Pápež Benedikt XVI. sa v nedeľu 12. augusta zo svojho letného sídla v Castel Gandolfe pomodlil spolu s veriacimi mariánsku modlitbu Anjel Pána. Pred ňou sa im prihovoril:
„Drahí bratia a sestry,
liturgia dnešnej 19. nedele v Cezročnom období nás takpovediac pripravuje na slávenie sviatku Nanebovzatia Panny Márie, ktorý budeme sláviť 15. augusta. Ten sa obracia k budúcnosti, k nebu, kde nás svätá Panna Mária
predišla do nebeskej radosti. Slová evanjelia pokračujú osobitným odkazom z minulej nedele, výzvou ku kresťanom, aby sa odpútali od materiálnych vecí, ktoré sú z veľkej časti klamlivé, a aby verne napĺňali svoje poslanie v neustálom upriamení zraku na Najvyššieho. Veriaci zostáva bdelý a ostražitý, aby bol pripravený prijať Ježiša, keď príde vo svojej sláve. Prostredníctvom príkladu z každodenného života Pán napomína svojich služobníkov, aby žili v takom vnútornom nasmerovaní ako služobníci v podobenstve, ktorí čakajú na príchod pána domu. „Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť“ (Lk 12, 37). Musíme teda bdieť, modliť sa a konať dobro.
Je pravda, že na zemi sme všetci len dočasne, ako nám to pripomína druhé čítanie dnešnej liturgie v Liste Hebrejom. Predstavuje nám Abraháma odetého ako pútnika, kočovníka, ktorý žije v stane a zotrváva v cudzích krajinách. To, čo ho vedie, je viera. Ako píše svätý autor: „S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide” (Hebr 11, 8). „Lebo čakal na mesto s pevnými základmi, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh“ (Hebr 11, 10). Mesto, o ktorom sa zmieňuje, nie je z tohto sveta, je to raj. Bol si veľmi dobre vedomý tej skutočnosti, že prvotná kresťanská komunita, ktorá sa tam považovala za „cudziu”, svoje rodiace sa spoločenstvo v meste nazývala „farnosťou” [v gréčtine paroikoi], čo v preklade znamená kolónia cudzincov (porov. 1P t 2, 11). Takto prví kresťania vyjadrovali najdôležitejší charakter Cirkvi, ktorý spočíva práve v upriamení sa na nebo. Dnešná liturgia slova nás vyzýva, aby sme sa zamysleli nad „životom, ktorý príde”, ako to opakujeme vždy, keď vyznávame svoju vieru v modlitbe Verím v Boha. Je to pozvanie stráviť náš život rozumne, predvídavo a pozorne uvažovať o vlastnom osude a aj o tých skutočnostiach, ktoré my nazývame konečné: smrť, posledný súd, večnosť, peklo a raj. A práve takto sme pozvaní prežívať zodpovednosť za tento svet a podujímať sa na budovanie lepšieho sveta. Panna Mária, ktorá nad nami bdie v nebi, nech nám pomáha, aby sme nezabudli, že tu na zemi sme iba dočasne, a nech nás učí, ako sa pripraviť na stretnutie s Ježišom, ktorý „sedí po pravici Boha Otca všemohúceho. Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych”.
