TK KBS

Dnes je pondelok 17. 12. 2018   Meniny má Kornélia       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  december  >>
poutstštpisone
     12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930
31      

  Top témy
Všetky
Pápež v SAE

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Homília biskupa Judáka na Slávnosť sv. Cyrila a Metoda v Terchovej
P:3, 09. 07. 2007 08:50, DOM



Stalo sa už požehnanou tradíciou, celé desaťročia, od čias moyzesovských, že v okruhu dnešného sviatku prichádzame na významné historické miesta späté so životom a pôsobením solúnskych bratov, či ich odkazom, a to nielen na Slovensku, ale na susednej Morave, Česku, Chorvátsku i Slovinsku. A je vzácne, že k týmto historickým miestam pribudli ďalšie, medzi ktoré patrí aj Terchová. Práve tu od začiatku novej spoločensko-politickej situácie ste sa ujali tejto iniciatívy a každoročne ju prehlbujte a rozširujete. Patrí Vám za to úprimná vďaka! Veď je to vždy vzácna príležitosť načrieť do histórie kresťanskej i národnej. Je to dôvod k vďačnosti voči Bohu, ale aj pozvanie k zveľaďovaniu vzácneho dedičstva.
Preto sme tu aj dnešný deň.
Je nespochybniteľné, aj keď sa to nielen v minulosti, ale aj v našich dňoch niektorí usilujú, umenšiť že solúnskych bratov právom považujeme za „apoštolov Slovanov“, „otcov vlasti“ i za zakladateľov slovanskej i slovenskej kultúry a štátnosti. Tento fakt je nespochybniteľný. Treba však priznať, že solúnski bratia neprišli na Veľkú Moravu do nejakej „kultúrnej prázdnoty“. Slováci a Moravania už pred viac ako polstoročím prijali kresťanstvo a postupne prenikalo do každej oblasti života i vytvárali náboženskú terminológiu pod vplyvom hlavne franských, gréckych, ale aj misionárov z územia dnešného Talianska. Avšak v pravom slova zmysle náboženské a kultúrne dedičstvo, ktoré vytvorili aj na slovenskom území v 9. storočí sv. bratia Konštantín (Cyril) a Metod, sa stalo základom vyspelosti a veľkosti, mnohých, ale aj nášho národa.
Čo to musela byť za revolúcia ducha, keď Konštantín a Metod prišli do našej krajiny, na Veľkú Moravu, do Nitry a na Devín s knihami preloženými do našej reči a keď zhromaždili výkvet našich mladých ľudí na svoju vysokú školu a tam ich v zrozumiteľnom jazyku vzdelávali vo filozofii, v matematike, hudbe, v poznávaní Sv. písma, jeho hĺbok a tajomstiev, a keď potom spolu s nimi slávili „sv. službu – omšu“ po sloviensky?! Písmo, ktoré priniesli, sa stalo základom kultúry u nás i v mnohých ďalších slovanských krajinách.
„Keď odborníci charakterizovali obsahovú stránku Proglasu čiže Predspevu k evanjeliu, vystihli ho ako nadčasový a priam „vášnivý poetický chválospev na slovanský preklad Písma“. V Proglase je zhrnutá Konštantínova filozofia človeka. V tomto pohľade človek chápe Slovo a z neho ako inteligentná bytosť žije, živí si ním dušu, posilňuje si týmto Slovom srdce a uznáva Boha za základ a žriedlo sveta i svojho života. Človek si musí osvojiť znalosť „písmen“, aby sa cez knižnú kultúru pozdvihol k „Zákonu Božiemu“ – k životu ducha“ – uvažuje nad ovocím cyrilo-metodského bohatstva J. Em. J. Ch. kardinál Korec, v jednom z početných príspevkov na túto tému.

Áno, sme na začiatku tretieho tisícročia našich dejín a ako súčasníci tohto prelomu vekov sme svedkami obrovských zmien. Avšak nemôžeme nemať pred očami historickú chvíľu, keď si naši dávni predkovia v duchu Rastislavovom a Metodovom po prvý raz vytyčovali svoju (a tým aj našu) kresťanskú orientáciu.
Od čias, čo byzantskí misionári sv. Konštantín (Cyril) a sv. Metod, pripútali starých Slovákov v Moravskej ríši ku kresťanskému Rímu a tým aj k západnej kultúrno-náboženskej orientácii, stala sa cyrilo-metodská idea po celé naše dejiny druhou prirodzenosťou slovenského života. Stopy cyrilo-metodstva v našich dejinách upevňovali nás nielen v jednote s Rímom, ale prehlbovali aj naše vedomie s vlastnými dejinnými osudmi. Preto tieto hodnoty zostávajú pre nás prameňom obnovy tých duchovných síl, ktoré nás udržali pri živote a pri viere po celé tisícročie.
Naozaj od chvíle, keď pápež Hadrián II. roku 867 privítal v Ríme Rastislavovu veľkomoravskú kresťanskú delegáciu na čele s Konštantínom a Metodom, ktorí priniesli do Večného mesta staroslovanské bohoslužobné knihy, a čo otec kresťanstva vyslovil súhlas s touto liturgiou, vstúpilo Slovensko do dejín kresťanského sveta a do dejín Európy. Prerástlo tak hranice Veľkomoravskej ríše a začalo sa podieľať na európskom duchovnom dianí. A keď sa Metod stal arcibiskupom a metropolitom novozriadenej moravsko-panónskej cirkevnej provincie, vyrástol v strednej Európe – „pod ochranou sv. Petra“ - nový cirkevnopolitický faktor, ktorý museli rešpektovať, pre vzťah k Rímu, oveľa väčšie štátne útvary tých čias.
Priam poetický dejinnú cestu nášho národa vyjadril slovenský spisovateľ žijúci nútene v zahraničí Pavol Hrtus Jurina: „To sme i my, to sú i naše ústa, čo kedysi v piatom či šiestom storočí po príchode na podtatranské svahy a do dunajskej kotliny hovoria: Tu sa usadíme, tu bude náš domov. To sme my, čo miešame maltu pre murárov, keď stavajú prvý kresťanský kostol v starodávnej Nitre.
To sme my, čo vítame s nadšením a s radosťou v duši svätých bratov zo Solúna. Vinieme sa k nim, lebo hovoria našim jazykom, ktorému rozumieme. Sú naši a sme ich.
To sme my, čo pred tisícsto rokmi kľačíme skrúšení a v bolesti, keď Metod, veľký oráč na Kristovej roli dokonáva pozemskú púť...
To sme my, čo utekáme pred Tatármi. To sme my, čo utekáme pred Turkami. Utekáme pred husitmi. Utekáme pred labancami. Utekáme pred kurucmi...
....To sú naši bratia, ktorých vešajú... To my hynieme morom. To sa my zvíjame na dereši... To my padáme od hladu a vysilenia v robote na panskom. To sme my, čo utekáme do sveta, lebo v zemi, ktorú voláme otčinou, krivda sadla za stôl a pravda pri dverách žobre. To sme my, čo ponúkame svetu šafran. To sme my, čo sa túlame s drotárskou krošňou po Rusku, po Poľsku, kadekde.... Našich mečov bolo viac ako sedem. Viac ako sedemdesiat sedem! Ubiedený národ, krajina náreku.
A predsa ňou nepohŕdame, ale dojato sa k nej vinieme a prihovárame sa jej tými najvrúcnejšími slovami, na aké sa môžeme zmôcť: Slovensko moje, otčina moja!“
Celkom oprávnene platia slová biskupa Michala Rusnáka: „Pri Božom oltári sa náš národ zrodil, v tôni oltára sv. Cyrila a Metod žil a rástol, v krušných časoch sa okolo oltára združoval. Kresťanský Boh je preto nielen symbolom, ale podstatnou silou a nádejou nášho národného života.“
Prvý prezident Nemeckej spolkovej republiky po druhej svetovej vojne Teodor Heuss pri jednej príležitosti v predstihu potvrdil tieto slová, keď povedal, že Európu akoby niesli tri stĺpy z troch hôr: Akropola v Aténach, Kapitol v Ríme a Hora Golgota v Jeruzaleme. Myslel tým na grécky, rímsky a oboch spájajúci kresťanský základ európskych dejín.
Grécka Akropola predstavuje skúmajúceho vnímavého gréckeho ducha, ktorý cestou filozofie sa usiluje hľadať pravdu. Rímsky Kapitol predstavuje „léges“ - zákony, ktoré majú za cieľ chrániť slobodu a rozdeľovať moc. Gréci a Rimania videli tri sily, ktoré hnali svetové dejiny dopredu: hlad, láska a moc.
Golgota, to je cesta, ktorá vedie k očisťovanie od hladu, erosu a moci cez kríž a zmŕtvychvstanie.“ Veľká zásluha kresťanstva pozostáva v tom, že sa tu nielen ohlasovalo, rozširovalo a žilo učenie, ktoré smerovalo človeka k nadprirodzenu, ale tiež sa spájali také veľké duchovné prúdy, ako grécka filozofia, rímske právo a biblické učenie. Kresťanstvo spájalo európske národy sieťou nadštandardných zariadení: kláštory, školy, univerzity. Až do dnešného dňa musíme priznať, že žijeme z plodov stredovekých a post stredovekých dejín.
Kresťanstvo previedlo v Európe mohutný integračný proces, na konci ktorého stálo kresťansko-humanistické smerovanie národov.
Nepochybne nemôžeme obísť skutočnosť, že kresťanstvo aj v našom historickom vývine hralo dôležitú úlohu. Aj nám sa stáročia sprostredkovali kresťansky formované hodnoty, ktoré nezanikli ani v komunistickej diktatúre, ale prispievali dokonca k jej zániku.
To všetko nás zaväzuje, aby nielen náš pohľad, ale náš vzťah k týmto hodnotám bol zodpovedný.
Tradícia, aj cyrilo-metodská, nie je mŕtve bremeno. Nie je muzeálnou záležitosťou, ktorú každoročne „oprašujeme“. Je to sprítomnená historická skúsenosť, ale aj inšpirácia ku stavbe na týchto fundamentov, či krok aj nevyhnutným korektúram.
Popri prejavoch vďačnosti a hrdosti na tieto hodnoty musíme uznať, že tento historický „Metodov boj“ sme na Slovensku nevyhrali dosiaľ, aj keď sme si vedomí, ako hovorí básnik Milan . Rúfus - že v tomto „Slove“, v tejto „soli slovenského chleba“ „po prvý raz sme zrkadlili seba“. Predsa však: zrkadlíme ho naozaj a opravdivo? Môžeme sa spýtať, aj pri tejto príležitosti.
Pozrite! Na sklonku roka 1999 prebehla v tlači informácia o výsledkoch verejnej mienky, v ktorom sa pýtali respondentov, čo je v živote najdôležitejšie. Tento zvláštny súboj preferencií vyhrali s náskokom dvoch percent – peniaze. Boh sa ocitol až na druhom mieste (!) Aj, keď možno mať výhrady voči podobným prieskumom, je určitým signálom hierarchie hodnôt pre človeka našich čias. Nemožno poprieť, že každodenný život má svoju, niekedy až príliš tvrdú tvár, ale možno sa zrieknuť Boha ?! Ako keby sme zabudli, že aj v pozadí dobier potrebných aj pre pozemský život stojí Boh.. Nehovoriac o hodnotách večných. Ak na najvyšší stupeň hierarchického rebríčka, či už osobného, alebo spoločenského, postavíme, kohokoľvek, či čokoľvek, okrem Boha čo môžeme očakávať? Zmenilo sa azda niečo odvtedy k lepšiemu?
Pozrite v jednom našom meste, kde žije 99% kresťanov sa mala zriadiť cirkevná škola. Bola dokonca aj odsúhlasená poslancami mestského zastupiteľstva. Záujmy s tu stretli. Mohli by tu byť aj byty. Prečo nie!? A šľachetná myšlienka, za ktorou stálo vyše šesť tisíc podpisov rodičov vyšla na posmech. Spomeňme si len na nedávne stanovisko mnohých ohľadom vyučovania náboženstva v školách. Bojíme sa Boha a jeho hodnoty vpustiť do verejného života. Je paradoxné, že keď učíme na školskej pôde o. i. značnú časť detí nášho obyvateľstva čistiť si zuby, jesť s príborom, ale kresťanské hodnoty sa v mnohom usilujeme zatlačiť do súkromia, akoby boli degradujúce človeka a jeho charakter. Bolo by zradou na týchto hodnotách, keby sme sa obávali verejnej mienky a nevedeli nazvať zlo pravým menom a nebránili dobro, život a s tým súvisiace hodnoty.
Sv. Konštantín (Cyril) a Metod museli mnohorako zápasiť s mnohými pohanskými predsudkami svojej doby. Vedeli pre tieto hodnoty pri niesť aj primerané obety. Avšak nie sme v podobnej situácii?!
Sv. Augustín v jednej zo svojich kázni vyzýva svojich súčasníkov- kresťanov: „Zničte vo svojich srdciach modly!“ Modly, o ktorých hovorí, nie sú vonkajšie modly z dreva, či mramoru. Nie pohanské modly, ale modly kresťanské.
Na Slovensku si mnohí myslia, že Pán Boh sídli len na štatistickom úrade- sme spokojní často, že nás je veľa. Ale aké je naše kresťanstvo? Ochota obetovať v tomto smere niečo zo svojho a nemyslím vôbec na financie.
Na stavbe Európy je časť murivá, aj naša - slovanská. Áno, pre takúto hlbšie zjednotenú Európu mala značný prínos aj Cirkev v slovanských krajinách, nevynímajúc z toho Slovensko. Zriecť sa toho znamená ľahkomyseľne sa obrátiť k týmto vzácnym hodnotám i byť falšovateľom dejín.
Uvedomujeme si, že nemožno budovať spoločenstvo ľudí postavené na kresťanskej láske k blížnemu a zabezpečiť jeho budúcnosť len individuálnym konaním, ale je potrebné aj verejné konanie zákonodarcov a politikov, opierajúce sa však o spoločné chápanie hodnôt. Vývoj slobodnej spoločnosti nie je dopredu naplánovaný, ale prebieha v hľadaní optimálnych riešení. Od kresťanov, aj na Slovensku, závisí, nakoľko bude spoločenský hodnotový konsenzus poznačený kresťanským presvedčením, nielen u nás, ale v dnešnej Európe a vo svete. Veď „dôstojnosť slobodných národov sa neopiera o vojenskú silu a hmotné bohatstvo, ale o svornosť občanov a rodinné čnosti, o mravnú bezúhonnosť, o o zachovanie práva a spravodlivosti“ –povzbudil pred rokmi slovanské národy v apoštolskom list Antiquae nobilitatis (r. 1969) pápež Pavol VI.
Jozef M. Hurban pred rokmi nazval Slovákov „národom teologickým“ Teda majúci svoj vzťah k Bohu - „Božím“. Dnes, keď si uvedomujeme nenahraditeľné miesto Slovenska a Slovákov vo veľkej rodine európskych národov v duchu jeho slov „...robíme tak vo vedomí, že duch kresťanstva ešte ani dnes neopustil tento kúsok slovenskej zeme, ale robíme to najmä v úsilí, aby tu aj naďalej ostal.“
Sme možno ojedinelým národom v Európe a vo svete, ktorý má v štátnom znaku kríž a v preambule Ústavy odkaz na historické, kresťanské a cyrilo-metodské pravdy a hodnoty života. Svojou polohou i historickým vývojom sa nachádzame uprostred dvoch kresťanských tradícií: západnej - rímskej a východnej, byzantskej. A tak cyrilometodská tradícia nás priam núti ako priamych dedičov rozmýšľať o našom mieste v terajšom a budúcom európskom dianí.
Pozrite! Každodenný život našich starých otcov a matiek mnebol ani zďaleka ľahký. Bol spätý nielen s pulzovaním života v prírode, ale aj so striedaním jednotlivých období roka. Starostlivo sledovali aj tie najmenšie zmeny v prírode i okolo seba a tak sa často odrážali v ich živote. Na základe nich vedeli rozlišovať veci podstatné aj menej dôležité; viedlo ich to k trpezlivosti a učilo múdro čakať na príhodný čas.
Naozaj obdivuhodne múdro vedeli čítať z tejto živej knihy Stvoriteľa, hoci často „mali len pár zím“ školy.
Život našich predkov však napriek mnohorakým nedostatkom, nezriedka i biede nebol bez zmyslu a beznádeje. Spájal sa s vierou v Boha, ktorá prenikala každú oblasť života. Vytiahnuť z truhlice „kostelné šaty“ znamenalo odtrhnúť sa od všednosti a pozdvihnutie očí i srdca k hodnotám Božím. Ak sa celý týždeň človek krčil pod ťarchou každodennosti a všednosti, ak ho často ťažký život ubíjal, tu si uvedomoval svoje vyvolenie, slobodu a hodnosť Božieho dieťaťa. Na „mieste Božom“ – ako sa zvyklo hovoriť bola škola života, každodenných vzťahov, vzájomného odpustenia a pomoci. Tu padali bariéry, ktoré sa cez týždeň nevdojak objavili. Z vernosti k Bohu, aj napriek svojej slabosti, sa usilovali byť verní navzájom: v rodine, v Cirkvi i národe. Človek tu žil v prítomnosti Božej, ale iste mal aj svoje slabosti, temné chvíľky. Vedel však, že napriek tomu je „tvor Boží“ a nad ním drží ochrannú ruku Ten, ktorý ho miluje.

Nezabúdajme, že Konštantínov Proglas sa nám aj po viac ako tisícroči stále aktuálne prihovára: „Čujte teraz svojím rozumom, čujže všetok ľud sloviensky, čujte Slovo od Boha prišlé, slovo živiace ľudské duše... Každá duša prestáva žiť, ak nemá v sebe života Božieho... Preto čujte, Slovieni, toto: Dar tento je naozaj od Boha daný...“
Som Vám vďační tu v Terchovej, aj v mnohých našich farnostiach na Slovensku, že tieto hodnoty prehlbujete a usilujete sa ich žiť.

Kiež nám sv. Cyril a Metod – muži silní vo viere, nádeji a láske, ktorí hlásali našim otcom Božiu spásu a jeho pokoj, a tak začali budovať civilizáciu lásky, pomáhajú svojím príkladom a orodovaním!

Mons. Viliam Judák
Nitriansky biskup



( TK KBS;jk ) 20070709024   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 3050 x

[naspäť]





TV Lux | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2018