Castel Gandolfo (28. septembra, RV) – Pápež Benedikt XVI. sa v nedeľu 28. septembra vo svojom letnom sídle v Castel Gandolfe pomodlil spolu s veriacimi mariánsku modlitbu Anjel Pána. Pred ňou sa im prihovoril: „Drahí bratia a sestry,
dnes nám liturgia predstavuje evanjeliové podobenstvo o dvoch synoch, ktorých otec poslal pracovať do vinice. Jeden z nich hneď povie ,áno`, no nejde. Druhý najskôr odmietne, potom to však oľutuje a otcovo prianie splní. Ježiš týmto podobenstvom zdôrazňuje svoju lásku k hriešnikom, ktorí sa obrátia, a nás učí, že na prijatie daru spásy je potrebná pokora. Aj svätý Pavol v úryvku z Listu Filipanom, o ktorom dnes meditujeme, nás vyzýva na pokoru. ,Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho` (Flp 2, 3). Takto to vyjadruje samotný Kristus, ktorý sa z lásky k nám zriekol svojej božskej slávy a stal sa človekom, ponížil sa a bol poslušný až na smrť na kríži (porov. Fil 2, 5 - 8). Tu použité sloveso ekenosen znamená doslova ,sám seba vyprázdnil` a vyzdvihuje Ježišovu hlbokú pokoru a nekonečnú lásku - on je pokorný služobník par excellence.
Pri uvažovaní o týchto biblických textoch som si hneď spomenul na pápeža Jána Pavla I. Na dnešný deň totiž pripadá 30. výročie jeho smrti. Ján Pavol I. si podobne ako Karol Boromejský zvolil za biskupské heslo humilitas - pokoru. Toto jediné slovo vystihuje podstatu kresťanského života a označuje čnosť, ktorá je nevyhnutná pre toho, kto je v Cirkvi povolaný byť predstaveným.
Na jednej zo štyroch generálnych audiencií, ktoré počas svojho veľmi krátkeho pontifikátu uskutočnil, svojím charakteristickým srdečným tónom okrem iného povedal: ,Obmedzím sa na to, že vám odporučím len jedinú čnosť, takú drahú Ježišovi, ktorý povedal: Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom... (Mt 11, 28). Aj keď ste urobili veľké veci, povedzte: Sme neužitoční sluhovia (Lk 17, 10).` Ján Pavol I. pritom poznamenal: ,V nás všetkých je skôr opačná tendencia: ukazovať sa a vyťahovať sa` (Insegnamenti di Giovanni Paolo I., s. 51 – 52).
Pokoru môžno považovať za duchovný testament Jána Pavla I. Práve pre túto čnosť stačilo len tridsaťtri dní, aby sa pápež Luciani zapísal ľuďom do srdca. Vo svojich príhovoroch používal príklady z konkrétneho života, zo spomienok na svoju rodinu a z ľudovej múdrosti. Jeho jednoduchosť bola zároveň zdrojom bohatstva a vážnosti jeho učenia, ktoré vďaka mimoriadnej pamäti a širokému kultúrnemu rozhľadu bohato zdobil citátmi z diel cirkevných a svetských spisovateľov. Nasledujúc svätého Pia X., svojho krajana a predchodcu na katedre svätého Marka (Benátky) a potom i na Petrovom stolci, bol katechétom, ktorý nemal konkurenciu. ,Pred Bohom musíme byť maličkými,` povedal počas tej istej audiencie a dodal: ,Nehanbím sa za to, že sa cítim ako dieťa pred matkou: dieťa verí matke - ja verím Pánovi a tomu, čo mi zjavil` (tamže s. 49). Tieto slová poukazujú na veľkosť jeho viery.
Ďakujme Bohu, že ho daroval Cirkvi a svetu. Z jeho príkladu čerpajme ako z pokladu a usilujme sa o rovnakú pokoru, aká jeho uschopnila osloviť všetkých, zvlášť maličkých a tzv. vzdialených. Prosme o to Pannu Máriu, pokornú Pánovu služobnicu.“
