Vatikán (19. septembra, RV) – Na generálnej audiencii v stredu 19. septembra sa pápež Benedikt XVI. v katechéze venoval osobnosti sv. Jána Chryzostoma, pre výrečnosť a dielo nazývaného Zlatoústy. Sústredil sa na roky, ktoré svätec strávil v Antiochii.Svätý Otec povedal, že Ján Chryzostom sa narodil v roku 349 v sýrskej Antiochii (dnes Antakya na juhu Turecka) a asi 11 rokov - až do roku 397 - tam pôsobil ako kňaz. Potom sa stal biskupom Konštantínopolu a svoju službu vykonával v hlavnom meste impéria až do dvoch vyhnanstiev - v rokoch 403 a 407 -, ktoré nasledovali krátko po sebe.
„Dnes sa budeme venovať len antiochijskému obdobiu Jána Zlatoústeho.
Odvtedy ako mu v ranom veku zomrel otec, žil s matkou Antusou, ktorá mu vštepila znamenitú ľudskú vnímavosť a hlbokú kresťanskú vieru. Po skončení nižších a vyšších štúdií, absolvoval kurzy filozofie a rétoriky, kde bol jeho učiteľom pohan Libanios, najslávnejší rétor svoje doby. V jeho škole sa z Jána stal najväčší rečník neskorého gréckeho staroveku. Pokrstený bol v roku 368 a cirkevnú formáciu prijal od biskupa Meletia, ktorý ho ustanovil za lektora. Táto skutočnosť znamenala akýsi oficiálny Chryzostomov vstup do cirkevného diania. V rokoch 367 – 372 navštevoval Asceterium, istý druh seminára v Antiochii, spolu so skupinou mladých, z ktorých niekoľkí sa neskôr pod vedením slávneho exegétu Diodora z Tarzu stali biskupmi. Diodor zasvätil Jána do historicko-literárnych exegéz, ktoré boli pre antiochijskú tradíciu charakteristické.”
Ako uviedol Benedikt XVI., Ján Zlatoústy sa po skončení štúdií odobral medzi pustovníkov na hore Silpius, kde sa venoval čítaniu Svätého písma a premýšľaniu nad Božím slovom. „Pokračoval v tom aj počas ďalších dvoch rokov, ktoré prežil v jaskyni pod vedením staršieho mnícha. V tom čase sa úplne odovzdal rozjímaniu nad Kristovými zákonmi, evanjeliami a zvlášť nad listami sv. Pavla. Keď ochorel a nedokázal sa o seba sám postarať, musel sa vrátiť do kresťanského spoločenstva v Antiochii (porov. Palladio, Vita 5). Pán – vysvetľuje autor životopisu – zasiahol chorobou v pravom čase, aby umožnil Jánovi nasledovať svoje skutočné povolanie.”
Podľa Benedikta XVI. intímny vzťah s Božím slovom zušľachťovaný rokmi pustovníckeho života v Jánovi dozrel do neodolateľnej potreby ohlasovať evanjelium, dávať ostatným to, čo získal počas rokov rozjímania. „Urobilo ho to ideálnym misionárom, zapálenou dušou v pastoračnej starostlivosti.
Medzi rokmi 378 - 379 sa Ján vrátil do mesta. V roku 381 sa stal diakonom a o 5 rokov neskôr kňazom. Postupne nadobudol povesť známeho kazateľa v kostoloch. Prednášal homílie proti ariánom, vytupoval pri spomienkach na antiochijských mučeníkov a na iných hlavných liturgických sláveniach. Išlo o veľkolepú náuku viery v Krista aj vo svetle jeho svätých. Rok 387, v ktorom sa uskutočnila tzv. vzbura sôch, bol Jánovým ,hrdinským rokom’. Ľud strhával cisárske sochy na znak protestu proti zvyšovaniu daní. Ako vidíme, niektoré veci v dejinách sa nemenia! V dňoch pôstu a tiesne, spôsobenej hroziacimi trestmi zo strany cisára, predniesol 22 úderných Homílií o sochách, zameraných na pokánie a obrátenie. Potom nasledovalo obdobie pokojnej pastorácie (387 – 397).”
Svätý Otec ďalej povedal, že pokiaľ ide o literárnu tvorbu, Ján Zlatoústy je považovaný za jedného z najplodnejších cirkevných otcov. Pripisuje sa mu 17 traktátov, viac ako 700 pôvodných homílií, komentárov k sv. Matúšovi a sv. Pavlovi a 241 spisov. Podľa Benedikta XVI. Ján Zlatoústy nebol mysliteľským teológom. „Aj v období teologických kontroverzií vyvolaných predovšetkým arianizmom, ktorý popieral božstvo Krista, však hlásal tradičnú náuku Cirkvi. Je teda dôveryhodným svedkom dogmatického vývoja, ktorý Cirkev v 4. – 5. storočí dosiahla. (...) Pred smrťou napísal, že hodnota človeka spočíva v ,presnom poznaní pravej náuky a v čestnom živote´(List z exilu). Tieto dve veci - poznanie pravdy a čestný život - kráčajú ruka v ruke: poznanie sa musí vnášať do života. Všetky Jánove príhovory boli zamerané na to, aby veriaci viac rozvíjali svoju inteligenciu a pre pochopenie a pri uvádzaní do praxe morálnych a duchovných požiadaviek viery uplatňovali pravý rozum.“
Ako uviedol Benedikt XVI., Ján Zlatoústy si dal záležať, aby jeho spisy prispievali k celkovému rozvoju človeka v jeho fyzickej, intelektuálnej i náboženskej dimenzii. Rôzne fázy vývoja pritom prirovnával k mnohým moriam, ktoré tvoria oceán. Prvé z týchto morí predstavuje detstvo. Svätý Otec zacitoval: „,Už od toho najútlejšieho veku vyzbrojte deti duchovnými zbraňami a učte ich značiť sa rukou na čele’ (Homília 12, 7)… ,Po detstve nasleduje more dospievania, kde vejú silné vetry…, lebo v nás rastie telesná žiadostivosť’ (Homília 81, 5).“ (...) „Napokon prichádzajú zasnúbenie a manželstvo: ,Po mladosti nasleduje vek zrelosti, v ktorom sa k slovu dostáva rodina – je tu čas hľadania manželky’ (tamže)… Keď sa narodí prvé dieťa, je ,ako most; tí traja sa stanú jedným telom, lebo dieťa oboch spojilo’ (Homília 12, 5 o Liste Kolosanom) a všetci traja tvoria ,jednu rodinu, malú cirkev’ (Homília 20, 6 o Liste Efezanom).”
Benedikt XVI. povedal, že pastoračný plán Jána Zlatoústeho bol „zasadený do života Cirkvi, v ktorom laickí veriaci prijatím krstu berú na seba kňazský, kráľovský a prorocký úrad... Z toho pramení základná povinnosť misijného poslania, lebo každý je do istej miery zodpovedný za spásu druhých: ,Toto je princíp nášho spoločenského života... zaujímať sa nielen o seba!’ (Homília 9, 2 o Knihe Genezis). Všetko sa odohráva medzi dvomi pólmi, ktoré sú vo vzájomnom vzťahu: veľkou Cirkvou a ,malou cirkvou’, ktorou je rodina.“
Medzi tisíckami pútnikov na Námestí sv. Petra vo Vatikáne boli aj slovenskí veriaci. Benedikt XVI. sa im prihovoril týmito slovami: „S láskou vítam pútnikov zo Slovenska! Bratia a sestry, pozajtra budeme sláviť sviatok sv. Matúša, apoštola a evanjelistu. Jeho veľkodušná odpoveď na Kristovo povolanie nech osvecuje váš kresťanský život. S týmto želaním zo srdca žehnám vás i vaše rodiny. Pochválený buď Ježiš Kristus!”
Na záver generálnej audiencie Benedikt XVI. udelil veriacim apoštolské požehnanie.
