Drahí bratia a sestry,dnešné stretnutie je pre mňa vítanou príležitosťou, aby som sa ešte raz vrátil k jednotlivým momentom pastoračnej návštevy, ktorú som uskutočnil v uplynulých dňoch vo Francúzsku. Ako je známe, návštevu zavŕšila púť do Lúrd pri príležitosti 150. výročia zjavení Panny Márie sv. Bernadete. Vzdávam vrúcnu vďaku Pánovi za to, že mi dal túto jedinečnú príležitosť a opätovne vyjadrujem svoju vďačnosť aj arcibiskupovi Paríža, biskupovi Tarbes a Lúrd, ich cteným spolupracovníkom a všetkým tým, ktorí rôznym spôsobom spolupracovali na tom, aby sa moja púť vydarila. Srdečne ďakujem aj prezidentovi Francúzska a ďalším štátnym predstaviteľom, ktorí ma veľmi vľúdne prijali.
Návšteva sa začala v Paríži, kde som sa symbolicky stretol s celým francúzskym ľudom a vzdal tak hold milovanému národu, v ktorom Cirkev už v 2. storočí zohrávala podstatnú civilizačnú úlohu. Zaujímavé je, že práve v tomto kontexte dozrela požiadavka na zdravé oddelenie politickej a náboženskej sféry, podľa známeho Ježišovho výroku: „Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mk 12, 17). Na rímskych minciach bola vytlačená podobizeň cisára, a preto patrili jemu, no v ľudskom srdci je vtlačený obraz Stvoriteľa, jediného Pána nášho života. Autentická laicizácia však neznamená opomínať duchovný rozmer, ale znamená uznávať, že práve tento je konečným garantom našej slobody a autonómie pozemských skutočností, na základe vnuknutí stvoriteľskej Múdrosti, ktoré ľudské vedomie dokáže prijímať a uskutočňovať.
Do tejto perspektívy je vsadená aj moja rozsiahlejšia úvaha na tému Počiatky západnej teológie a korene európskej kultúry, ktorú som predniesol na stretnutí s predstaviteľmi kultúry na mieste zvolenom pre jeho symbolický význam. Ide o Collège des Bernardins, budovu z 12. storočia postavenú pre cisterciánov, kde študovali mladí ľudia, a ktorú zosnulý kardinál Jean Marie Lustiger zamýšľal povýšiť na centrum kultúrneho dialógu. Práve táto mníšska teológia stojí na počiatku našej západnej kultúry. Východiskom mojej prednášky bola úvaha o mníšstve, ktorého cieľom je hľadanie Boha - quaerere Deum. V období hlbokej krízy antickej civilizácie si mnísi, vedení svetlom viery, zvolili vznešenú cestu - cestu počúvania Božieho slova. Práve oni preto pestovali kultúru Svätých písiem a kláštory sa stali školami múdrosti a školami dominici servitii – „služby Pánovi“, ako ich nazýval sv. Benedikt. Hľadanie Boha zo samej svojej podstaty viedlo mníchov ku kultúre slova. Toto quaerere Deum - hľadanie Boha ich totiž viedlo po stopách Božieho slova, a preto ho museli poznávať čoraz hlbšie. Bolo potrebné preniknúť do tajov jazyka a pochopiť ho v jeho štruktúre. Pre hľadanie Boha, ktorý sa nám zjavil vo Svätom písme, sa tak stali dôležité profánne vedy zamerané na hlbšie pochopenie tajomstiev jazykov. V dôsledku toho sa v kláštoroch rozvíjala vzdelanosť (eruditio), ktorá umožnila formovanie sa kultúry. Práve preto quaerere Deum – hľadanie Boha či „bytie na ceste!“ k Bohu – ostáva dnes tak, ako aj včera vodiacou líniou a základom každej pravej kultúry.
Umeleckým vyjadrením hľadania Boha je aj architektúra, a niet pochybnosti o tom, že katedrála Notre Dame v Paríži môže poslúžiť ako univerzálny príklad. Vnútri tohto nádherného chrámu, kde som mal možnosť predsedať sláveniu vešpier k blahoslavenej Panne Márii, som vyzval kňazov, diakonov, rehoľníkov, rehoľníčky a seminaristov, ktorí prišli z celého Francúzska, aby kládli na prvé miesto nábožné počúvanie Božieho slova, pričom nech je im Panna Mária vznešeným vzorom.
Na priestranstve pred katedrálou Notre Dame som potom pozdravil mladých, ktorí sa zišli v hojnom počte a plní elánu. Keďže sa pripravovali na dlhé modlitebné bdenie, upriamil som ich na dva poklady kresťanskej viery: Ducha Svätého a kríž. Duch otvára ľudský rozum pre horizonty, ktoré ho prekračujú, a umožňuje mu pochopiť krásu a pravdu Božej lásky, ktorá sa zjavila práve na kríži. Lásky, od ktorej nás nič nemôže odlúčiť, a ktorú zakúšame, ak podľa Kristovho vzoru obetujeme svoj život.
Potom som sa nakrátko zastavil v Institut de France, ktorý je sídlom piatich národných akadémií. Keďže som členom jednej z nich, s radosťou som tam navštívil kolegov. Moja návšteva vyvrcholila eucharistickou slávnosťou na priestranstve pred Esplanade des Invalides (Invalidovňou). S odvolaním sa na slová apoštola Pavla Korinťanom som vyzval veriacich v Paríži i celom Francúzsku, aby hľadali živého Boha, ktorý nám ukázal svoju pravú tvár v Ježišovi prítomnom v Eucharistii, a nabáda nás, aby sme milovali našich bratov, ako on miloval nás.
Potom som sa odobral do Lúrd, kde som sa pripojil k tisíckam veriacich na „Jubilejnej ceste“, ktorá prechádza miestami, kde žila sv. Bernadeta: cez farský kostol s krstiteľnicou, kde bola pokrstená; Cachot, kde žila ako dieťa vo veľkej chudobe; Massabiellsku jaskyňu, kde sa jej Mária aspoň osemnásťkrát zjavila. Večer som sa zúčastnil na tradičnej sviečkovej procesii, nádhernej manifestácii viery v Boha a úcty k jeho i našej Matke. Lurdy sú skutočne miestom svetla, modlitby, nádeje a obrátenia, založených na skale Božej lásky, ktorej vrcholným zjavením je oslávený Kristov kríž.
Šťastnou zhodou okolností sa minulú nedeľu v liturgii slávila spomienka Povýšenia sv. Kríža, ktorý je znamením nádeje par excellence, pretože je svedectvom najvyššej lásky. V Lurdoch sa pútnici podľa vzoru Márie, prvej a dokonalej učeníčky Ukrižovaného, učia uvažovať o krížoch vo svojom živote práve vo svetle Kristovho osláveného kríža. Keď sa Mária zjavila Bernadete v massabiellskej jaskyni, prvým jej gestom bol znak kríža, v tichosti, bez slov. Bernadeta ju napodobnila a tiež sa – hoci chvejúcou sa rukou – prežehnala. Panna Mária tak uviedla podstatu kresťanstva - znak kríža je vrcholom našej viery a keď ho robíme s pozorným srdcom, vstupujeme do plného tajomstva našej spásy. V tomto Máriinom geste je celé posolstvo z Lúrd! Boh nás tak miloval, že dal sám seba za nás - to je posolstvo kríža, „tajomstvo smrti a oslávenia“. Kríž nám pripomína, že neexistuje pravá láska bez utrpenia, že dar života nie je bez bolesti. Mnohí sa túto pravdu naučia v Lurdoch, ktoré sú školou viery a nádeje, lebo sú tiež školou lásky a služby bratom. A v tomto kontexte viery a modlitby prebiehalo dôležité stretnutie s francúzskymi biskupmi. Boli to chvíle intenzívneho duchovného spoločenstva, v ktorom sme spoločne zverili Panne Márii svoje očakávania i pastoračné starosti.
Ďalšou etapou bola eucharistická procesia s tisícami veriacich, medzi ktorými bolo množstvo chorých. Pred Najsvätejšou sviatosťou sa naše duchovné spoločenstvo s Máriou ešte zintenzívnilo a prehĺbilo, lebo ona nám dáva oči i srdce schopné kontemplovať jej božského Syna v Najsvätejšej sviatosti. Mlčanie týchto tisícok ľudí pred Pánom bolo veľmi dojímavé. To ticho nebolo prázdne, ale plné modlitieb a uvedomovania si prítomnosti Pána, ktorý nás až tak miloval, že za nás vystúpil na kríž.
Nasledujúci deň, pondelok 15. septembra, v deň liturgickej spomienky na Sedembolestnú Pannu Máriu, bol celý venovaný najmä chorým. Po krátkej návšteve v nemocničnej kaplnke, kde Bernadeta prijala prvé sväté prijímanie, som na priestranstve pred Ružencovou bazilikou predsedal sláveniu svätej omše, počas ktorej som udeľoval sviatosť pomazania chorých. S chorými a tými, čo ich sprevádzali, som meditoval o slzách, ktoré Mária vyronila pod krížom, i o jej úsmeve, ktorý ožiaril veľkonočné ráno.
Drahí bratia a sestry, ďakujme spoločne Pánovi za túto apoštolskú cestu, bohatú na toľké duchovné dary. Vzdávajme mu chválu najmä za to, že keď sa Mária zjavila sv. Bernadete, otvorila svetu privilegovaný priestor na stretnutie s Božou láskou, ktorá zachraňuje a prináša spásu. Svätá Panna nás v Lurdoch všetkých vyzýva, aby sme túto zem považovali za miesto nášho putovania do definitívnej vlasti, ktorou je nebo. V skutočnosti sme všetci pútnikmi a potrebujeme Matku, ktorá nás sprevádza. V Lurdoch nás jej úsmev vyzýva ísť vpred s veľkou dôverou a s vedomím, že Boh je dobrý, Boh je láska.
Z TALIANČINY PRELOŽILA MÁRIA SPIŠIAKOVÁ
