[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je piatok 26. 02. 2021   Meniny má Viktor       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  február  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat
Rady pri ochorení

  Top témy
Všetky
Pápež František v Iraku
Cesta rehoľného povolania
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Homília Benedikta XVI. na svätej omši v Katedrále sv. Patrika v New Yorku
P:3, 20. 04. 2008 14:29, ZAH



USA (19. apríla, RV) – Ráno o 9:15 miestneho času pápež Benedikt XVI. predsedal eucharistickej slávnosti v Katedrále sv. Patrika v New Yorku, kde sa prihovoril kňazom, rehoľníkom a rehoľníčkam:

„Drahí bratia a sestry v Kristovi,

s veľkou láskou v Pánovi pozdravujem vás všetkých, ktorí zastupujete biskupov, kňazov a diakonov, mužov a ženy zasväteného života a seminaristov USA. Ďakujem kardinálovi Eganovi za jeho vrelé privítanie a prianie, ktoré vyjadril vo vašom mene na začiatku štvrtého roka mojej pápežskej služby. Som šťastný, že môžem sláviť túto svätú omšu spolu s vami, ktorí ste boli vyvolení Pánom, ktorí ste odpovedali na jeho volanie, a ktorí zasväcujete svoje životy úsiliu o svätosť, šírenie evanjelia a budovaniu Cirkvi vo viere, nádeji a láske.

Zhromaždení v tejto historickej katedrále nemôžeme nemyslieť na nespočetné množstvo mužov a žien, ktorí nás predišli, ktorí pracovali na raste Cirkvi v Spojených štátoch a zanechali nám pretrvávajúce dedičstvo viery a dobre vykonanej práce. V dnešnom prvom čítaní sme počuli, ako sa z moci Ducha Svätého rozišli apoštoli z hornej siene ohlasovať Božie dielo ľuďom každého národa a jazyka. V tejto krajine si poslanie Cirkvi vždy vyžadovalo povolávanie ľudí „zo všetkých národov, čo sú pod nebom“ (Sk 2,5) k duchovnej jednote a obohacovaniu Kristovho Tela rôznosťou svojich darov. Pri tom, ako vzdávame vďaku za minulé požehnania a dívame sa na výzvy budúcnosti, prosme Boha o milosť nových Turíc pre Cirkev v Amerike. Nech oheň lásky k Bohu a blížnemu, so zápalom pre šírenie Kristovho Kráľovstva zostúpi na všetkých prítomných!

V druhom čítaní dnešného rána nám svätý Pavol pripomína, že duchovná jednota – jednota, ktorá zmieruje a obohacuje rozmanitosť – má svoj pôvod a najvyšší vzor v živote Trojjediného Boha. Ako spoločenstvo čistej lásky a nekonečnej slobody Svätá Trojica neustále prináša nový život vo stvorení a spáse. Cirkev, ako „ľud, zhromaždený jednotou Otca, Syna a Ducha Svätého“ (por. Lumen Gentium, 4) je povolaná ohlasovať dar života, slúžiť životu a podporovať kultúru života. Tu, v tejto katedrále, sa naše myšlienky prirodzene obracajú na hrdinské svedectvo evanjelia života, ktoré vydali kardináli Cooke a O´Connor. Ohlasovanie života, života v hojnosti, musí byť srdcom novej evanjelizácie. Pretože skutočný život – naša spása – môže byť nájdená iba v zmierení, v slobode a v láske, ktoré sú nezištnými darmi Boha. Toto je posolstvo nádeje, ktoré sme povolaní ohlasovať a vnášať do sveta, v ktorom, ako sa zdá, egocentrizmus, hrabivosť, násilie a cynizmus tak často potláčajú krehký rast milosti v srdci národa. Svätý Irenej do hĺbky pochopil, že Mojžišova výzva ľudu Izraela: „Vyvoľ si život!“ (Dt 30,19) bola najhlbším motívom pre našu poslušnosť voči všetkým Božím prikázaniam. Snáď sme pozabudli, že v spoločnosti, v ktorej sa Cirkev mnohým zdá byť ‛inštitucionálna‛, je našou najnaliehavejšou výzvou sprostredkovať radosť, ktorá sa rodí z viery a zo skúsenosti s Božou láskou.“

Som zvlášť šťastný, že sme sa zhromaždili v Katedrále svätého Patrika. Snáď viac, ako ktorýkoľvek iný chrám v Spojených štátoch, je toto miesto známe a milované ako

„dom modlitby pre všetky národy“ (por. Iz 56,7; Mk 11,17). Každý deň tisícky mužov, žien a detí vstupujú do jeho dverí a medzi jeho stenami nachádzajú pokoj. Arcibiskup John Hughes, ktorý – ako nám pripomenul kardinál Egan – bol zodpovedný za postavenie tejto úctyhodnej budovy, si prial, aby bola v čistom gotickom štýle. Chcel, aby táto katedrála pripomínala mladej Cirkvi v Amerike veľkú duchovnú tradíciu, ktorej je dedičom, a aby ju inšpirovala k tomu, aby využila najlepšiu časť tohto dedičstva na budovanie Kristovho tela v tejto krajine. Rád by som upriamil vašu pozornosť na niekoľko aspektov tejto krásnej štruktúry, ktorá podľa môjho názoru môže slúžiť ako počiatočný bod pre úvahu o vašich povolaniach v rámci jednoty mystického Tela.

Prvý má niečo spoločné so zašpinenými sklami na oknách, ktoré zaplavujú vnútro mystickým svetlom. Zvonku sú tieto okná tmavé, temné, dokonca ponuré. Ak keď človek vstúpi do kostola, náhle ožijú, odrážajúc svetlo, ktoré cez ne prechádza, odhaľujú celú svoju žiaru. Mnohí spisovatelia – tu v Amerike môžeme spomenúť Nathaniela Hawthorna – použili príklad zašpineného skla, aby znázornili mystérium Cirkvi. Iba zvnútra, zo skúsenosti viery a cirkevného života vidíme Cirkev takú, akou je v skutočnosti: zaplavená milosťou, žiariaca krásou, ozdobená mnohorakými darmi Ducha. Z toho vyplýva, že my, ktorí žijeme život milosti v spoločenstve Cirkvi, sme povolaní pritiahnuť do vnútra tohto mystéria svetla všetkých ľudí. Nie je to ľahká úloha vo svete, ktorý inklinuje k pohľadu na Cirkev ‛z obďaleč‛: vo svete, ktorý cíti hlbokú potrebu duchovnosti, ale je preň ťažké vstúpiť do mystéria Cirkvi. Aj pre niektorých z nás, ktorí sme v jeho vnútri, môže byť svetlo viery oslabené rutinou a lesk Cirkvi môže byť zakalený hriechmi a slabosťami jej členov. Zakalenie môže byť spôsobené aj prekážkami v spoločnosti, ktorá, ako sa niekedy zdá, zabúda na Boha a je podráždená najzákladnejšími požiadavkami kresťanskej morálky. Vy, ktorí ste zasvätili svoje životy svedectvu o Kristovej láske a budovaniu jeho Tela, poznáte so svojich každodenných kontaktov so svetom okolo nás, akým pokušením je niekedy podľahnúť frustrácii, sklamaniu a dokonca pesimizmu, pokiaľ ide o budúcnosť. Skrátka, nie je vždy ľahké vidieť svetlo Ducha okolo nás, žiaru zmŕtvychvstalého Pána, osvecujúcu naše životy a vštepujúcu obnovenú nádej v jeho víťazstvo nad svetom (por. Jn 16,33).“

Božie slovo nám pripomína, že vo viere vidíme nebesá otvorené a milosť Ducha Svätého ožarujúcu Cirkev a prinášajúcu istú nádej do nášho sveta. „Pane, Bože môj,“ spieva žalmista, „keď zošleš svojho ducha, sú stvorené a obnovuješ tvárnosť zeme (Ž 104,30). Tieto slová evokujú stvorenie, keď sa „Duch Boží vznášal nad vodami (por. Gn 1,2). A oni sa tešia na nové stvorenie, na Turíce, keď Duch Svätý zostúpil na apoštolov a ustanovil Cirkev ako prvé ovocie spaseného ľudstva (por. Jn 20,22-23). Tieto slová nás povolávajú k ešte hlbšej viere v Božiu nekonečnú moc premieňať každú ľudskú situáciu, stvoriť život zo smrti a ožiariť aj najtemnejšiu noc. A inšpirujú nás k mysleniu na ďalšie veľkolepé slová sv. Ireneja: „Kde je Cirkev, tam je Boží Duch, kde je Boží duch, tam je Cirkev a všetka milosť“ (Adv. Haer. III, 24,1).

Toto ma vedie k ďalšiemu uvažovaniu o architektúre tohto chrámu. Ako všetky gotické katedrály je to veľmi komplikovaná stavba, ktorej presné a harmonické proporcie symbolizujú jednotu Božieho stvorenia. Stredovekí umelci často znázorňovali Krista, stvoriteľské Slovo Boha, ako nebeského „geometra“ s kompasom v ruke, ktorý riadi kozmos s nekonečnou múdrosťou. Neprivádza nám to na myseľ našu potrebu vidieť všetky veci očami viery a teda ich uchopiť v ich najpravdivejšej perspektíve, v jednote s Božím večným plánom? Toto, ako vieme, si vyžaduje neustále obrátenie a rozhodnutie „obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania“ (por. Ef 4,23) Takisto vyzýva k zušľachťovaniu tých cností, ktoré každému z nás umožňujú rásť vo svätosti a prinášať duchovné ovocie v rámci našej životnej situácie. Nie je táto prebiehajúca „intelektuálna“ konverzia rovnako nevyhnutná, ako „morálna“ konverzia pre náš rast vo viere, naše rozlišovanie znamení čias a náš osobný prínos k životu a poslaniu Cirkvi?

Myslím, že pre nás všetkých jedno z veľkých sklamaní, ktoré nasledovalo po II. vatikánskom koncile a jeho výzve k väčšej angažovanosti v misii Cirkvi vo svete, bola skúsenosť rozdelenia medzi rôznymi skupinami, generáciami, členmi tej istej náboženskej rodiny. Môžeme sa posunúť dopredu iba ak obrátime svoj zrak spoločne ku Kristovi! Vo svetle viery potom objavíme múdrosť a silu, potrebné, aby sme sa otvorili hľadiskám, ktoré sa možno celkom nezhodujú s našimi ideami alebo predpokladmi. Tak budeme môcť doceniť pohľad ostatných ľudí, či už mladších, alebo starších, ako my, a konečne počúvať „čo Duch hovorí“ nám a Cirkvi (Zj 2,7). Tak sa spoločne vydáme smerom k pravej duchovnej obnove, ktorú koncil požadoval, obnove, ktorá jediná môže posilniť Cirkev vo svätosti a jednote, ktoré sú nevyhnutné pre účinné ohlasovanie evanjelia dnešnému svetu.

Nebola snáď táto jednota pohľadov a zámerov, zakorenená vo viere a v duchu neustáleho obrátenia a osobnej obety, tajomstvom pôsobivého rastu Cirkvi v tejto krajine? Stačí pomyslieť na mimoriadne dielo príkladného amerického kňaza, ctihodného Michaela McGivneyho, ktorého vízie a zápal viedli k založeniu rádu Kolumbových rytierov, alebo odkaz generácií rehoľníkov a kňazov, ktorí svoj život v tichu zasvätili službe Božiemu ľudu v nespočetnom množstve škôl, nemocníc a farností.

Keď takto vnímame svoju potrebu perspektívy, danej vierou, a spolupráce na diele budovania Cirkvi, rád by som povedal zopár slov o sexuálnom zneužívaní, ktoré spôsobilo toľko utrpenia. Už som mal príležitosť hovoriť o tomto, aj o škodách, ktoré z toho vyplývajú pre spoločenstvo veriacich. Tu by som vás chcel jednoducho uistiť, drahí kňazi a rehoľníci, o mojej duchovnej blízkosti pri vašej snahe reagovať s kresťanskou nádejou na pokračujúce výzvy, ktoré táto situácia prináša. Pripájam sa k vám v modlitbách, aby sme prežívali toto obdobie ako čas očistenia a hojenia pre všetkých, každú miestnu cirkev a náboženskú komunitu. Zároveň vás povzbudzujem, aby ste spolupracovali so svojimi biskupmi, ktorí účinne pracujú na riešení tejto záležitosti. Nechá náš Pán Ježiš Kristus daruje Cirkvi v Amerike obnovený pocit jednoty a cieľ pre všetkých – biskupov, klérus, rehoľníkov a laikov – pri ich kráčaní vpred v nádeji, v láske k pravde a k sebe navzájom.

Drahí priatelia, tieto úvahy ma privádzajú k poslednému postrehu, týkajúcemu sa tejto veľkolepej katedrále, v ktorej sa nachádzame. Celok gotickej katedrály, ako vieme, nie je statickým celkom nejakého klasického chrámu, ale celkom, zrodeným z dynamického napätia rôznych síl, ktoré túto architektúru ťahajú hore a orientujú ju k nebu. Aj tu môžeme vidieť symbol jednoty Cirkvi, ktorá – ako nám povedal sv. Pavol – je celkom živého tela, zloženého z mnohých rôznorodých členov, z ktorých každý má svoju vlastnú úlohu a určenie. Aj tu vidíme nevyhnutnosť uznať a rešpektovať dary každého jednotlivého člena tohto Tela ako „prejavy Ducha na všeobecný úžitok“ (1 Kor 12,7). V Bohom ustanovenej štruktúre Cirkvi je istotne potrebné rozlišovať medzi darmi hierarchickými a charizmatickými (por. Lumen gentium, 4). Avšak práve rôznosť a bohatstvo milostí, udelených Duchom, nás povzbudzujú k neustálemu rozlišovaniu toho, ako majú byť tieto dary správne včlenené do služby poslania Cirkvi. Vy, drahí kňazi, ste boli prostredníctvom vysviacky pripodobnení Kristovi, Hlave Tela. Vy, drahí diakoni, ste boli vysvätení k službe tomuto Telu. Vy, drahí rehoľníci a rehoľníčky, či už konteplatívni, alebo pôsobiaci v apoštoláte, ste zasvätili svoj život nasledovaniu božského Učiteľa veľkorysou láskou a absolútnou vernosťou jeho evanjeliu. Vy všetci, ktorí dnes napĺňate túto katedrálu, aj vaši starí či chorí bratia a sestry, ktorí sa svojou modlitbou a obeťami pripájajú k vašim prácam, všetci ste povolaní byť silou jednoty v rámci Kristovho Tela. Svojím osobným svedectvom a vernosťou službe či apoštolátu vám zverenému pripravujete cestu Duchu. Pretože Duch nikdy neprestáva rozdávať svoje štedré dary, vzbudzovať nové povolania a poslanie a tiež – ako to v dnešnom evanjeliovom úryvku Pán prisľúbil – uvádzať Cirkev do plnej pravdy (por. Jn 16,13).

Obráťme preto svoj pohľad hore a s veľkou pokorou a dôverou žiadajme Ducha, aby nám každý deň pomáhal rásť vo svätosti, ktorá z nás robí živé kamene v chráme, ktorý on buduje vo svete aj dnes. Ak máme byť skutočnými silami jednoty, tak sa najskôr usilujme o vnútorné zmierenie prostredníctvom pokánia! Odpusťme príkoria, ktoré sme utrpeli a odsuňme stranou každý hnev a hádku! Usilujme sa, aby sme boli prvými v prejavoch pokory a čistoty srdca, ktoré sú nevyhnutné, aby sme sa mohli priblížiť žiare Božej pravdy. Vo vernosti pokladu viery, zverenej apoštolom (por. 1 Tim 6,20) sa usilujme byť radostnými svedkami premieňajúcej sily evanjelia!

Drahí bratia a sestry, v súlade s najušľachtilejšími tradíciami Cirkvi v tejto krajine buďte aj prvými priateľmi chudobných, ľudí bez domova, cudzincov, chorých, aj všetkých, ktorí trpia. Buďte majákmi nádeje, šíriacimi vo svete Kristovo svetlo a povzbudzujte mladých k objavovaniu krásy života, plne darovaného Pánovi a jeho Cirkvi. Adresujem túto výzvu osobitne mnohým tu prítomným seminaristom a mladým rehoľníčkam a rehoľníkom. Každý z vás má v mojom srdci svoje špeciálne miesto. Nikdy nezabúdajte, že ste povolaní pokračovať s entuziazmom a radosťou, pretože ten, komu slúžite, je Pán!

Veže Katedrály sv. Patrika sú prevýšené okolitými mrakodrapmi Manhattanu, i tak sú v srdci tejto rušnej metropoly živým znamením, pripomínajúcim ustavičnú túžbu ľudského ducha dvíhať sa k bohu. Pri slávení tejto Eucharistie chcem poďakovať Pánovi za to, že nám umožnil spoznávať ho v spoločenstve Cirkvi, dovoľuje nám spolupracovať s ním pri budovaní jeho mystického tela a niesť jeho spásonosné slovo ako dobrú zvesť ľuďom našich čias. Keď potom vyjdeme z tohto veľkého chrámu, vykročme ako poslovia nádeje do tohto mesta a všetkých tých miest, kam nás milosť Božia postavila. Takto Cirkev v Amerike okúsi novú jar Ducha a bude ukazovať cestu k inému, väčšiemu mesto, novému Jeruzalemu, ktorého lampou je Baránok (por. Zj 21,23). Aj teraz totiž Boh pripravuje hostinu nekonečnej radosti a života pre všetky národy. Amen.“

( TK KBS, RV dj; pz ) 20080420008   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]