slobodu. Človek s duchom chudoby k majetku nikdy „neprirastie“, preto zostáva radostne slobodný. Cesta k sociálnemu správaniu začína pestovaním ducha chudoby.

- Duch čistoty

Ducha čistoty máme vtedy, ak s úctou rešpektujeme Boží poriadok v sexuálnej oblasti. To znamená, ak máme v úcte predmanželskú zdržanlivosť a manželskú vernosť. Predmanželská zdržanlivosť je čnosť, ktorá sa uzavretím manželstva mení na manželskú vernosť. Ak si z týchto čnosti robíme žarty, ak ich nemáme v úcte, vnášame do života ducha morálnej neviazanosti.

Manželská vernosť je podobná hodnota ako život. Majetok, dom peniaze, všetko okolo nás, čo nám môže patriť, má len vtedy hodnotu, ak máme život a zdravie. Ak by nás niekto usmrtil, toto všetko pre nás nemá zmyslu. Život je tá hodnota, ktorá dáva zmysel všetkému ostatnému.

Podobne je to s manželskou vernosťou. Je dôležité, aby boli manželia schopní zabezpečiť pre rodinu príbytok, chlieb, oblečenie a všetky životné potreby. Ale tomu všetkému sa mimoriadne zvýši hodnota, ak sa majú radi a sú si verní. Ak sa začnú dopúšťať nevery, toto všetko už neprinesie toľko úžitku, akoby to prinieslo vtedy, keby sa zachovali v láske a vernosti.

Svet veľmi dobre chápe, čo to znamená byť sirotou. S dieťaťom, ktorému zomrel otec, či matka vieme mať súcit, lebo je to ťažko navštívená bytosť. Oveľa horšie je na tom sirota, ktorému otec žije, ale ho nepozná, alebo matka mu žije a opustila ho.

Aby tu neboli takto hrozne sociálne postihnuté deti, aby tu neboli siroty žijúcich rodičov, musíme do nášho myslenia i do nášho života vnášať ducha Evanjeliovej čistoty. Vážiť si predmanželskú zdržanlivosť a manželskú vernosť je pravá sociálnosť.

- Duch poslušnosti

Dnešný svet sa bojí poslušnosti, lebo si myslí, že poslušnosť nás oberá o slobodu. Veľké nedorozumenie. Poslušnosť pravde, teda Bohu je práve v službách slobody. Slová Pána Ježiša, že „pravda vás vyslobodí“ (Jn 8,32), stále platia. Kto pozná pravdu a poslúcha ju, ten slobodne ide k cieľu. Kto uveril bludu, ten blúdi a to nie je sloboda. Kto ničomu neverí je ako vo tme, je bezradný a to nie je sloboda.

Duch poslušnosti musí vždy sledovať poslušnosť voči Bohu, teda voči pravde. Duch poslušnosti u rodičov a u predstavených sa prejaví tak, že od podriadených vždy žiadajú len to, čo je v súlade s Božou vôľou. Nikdy pritom nedovolia podriadeným to, čo by im nedovolil Boh.

U podriadených sa duch poslušnosti prejaví tak, že legitímne požiadavky predstavených ochotne plnia.

Jedni i druhí majú neustále myslieť na to, že cez predstavených chce hovoriť Boh.

To, čo v sociálnej oblasti veľmi potrebujeme je poriadok a pokoj. Potrebujeme v pokoji pracovať, v pokoji užívať ovocie svojej práce a v pokoji oslavovať Boha. Tento pokoj nám zabezpečí duch poslušnosti.

3. Láska k Bohu a bratom

Bez dostatočnej motivácie veľa nedokážeme. Motívom k pracovitosti a k duchu chudoby musí byť láska k Bohu a láska k ľuďom. Bez lásky nejestvuje opravdivé sociálne správanie.

Pán Boh to zariadil tak, že zdravý dospelý človek dokáže viac vyprodukovať, než spotrebovať. Bez lásky by túto schopnosť využil na nerozumné hromadenie majetku, prípadne na zlenivenie.

Opravdivá láska človeka motivuje k tomu, aby sa schopnosťou nadprodukcie postaral o dôstojný život pre tých, čo pracovať nevládzu. Patria k nim hlavne deti, starí a chorí ľudia. V istej legende dospelý muž hovorí: zarobím tri dukáty. Jeden mám pre seba, jeden vraciam a jeden požičiavam. Tým dukátom, čo mám pre seba, hradím svoje živobytie, tým čo požičiavam, hradím živobytie svojho malého syna a za ten, čo vraciam hradím živobytie môjho staručkého otca.

4. Práca, priestor pre spoločenstvo s Bohom a s bratmi

Ľudská dôstojnosť nespočíva iba v tom, že máme po hmotnej stránke, čo potrebujeme. K dôstojnému životu potrebujeme mať priateľov, ľudské spoločenstvo. Spoločenstvo, v ktorom si nás iní vážia a majú nás radi a my máme radi ich a môžeme si dôverovať a spoľahnúť sa jeden na druhého. Prvé ľudské spoločenstvo sme zažili v rodine a neskôr aj medzi ostatnými ľuďmi.

Okrem ľudského spoločenstva potrebujeme aj spoločenstvo s Bohom. Veriaci človek prežíva spoločenstvo s Bohom tak, že si uvedomuje prítomnosť Božiu, plní Božiu vôľu a prežíva tak vnútorný pokoj, má pocit dobrého svedomia.

Aj človek, ktorý nemyslí na Boha, ak žije podľa svedomia, snaží sa robiť dobre, tiež prežíva pocit dobrého svedomia a vnútorného pokoja. Takto nevedomky prežíva spoločenstvo s Bohom.

Toto spoločenstvo s Bohom, z ktorého plynie vnútorný pokoj, je hlavným zdrojom ľudskej dôstojnosti. Človek vnútorne rozorvaný, s výčitkami svedomia, prípadne človek cynický, ktorý sa správa, akoby nemal svedomie, strácajú svoju dôstojnosť.

Spoločenstvo s Bohom človek dosahuje dvojakým spôsobom: modlitbou a prácou. Pri modlitbe sa Boh stáva našim vnútorným spoločníkom a spoločenstvo s ním prežívame uvedomele a veľmi intenzívne. Pri práci toto spoločenstvo pokračuje, lebo nás obdaril tvorivosťou a pozval nás do spolupráce na dotváraní tvárnosti zeme. Prácu nám zveril ešte pred hriechom, keď nám prikázal podmaniť si zem. Aj žalmista vníma každú prácu ako našu spoluprácu s Bohom keď hovorí: „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia.“ (Ž 127, 1).

5. Nutnosť spolupráce

Na účinnej práci, ktorá má priniesť bohaté ovocie sa musia podieľať viacerí. Človek sám toho veľa nedokáže. Ak je človekom dobrej vôle, vtedy sa ochotne dáva do spolupráce s Bohom a zároveň pozýva do spolupráce bratov ako rovnocenných tvorivých partnerov schopných podmaňovať zem.

Ak nie je človekom dobrej vôle, potom bratov do spolupráce nepozve ako partnerov, ale ich prinúti ako otrokov. Keď ich nie je možné prinútiť, tak si ich naoko získava, ale snaží sa ich nejakým spôsobom manipulovať alebo dostať do chúlostivej situácie, aby ich mohol vydierať. Možno im dá aj slušný plat, ale za ten plat im berie právo mať vlastný názor na to, čo je mravne dobré a čo mravne zlé. Ak zamestnanec nemôže odmietnuť konať proti svedomiu, je otrokom, hoci niekedy aj dobre plateným otrokom.

6. Solidarita

Solidarita je schopnosť spolucítiť s druhým, vžiť sa do jeho situácie, tešiť sa z jeho úspechov a s ním prežívať aj bolesti. Je to schopnosť radovať sa s radujúcimi a plakať s plačúcimi. Ak sú občania vzájomne solidárni, tešia sa zo všetkého dobrého, čo sa komu podarí, ak sa v obci stane zločin, všetci sa za tento zločin hanbia a robia, čo vládzu, aby sa nezopakoval. Ak sa niekto ocitne v biede, ujmú sa ho, ale solidárni ľudia sa správajú tak zodpovedne, aby pre ľahkovážnosť podľa možnosti do biedy neupadli a neboli tak na ťarchu iným.

7. Sociálne správanie sa štátu

Je nesmierne dôležité, aby verejnosť mala správny názor ako sa má správať štát v sociálnej oblasti. Vychádzať sa tu musí z toho, že nemožno rozdávať z toho, čo sa nevyprodukovalo, preto štát sa musí snažiť o zabezpečovanie zdravého podnikateľského prostredia, aby sa vyprodukovalo dostatok chleba pre všetkých.

Zdravé podnikateľské prostredie si vyžaduje spravodlivé a stabilné vlastnícke vzťahy a právo na súkromný majetok, slobodný trh, stabilnú menu, spravodlivé daňové zaťaženie, dobre fungujúcu štátnu správu s minimalizovaním byrokracie, spravodlivé zákony, vymožiteľnosť práva, zodpovedné zachádzanie s verejnými financiami, účinný boj s korupciou.

Štát má pestovať a chrániť solidaritu medzi občanmi tým, že zákonom zriaďuje povinné fondy solidarity, akými sú sociálne poistenie, zdravotné poistenie, nemocenské poistenie a ďalšie. Okrem toho má podporovať aj nepovinné fondy solidarity, akými sú rôzne poistenia a mnohé nadácie. Múdrymi zákonmi má chrániť, aby fondy solidarity boli zodpovedne spravované, využívané pre tých, pre ktorých sú určené a aby neboli nikým zneužívané.

Štát sa má starať o to, aby bola vyváženosť medzi solidaritou a subsidiaritou, aby nižšie subjekty, jednotlivci a obce mali dostatok priestoru pre iniciatívu postarať sa o seba v čo najväčšej miere a pritom boli naplno otvorení pre spoločné dobro.

III. Rodina, najlepšia škola sociálneho správania

Sociálne správanie to je náš praktický životný štýl. Na ten sme si zvykli a dostali sme ho takpovediac „do krvi“ v prostredí, v ktorom sme vyrastali. Je preto nesmierne dôležité, aby človek vyrastal v zdravej usporiadanej rodine, lebo tam si osvojí zdravé sociálne čnosti.

1. V rodine sa pestuje úcta k človeku.

Manželstvo, ktoré je základom rodiny začína z lásky medzi mužom a ženou a plodom ich lásky sú deti. Manželské spoločenstvo lásky dostalo od Krista posvätenie, že manželia sa majú milovať takou láskou, akou Kristus miluje svoju Cirkev. Rodina je preto prirodzeným prostredím lásky a úcty.

V rodinnom prostredí dieťa cíti atmosféru vzájomnej úcty a lásky, tam sa učí úcte k otcovi, matke i súrodencom a konečne k všetkým ľuďom. V rodine začína chápať hodnotu ľudskej osoby i svoju vlastnú hodnotu a tak nadobúda to správne ľudské i kresťanské sebavedomie. To sebavedomie spočíva v tom, že si uvedomuje svoju ľudskú dôstojnosť, nakoľko je na obraz Boží stvorený a povolaný pripodobňovať sa obrazu Ježiša Krista. Z toho potom vyplýva jeho vzťah úcty a lásky k všetkým ľuďom.

2. Rodina poskytuje spoločnosti produktívnych ľudí.

Ľudia, ktorí majú dobré rodinné zázemie dokážu byť v každom povolaní spoľahliví a veľmi produktívni. Muž, ktorý má obetavú manželku alebo žena, ktorá má obetavého manžela, usporiadanú rodinu, vedia byť vo svojom povolaní veľmi obetavými a dokážu ho plniť sústredene a dôsledne. To platí o každom povolaní. Preto sú títo ľudia vysoko produktívni pre sociálne dobro vlastnej rodiny i celej spoločnosti.

Členovia z rozháraných rodín, či už manželia, alebo deti, sa nedokážu sústrediť, nevládzu podávať dostatočné výkony, sú viac náchylní k úrazovosti a znehodnocujú sociálne prostredie.

Blaho ľudskej spoločnosti preto úzko súvisí s priaznivým stavom manželstva a rodiny. Usporiadané a šťastné rodiny vytvárajú šťastnú spoločnosť.

3. Rodina je školou, ako budovať miesto bezpečia.

Nikde na svete sa človek necíti tak bezpečne, ako dieťa v blízkosti svojho otca a matky. Je to preto, že otec a matka sa vedia prirodzene obetovať pre svoje dieťa a chrániť ho. Dieťa to vie a dôveruje im. Deti v prítomnosti otca a matky sa cítia bezpečne v lese, v cudzom svete. Ba aj počas vojny, ak boli v prítomnosti otca a matky sa cítili bezpečne.

Ľudia, v ktorých sú hlboko zakorenené rodinné čnosti to dokážu preniesť aj do života spoločnosti. Aj v nej dokážu vytvárať prostredie bezpečia. Musím byť otcom matkou, bratom, sestrou všetkým ľuďom v obci vo firme a všade inde a prispejem k tomu, aby bol nielen pocit bezpečia, ale aj skutočné bezpečie pre každého.

Človek bez uvedeného rodinného citu nielenže v ohrození nepomôže, ba dokonca sám ohrozuje a tým veľmi narúša sociálne istoty.

4. Usporiadaná rodina má nízke materiálne nároky.

Márnotratný syn, keď odchádzal so svojim dedičstvom z otcovho domu, možno si myslel, že to bohatstvo mu vydrží do smrti, keby aj sto rokov žil. Vo svete však začal taký štýl života, ktorý bol v príkrom protiklade so životom rodiny a prerátal sa. Zabudol totiž, že mimo rodiny, pri svetáckom spôsobe života je spotreba na človeka oveľa vyššia, než v rodine. Táto skutočnosť spôsobila, že zostal na mizine. Životným štýlom, ktorý protirečil štýlu rodinného života majetok rýchlo premárnil.

Doma u otca, zostal zbytok majetku, ale pri rodinnom životnom štýle sa majetok tak zveľadil, že márnotratného syna mal otec kde prijať.

Pri rozháraných rodinách, rozvedení otcovia, aj keď majú vysoké platy, svojim roztrateným deťom nedokážu zabezpečiť šťastné detstvo, dôstojný život dieťaťa.

Ak chcú finančne ako tak zabezpečiť opustenú rodinu a postarať sa o svoju „novú rodinu“, sú pod veľkým tlakom zohnať peniaze možno niekedy aj nečestným spôsobom. Dostávajú sa do pokušenia zamestnancom uprieť spravodlivú mzdu, svojim obchodným partnerom nezaplatiť zákonité pohľadávky alebo neplatiť na svoje deti a tak vytvárať sociálne problémy vo svojej rodine i mimo nej.

Ľudia z rozháraných rodín niekedy žijú finančne veľmi drahý a pritom veľmi biedny život. Naproti tomu v usporiadaných rodinách aj pri nízkych príjmoch dosahujú až neuveriteľnú životnú úroveň vzhľadom na ich príjmy. Lebo dôstojný ľudský život najlacnejším spôsobom dokáže žiť usporiadaná rodina.

5. Rodina učí správnemu vzťahu k vlastníctvu.

V rodine už malé dieťa objavuje, že niektoré veci máme spoločné a niektoré sú úplne moje. Dom je spoločný pre všetkých členov rodiny, ale topánky má každý vlastné. V rodine sa však človek učí, že aj to naše musím chrániť a šetriť, akoby bolo moje, ale pritom nemôžem sa k tomu stavať tak, akoby to bolo len moje. V rodine už dieťa vníma, že k bratovým veciam musím pristupovať s úctou. Nesmiem ich pošliapať, porozhadzovať, nesmiem ich nijako poškodiť, keby som tak urobil, spravím mu nielen škodu, ale ho tým aj znevážim, či potupím. Tam sa pestuje vedomie, že aj to, čo je moje, môže niekedy poslúžiť bratovi a to bratove niekedy môže poslúžiť mne.

Tak sa v zdravej rodine od útleho detstva pestuje poznanie, že majetok môže byť spoločný a súkromný. Ten súkromný môže byť môj, alebo niekoho iného, teda cudzí. V rodine sa pestuje správny vzťah k svojmu majetku, k majetku spoločnému a k majetku cudziemu.

Tu korení aj schopnosť ľudí, aby na spoločnom pracovali tak radostne, akoby pracovali na svojom, aby sa zo spoločného tešili tak, ako zo svojho. Veľmi sa tým pozdvihne materiálny blahobyt všetkých.

Sociálne deštrukčne sa správajú tí, ktorí si nevážia spoločný majetok, ktorí nemajú úctu k cudziemu majetku a ktorí svojim majetkom nedokážu poslúžiť iným.

Nie je to dobré sociálne prostredie, ak sú byty čisté a elegantné, ale schodište, ktoré ku nim vedie je ako špinavé páchnuce smetisko. Ak sú verejné priestory, ktoré sú našim spoločným majetkom špinavé, plné smeti, zdemolované, či inak vandalisticky poškodené.

6. Rodina vedie k zdravému patriotizmu.

V rodine si otec a matka jasne uvedomujú, že sa majú dobre postarať o svoju rodinu. Bez toho, aby ich niekto k tomu nútil, veľmi obetavo zabezpečujú pre všetkých členov rodiny, bývanie, oblečenie, chlieb a všetko, čo rodina potrebuje. Pocit zodpovednosti za rodinu je základným citom patriotizmu , v rodine sa mu najlepšie naučíme.

V spoločnosti sú aj širšie spoločenstvá, ako je rodina. Je tu obec, škola, firma, región, národ, štát. Každý, kto je na čele akéhokoľvek spoločenstva, ak si uvedomuje zodpovednosť za toto spoločenstvo a dobre sa oň stará, je správny patriot.

Kto sa tak stará o svoju rodinu, že ona je užitočná celej spoločnosti, svojim patriotizmom prispieva budovaniu spoločného dobra, ktoré presahuje hranice rodiny, či hranice toho spoločenstva, za ktoré zodpovedá. Kresťanský patriotizmus má byť taký, ktorý starajúc sa o tých, za ktorých má zodpovednosť, prispieva k spoločnému dobru.

7. Rodina vychováva k sociálnemu citu.

Ak je v rodine chorý otec, spolucítia s ním všetci členovia rodiny. To platí o chorej matke i chorých deťoch. Ak jeden člen rodiny dosiahne úspech, tešia sa s ním všetci. Ak sa jeden ulieva a chce žiť na úkor iných, v zdravej rodine sa to veľmi rýchlo odhalí a dá sa mu to najavo. Kto by chcel v zdravej rodine žiť na úkor iných, nebude sa tam dobre cítiť a pravdepodobne zuteká z domu, ako márnotratný syn.

Otec márnotratného syna so zdravým sociálnym citom, pretože bol mužom zásadovým, doprial márnivému synovi aj biedy, ktorá ho čakala pri prasatách. Keď ale syn robil pokánie, ujal sa ho, aby mu z biedy pomohol. Staršieho syna, ktorý bol tvrdo neľútostný, musel vychovávať k milosrdenstvu. V zdravej rodine nemá miesto príživníctvo, nemá miesto podpora lenivcov a márnotratníkov, tam nemá miesto ani bezcitná tvrdosť.

V zdravej rodine sa pestuje pracovitosť a zodpovednosť. Voči ľahkomyseľným zásadovosť, voči kajúcnikom odpúšťajúce a pomáhajúce milosrdenstvo a voči bezcitnej tvrdosti v rodine vystupuje presviedčajúca láska. Takúto rodinu vytváral otec márnotratného syna a svojim synom - asociálom ukázal príklad sociálneho správania. Jeden sa stal asociálom svojou márnotratnosťou a druhý svojou nemilosrdnou tvrdosťou. Otcovia so zdravým sociálnym postojom môžu aj svojím zblúdeným deťom ukázať ako sa buduje pravé sociálne prostredie.

8. Sociálny cit v Nazaretskej rodine.

Keď sa sv. Jozef s Pannou Máriou ocitli v Betleheme, narodil sa Pán Ježiš a rodina sa stala úplnou. Kompletná rodina nutne potrebuje príbytok. Svätý Jozef preto hľadá príbytok pre rodinu. Zabezpečil iba krajne chudobný príbytok, obyčajnú jaskynnú maštaľku. Panna Mária vidí, že svätý Jozef čestným spôsobom nemôže zabezpečiť viac, preto to prijíma s takou láskou, ako keby bol zabezpečil kráľovský palác. Nie je náročná a nemá pripomienky, že je neschopný a ona do takej biedy nepôjde. Keby bola nespravodlivo náročná, do veľmi ťažkej situácie by vohnala svätého Jozefa a spôsobila by medzi nimi napätie a nepokoj.

Je veľmi dôležité, aby v každej rodine bol zdravý sociálny cit, aby sa členovia rodiny vystríhali nespravodlivej náročnosti voči sebe. Deti so zdravým sociálnym citom nebudú žiadať rodičov, aby im zabezpečili také drahé veci, na ktoré oni čestným spôsobom zarobiť nedokážu. Tak isto manželka nesmie mať priveľké nároky na manžela, ktoré on čestným spôsobom zabezpečiť nevie, podobne ani manžel nesmie mať také nároky na manželku. Ale ani rodičia nesmú od deti žiadať také známky, na aké sa ich deti učiť nevládzu. Ak sa dieťa nevládze naučiť na jednotku, treba ho aj za trojku tak pochváliť, ako by malo jednotku, keď na tú trojku vynaložilo viac námahy, než iné dieťa na jednotku. Nespravodlivo veľkými vzájomnými nárokmi sa členovia rodiny navzájom znevažujú, ba až potupujú, čo môže spôsobiť veľké vnútorné psychické poranenia a v rodine veľký nepokoj, ba až rozvrat.

IV. Nesprávne aplikované sociálne princípy.

Aplikácia princípov na konkrétne situácie je veľkým umením. Ako sme už spomenuli na začiatku, pri nej treba brať do úvahy prirodzený zákon, vieru, ktorá má základ v Evanjeliu a logické princípy. V sociálnej sféra sa musí uplatniť morálka postavená na Božom Zjavení, a profesionalita vo všetkých oblastiach. Ak sa v spoločnosti uplatňujú politické rozhodnutia v rozpore s morálkou a odbornosťou, sú to rozhodnutia asociálne, ktoré môžu byť krátkodobo ľúbivo prospešné, prípadne prospešné jednej skupine ľudí, ale v konečnom dôsledku vždy spôsobia sociálny problém.

1. Darcovstvo

Darcovstvo či už v podobe služby alebo vecného daru je nutné, aby ľudstvo vôbec prežilo. Darcovstvo je nutné pre budovanie Božieho kráľovstva. Hlavne rodičia darujú neuveriteľne veľa svojim deťom, keď im slúžia, aby z nich vychovali dobrých a šťastných ľudí.

Dar však môže aj demoralizovať. Medzi darcom a obdarovaným vzniká vzťah, aby úkon darovania nedemoralizoval, je nutné, aby sme medzi darcom a obdarovaným uchránili vzťah lásky. Aby bol darca nezištný a obdarovaný vďačný.

Ak je darca vypočítavý alebo obdarovaný nevďačný, tento vzťah je nakazený sebectvom a potom darcovstvo demoralizuje. Aj taký vznešený úkon ako je darcovstvo, ak pozbavíme pravej evanjeliovej lásky, môže pôsobiť asociálne.

2. Nacionalizmus

Nacionalizmus nie je nič iné ako zdeformovaný patriotizmus. Zdeformovaný preto, že vlastenecké princípy sa nesprávne aplikovali na konkrétnu národnú situáciu.

Patriotizmus znamená nehanbím sa za to, že som Slovák. Som hrdý na svoju reč, na svoj národ a robím všetko preto, aby prekvital po každej stránke. Všade sa správam tak, aby som Slovensku hanbu nerobil. Mám pritom v úcte všetky ostatné národy a dobro svojho národa nikdy nehľadám na úkor iných národov. O dobro svojho národa sa snažím nielen preto, aby členovia môjho národa žili dôstojný život, ale aj preto, aby môj národ bol užitočný okolitému svetu a prispieval tak k širšiemu dobru.

Patriotizmus sa zvrhne na nacionalizmus, ak sa k svojmu národu tak pyšne hlásim, že začnem pohŕdať inými národmi. Ak dobro národa zabezpečujem na úkor iných národov. V nacionalizme sa porušuje zásada hlavného prikázania lásky k blížnemu, ako k sebe samému.

V nacionalizme sa pod rúškom lásky k národu pestuje pohŕdanie inými národmi, prípadne závisť voči nim. Prejaví sa otvorená i skrytá snaha o potlačenie práv iných národov.

Keď otec zabezpečí blahobyt svojím deťom, tie veľmi ľahko prehliadnu, ak to robí nečestne, na úkor iných a nevadí im to. Starostlivosť o rodinu deti vnímajú ako rodičovskú čnosť aj vtedy, ak sa voči okoliu dotyčný otec chová nespravodlivo. Stáva sa, že pokrivenosť patriotizmu členovia rodiny nepostrehnú alebo ju nechcú pripustiť, hoci je už príliš okatá.

Toto sa stáva nielen v živote rodiny, ale aj v živote národa. Ak je národ utláčaný, či už v oblasti kultúrnej, ekonomickej alebo náboženskej, bojovníkov za práva národa treba považovať za hrdinov. Ale ak v mene národných práv sa porušujú práva iných národov, to už je neprípustné a často zločinecké. Ale aj v tomto prípade národní vodcovia, ktorí majú ambície podmaňovať iné národy, pred členmi svojho národa to predstavujú ako lásku k národu a obetavosť za dobro národa. Od členov svojho národa požívajú úctu a tí často krát aj keď sú veriaci kresťania, nepostrehnú, že ich vodcovia prekračujú hranice morálky i hranice spravodlivosti. Niekedy možno aj postrehnú, ale nechcú si to pripustiť. Nacionalizmus vyvolal už mnohé krvavé vojny a spôsobil mnoho všelijakého útlaku, preto deštruuje sociálne prostredie.

Európa je spoločným domovom mnohých národov. Všetky európske národy ho musia spoločne budovať a vytvoriť v ňom pre všetkých príjemné prostredie. Zdravý patriotizmus nám pomôže tak zveľadiť národné hodnoty, aby sme Európu obohatili a tak si ctiť hodnoty iných národov, aby sme sa dali nimi obohatiť. Len tak budeme schopní spolupráce pri budovaní spoločného európskeho domova pre všetkých. Tak ako národnými hodnotami máme Európu obohatiť, tak kresťanskými hodnotami ju máme posvätiť.

3. Komunizmus.

Komunizmus je nesprávny sociálny systém. Sociálne napätie medzi bohatými a chudobnými chcel riešiť podľa učenia Marxa a Engelsa. Uvedené sociálne napätie tu skutočne vo vtedajšej dobe bolo a riešenie sa vyžadovalo. Keď sľuboval riešenie, bol pre chudobných príťažlivým, ale zdravé sociálne prostredie nenastolil.

Napätie medzi jednotlivcami a jednotlivými spoločenskými skupinami korení v prvotnom hriechu. Je len jediná cesta ako odstraňovať toto napätie a naznačil nám ju Ježiš Kristus slovami: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ (Mt 4, 17). Napätie medzi ľuďmi sa má odstraňovať pokáním a odpúšťaním. Pretože k pokániu sa nám nechce, preto hľadáme náhradné riešenie. Komunizmus ho našiel, ale len pseudoriešenie, ktoré nás priviedlo ku skaze. Komunistické odstraňovanie sociálneho napätia nebolo pokáním, ale násilím – revolúciou. Ak sa zvrhnú štruktúry, ktoré plodia nespravodlivosť revolučným násilím, neznamená to hneď, že tým samým činom sa nastolí spravodlivý režim. Komunizmus vyhlásil nekompromisný triedny boj. Bola nastolená „diktatúra proletariátu“, ktorá nespravodlivým spôsobom obrala mnohých nielen o majetok, ale aj o oprávnenú slobodu a tým aj o tvorivosť na škodu celej spoločnosti. Bez slobody niet ľudskej dôstojnosti. Ak sa človekovi siahne na jeho dôstojnosť, to je asociálny stav.

4. Bezbrehý liberalizmus

Sloboda je jeden z najväčších darov, ktoré Boh dal človekovi. Ak by bol liberalizmus ako systém, či životný štýl v službách slobody, bol by vítaný. Ak ale liberalizmus v ekonomike, či v životnom štýle koná v rozpore s prirodzenou morálkou, či v protiklade s odbornosťou, je veľmi škodlivý.

V ekonomickej oblasti treba pripomínať potrebu slobody trhu, lebo za slobodou trhu sa skrýva sloboda človeka. Iba slobodný človek je tvorivý a má motiváciu k pracovitosti.

Sloboda však musí byť v koridoroch morálky. Ak sa rešpektuje morálka, zisk je dôležitým kritériom úspešnosti firmy, ale nie jediným. Sú aj iné kritériá, aby sa trh nestal cieľom, ale iba prostriedkom.

Ak sa v trhu prestane rešpektovať morálka, ide o bezbrehý liberalizmus, lebo sa začne predávať to, čo nesmie byť tovarom. Začne sa predávať ľudská česť (korupčný obchod), začne sa predávať ľudské telo (pornoobchod), začne sa nekontrolovane obchodovať s drogami, či so zbraňami. Ide len o zisk na úkor dôstojnosti človeka a na úkor spoločného dobra.

Rovnako voľnomyšlienkárske a pre spoločné dobro škodlivé je to, ak sa trhu vezme legitímna sloboda a začne svojvoľná regulácia trhu politickými rozhodnutiami v rozpore s odbornými kritériami.

5. Populistický humanizmus.

Populistický humanizmus je zdeformovanou kresťanskou láskou k blížnemu. Hlavné prikázanie žiada milovať Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého. Teda lásku k Bohu a k blížnemu Boh prikazuje a lásku k sebe predpokladá.

Lásku k Bohu prejavím tak, že konám to, čo si želá Boh. Ale lásku k blížnemu neprejavujem tak, že konám to, čo si želá blížny, ale konám pre blížneho to, čo on potrebuje pre dobro pozemské i večné. Keby rodičia robili pre svoje dieťa to, čo si ono želá, bolo by zlé. Kým je nemluvňa si nič neželá, len plače, potom si neskoršie požaduje veci, ktoré sú pre neho veľmi nebezpečné. Milujúci rodičia sa nepýtajú, čo si dieťa želá, ale čo to dieťa potrebuje. Lásku k sebe prejavím tak, keď konám pre seba nie to, čo mi je príjemné, ale to, čo mi je užitočné pre moju spásu.

Človek pravej lásky koná vždy to čo si želá Boh. Vo vzťahu k Bohu plní vôľu Božiu, pre blížneho robí to, čo si želá Boh, aby pre neho urobil a pre seba tiež robí to, čo chce Boh, aby pre seba robil.

Skúsenosť je taká, že ak robíš to, čo si želajú mocní tohto sveta, budeš sa mať dobre, ak hovoríš to, čo chcú počuť zástupy, budeš populárny, ale ak budeš robiť to, čo chce Boh, ponesieš kríž. Pravá láska je vždy spojená s krížom.

Populistický humanizmus nemá záujem robiť to, čo si želá Boh, ale vždy a za každých okolností chce robiť to, čo si želá blížny, nech si želá čokoľvek. Ak by splnenie želania voči blížnym bolo spojené s obetou, potom im to aspoň sľúbi, aj nesplniteľné, neskôr sa predsa voľajako vyhovorí, že sa to nedalo. Takto populistický humanizmus je príťažlivý, lebo nemá odvahu zlo ani kritizovať, dopraje blížnym konať aj neprístojnosti, veď je nadmieru „tolerantný“. Hlavne veľmi ľahko vyhráva nad kresťanskou láskou, ktorá sa nedokáže zmieriť so zlom. A pravá kresťanská láska v jeho svetle vyzerá konfliktne, veľmi netolerantne a preto takmer odpudzujúco.

Zdravé sociálne prostredie nám však dokáže zabezpečiť iba pravá láska, populistický humanizmus len dobroprajne vyzerá, ale vo svojej podstate je príliš sebecký a deštruuje sociálne prostredie.

6. Teológia oslobodenia.

Aj pri takej vznešenej túžbe, akou je túžba po oslobodení možno nesprávne aktualizovať kresťanské princípy a dopustiť sa tým škodlivých omylov. Stáva sa to pri niektorých formách „teológie oslobodenia“.

Počas celých dejín sprevádza ľudskú spoločnosť množstvo biedy a nespravodlivosti, vytvárajú sa nespravodlivé spoločenské štruktúry, v ktorých niektorí ľudia žijú na úkor svojich bratov a sestier.

Niektoré formy „teológie oslobodenia“ zabúdajú, že prvotnou príčinou všetkých nespravodlivých spoločenských štruktúr a teda aj biedy v spoločnosti je hriech. Nespravodlivé štruktúry, ktoré zotročujú množstvo ľudí, sú už len ovocím hriechu. Najradikálnejším otroctvom je otroctvo hriechu. V ňom korenia ostatné formy otroctva. Preto sloboda, ktorá je životom v Bohu, sa nikdy nesmie zamieňať so slobodou, ktorá uvoľňuje cestu telesným vášňam. Pre nastolenie spravodlivého spoločenského poriadku nestačí likvidovať nespravodlivé spoločenské štruktúry revolučnou cestou, ale treba sa snažiť predovšetkým o vnútornú zmenu človeka. Našim osloboditeľom od hriechu je Kristus, ktorý svojou milosťou z nás utvorí nového slobodného človeka, schopného vytvárať aj spravodlivé spoločenské štruktúry.

Ak zabudneme na hriech ako na koreň zla, zabudneme aj na potrebu pokánia a Božieho odpustenia, pred očami budeme mať len problém telesného nedostatku a budeme v pokušení vyriešiť si ho čisto „ľudským“ spôsobom – násilím.

„Koreň zla väzí v slobodných a zodpovedných osobách, ktoré sa musia obrátiť milosťou Ježiša Krista, aby žili a konali ako nové stvorenia v láske k blížnemu, v účinnom hľadaní spravodlivosti, v sebaovládaní a v cvičení sa v čnostiach.“

7. Kolektívna vina

Ak nesprávnym spôsobom začneme aplikovať princíp solidarity, môžeme sa skĺznuť do nedovoleného uplatňovania zásady kolektívnej viny. V každom z nás je značná náchylnosť v bežnom živote túto zásadu uplatniť a preto je veľmi dôležité, aby sme sa jej bránili.

Čnosť solidarity je prejavom lásky k blížnemu. Preto k tejto čnosti treba ľudí získavať, nemožno ich k nej nútiť. Ak lekár, právnik, remeselník,... sa hanbí za chyby svojho kolegu, chce ich naprávať a svojmu kolegovi chce pomôcť, aby sa svojich chýb vyvaroval, je to krásna čnosť solidarity, ktorá chráni česť a dobré meno daného stavu, či povolania, či firmy. Ale k tomu nemožno nikoho nútiť, aby niesol zodpovednosť za chyby svojich kolegov, či členov rodiny alebo iného spoločenstva, do ktorého patrí.

Spravodlivosť žiada, aby každý jednotlivec si sám zodpovedal za svoje chyby a niesol za ne následky. Už v Mojžišovom zákone je požiadavka, že nemajú zomierať otcovia za synov, ani synovia za otcov, ale každý má zomrieť za svoj hriech. Láska dovoľuje, aby sme pomáhali znášať bratom následky za ich chyby, ba ona dokonca žiada, aby sme im tie následky pomáhali znášať, ak to oni sami nevládzu. Je to však úloha vyplývajúca z lásky a nie zo spravodlivosti.

Ak by sme za chyby jednotlivca brali na zodpovednosť celé spoločenstvo, potom by sme nesprávne chápali princíp solidarity a zavádzali by sme do života princíp kolektívnej viny, čo je morálne neprípustné.

To isté platí, ak podľa správania jedného člena spoločenstva, posudzujeme všetkých jeho členov, ak nechceme priznať, že aj uprostred neporiadneho spoločenstva, môžu byť veľmi statoční jednotlivci, ak pre nedostatky otca chceme znemožniť jeho deti, prípadne ak chceme znemožniť súrodencov za ich nevydareného brata. Zákonitosť solidarity sa takto môže veľmi zneužívať predovšetkým médiami alebo mnohorakými klebetami. Pocítil to aj sám Pán Ježiš, keď sa vytvorilo presvedčenie, že z Nazareta nemôže pochádzať nič dobré.

Je pravda, že človek nutne potrebuje spoločenstvo a k spoločenstvu neoddeliteľne patrí aj solidarita, ktorá má dve stránky. Svetlou stránkou je, že ak jeden člen spoločenstva napreduje, dvíha tým celé spoločenstvo a užitočne ho ovplyvňuje. Jej tienistou stránkou je, že ak do hriechu upadá jeden, strhuje so sebou aj okolie a ho poškodzuje. Teda v tom zmysle majú veľmi rozšírené hriechy až taký dopad, že v analogickom zmysle hovoríme o sociálnych hriechoch.

Aj keby šlo o kolektívne hriešne správanie celých skupín aj tieto „sociálne hriechy“ sú nahromadením mnohých osobných hriechov. Odstrániť ich možno len pokáním konkrétnych osôb za konkrétne hriechy. Hriech je totiž vždy úkonom slobody nejakej fyzickej osoby.

ZÁVER

Usilovať o zdravé sociálne prostredie je nielen bojom proti nežiaducej chudobe a biede. Je to aj ochrana dôstojnosti každej ľudskej osoby. Ak na človeka hľadíme vo svetle Evanjelia, teda očami Ježiša Krista, potom základ jeho dôstojnosti spočíva v tom, že si sám chráni svoju česť tým, že chce byť dobrým. Úplné uskutočnenie jeho dôstojnosti je, ak prostredie, v ktorom sa nachádza mu umožňuje, aby sa mohol mať dobre. Teda ak chce byť dobrým a má sa dobre, vtedy sa dosahuje pravá sociálnosť.

Niektoré politické strany, ktoré sa chvália svojou sociálnosťou a uchádzajú sa o priazeň voličov, predkladajú také sociálne programy, ktoré sledujú len to, aby sa človek mal dobre aj za tú cenu, že nebude dobrým. To sú asociálne trendy, pričom majú povesť až legendárnej sociálnosti, čo je pre spoločnosť veľmi nebezpečné.

Pre sociálnosť je nebezpečné, ak sa zákonom zariadi tak, aby bolo ekonomicky výhodnejšie byť slobodnou matkou, ako vydatou ženou, aby bolo ekonomicky výhodnejšie žiť v konkubináte, než v manželstve, aby bolo výhodnejšie byť nezamestnaným, než pracovať.

Takýmito zákonmi sa demoralizujú mladí ľudia i staršie vdovy a vdovci žijúci v konkubináte, ktorí sa síce „majú dobre“, ale s poškvrneným, prípadne otupeným svedomím. Človek, ktorý túži po tom aby sa mal dobre a nechce byť dobrým je asociál. Typickým príkladom je márnotratný syn, ktorý zutekal z domu, aby nemusel byť dobrým, ale zobral so sebou dedičstvo, aby sa mohol mať dobre.

Sociálna náuka Cirkvi, ktorá vychádza nielen z prirodzeného zákona, ale aj z Evanjelia myslí na to, že nielen z chleba žije človek, ale pritom chlieb nutne potrebuje. Hľadá cestu k tomu, aby človek výchovou nadobudol nielen šikovnosť rúk a schopnosť intelektu, ale aj pevné morálne zásady.

( TK KBS, kh; jk ) 20081021024   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]