Vatikán (17. februára, RV) – Drahí bratia a sestry!V sobotu sa v Apoštolskom paláci skončili duchovné cvičenia, počas ktorých som sa zjednotil so svojimi spolupracovníkmi Rímskej kúrie v modlitbe a v meditácii. Ďakujem všetkým, ktorí boli s nami spojení duchovne: kiež im Pán vynahradí ich veľkorysosť. V Druhú pôstnu nedeľu pokračujeme v kajúcom putovaní. Liturgia nám minulú nedeľu predstavila evanjelium o pokušeniach Ježiša na púšti a dnes nás pozýva uvažovať nad neobyčajnou udalosťou premenenia Pána. Ak uvažujeme o týchto udalostiach, obe nás privádzajú k veľkonočnému tajomstvu: Ježišov zápas s pokušiteľom predchádza finálnemu súboju počas jeho umučenia a svetlo jeho premeneného tela je predzvesťou zmŕtvychvstania. Na jednej strane vidíme Ježiša ako plného človeka, ktorý sa s nami delí dokonca aj o pokušenie, na druhej strane kontemplujeme Božieho Syna, ktorý nám dáva podiel na svojej božskej prirodzenosti. Takto môžeme povedať, že obe nedele tvoria piliere, na ktorých stojí celá stavba Veľkého pôstu až po Veľkú noc, ba dokonca aj celá štruktúra kresťanského života, ktorý vo svojej podstate spočíva vo veľkonočnej dynamike: zo smrti do života.
Vrch Tábor podobne ako Sinaj je miestom stretnutia s Bohom. Je to vyvýšené miesto, kde možno dýchať čistý vzduch stvorenia. Je to miesto modlitby, kde možno byť v Pánovej prítomnosti, podobne ako Mojžiš a Eliáš, ktorí sa zjavujú pri premenenom Ježišovi a hovoria s ním o udalostiach, ktoré ho očakávajú v Jeruzaleme, teda o Veľkej noci. Premenenie je udalosťou modlitby. Keď sa Ježiš modlí, ponára sa do Boha, vnútorne sa s ním zjednocuje, svojou ľudskou vôľou sa plne stotožňuje s vôľou láskavého Otca a takto ho preniká svetlo a zjavuje sa viditeľným spôsobom pravda jeho bytia: Je Boh, svetlo zo svetla. Aj Ježišove šaty sa stávajú vybielené a žiarivé. To nás privádza k myšlienke na krst, na bielu košieľku, ktorú si obliekajú nastávajúci krstenci. Kto sa v krste znovuzrodil, je oblečený do svetla, anticipujúc nebeskú existenciu, ktorú Apokalypsa predstavuje prostredníctvom symbolu bieleho rúcha (porov. Zjv 7, 9, 13). Ide o kľúčové miesto: premenenie predchádza zmŕtvychvstanie, to však predpokladá smrť. Ježiš zjavuje apoštolom svoju slávu, aby mali silu čeliť škandálu kríža a aby mohli pochopiť, že treba prejsť mnohým súžením, aby sme dosiahli Božie kráľovstvo. Hlas Otca, ktorý zaznieva zhora, ohlasuje Ježiša ako milovaného Syna podobne ako pri krste v Jordáne, pričom dodáva: „Počúvajte ho!“ (Mt, 17, 5). Aby sme mohli vojsť do večného života, je potrebné počúvať Ježiša, nasledovať ho na krížovej ceste, prežívať vo svojom srdci ako on nádej na zmŕtvychvstanie. Spe salvi, spasení v nádeji, dnes môžeme povedať: „Premenení v nádeji.“
Keď sa teraz obraciame na Pannu Máriu v modlitbe, spoznávame v nej ľudské stvorenie, vnútorne premenené Kristovou milosťou. Zverme sa do jej rúk, aby nás viedla na ceste viery a veľkorysosti počas celého Pôstneho obdobia.
Benedikt XVI.
