Pápež Benedikt XVI. sa v nedeľu 4. marca napoludnie pomodlil spolu s veriacimi zhromaždenými na Námestí sv. Petra vo Vatikáne mariánsku modlitbu Anjel Pána. Pred ňou sa im prihovoril týmito slovami: „Drahí bratia a sestry,
v dnešnú druhú pôstnu nedeľu evanjelista Lukáš zdôrazňuje, že Ježiš vystúpil na vrch ,modliť sa’ (Lk 9, 28) spolu s apoštolmi Petrom, Jakubom a Jánom. Kým sa modlil (Lk 9, 29), odohralo sa oslnivé tajomstvo jeho premenenia. Pre troch apoštolov výstup na vrch znamenal účasť na Ježišovej modlitbe. Ježiš sa často utiahol na modlitbu zvlášť pred svitaním, po západe slnka a niekedy aj na celú noc. No iba tentoraz – na vrchu – chcel Ježiš svojim priateľom zjaviť vnútorné svetlo, ktoré ho napĺňalo: ,Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre´ – čítame v evanjeliu – ,a jeho odev zažiaril belobou´ božskej osoby vteleného Slova (porov. Lk 9, 29).
V Lukášovom rozprávaní sa však nachádza ešte ďalší detail, ktorý si zaslúži pozornosť, a to predmet rozhovoru Ježiša s Mojžišom a Eliášom, ktorí sa objavili pri jeho premenení. ,Hovorili’ – ako uvádza evanjelista – ,o jeho odchode (po grécky – exodos), ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme’ (Lk 9, 31). Ježiš bol verný Zákonu a počúval Prorokov, ktorí mu rozprávali o jeho smrti a zmŕtvychvstaní. Počas intímneho dialógu s Otcom neutiekol pred poslaním, pre ktoré prišiel na svet, hoci vedel, že na to, aby dosiahol slávu, bude musieť prejsť krížom. Naopak, Kristus sa so svojím poslaním ešte hlbšie stotožnil a naplno priľnul k Otcovej vôli. Ukázal nám tým, že opravdivá modlitba spočíva v zjednotení vlastnej vôle s Božou vôľou.
Modlitba preto nemá byť pre kresťana útekom od reality a zodpovednosti, ale prijatím reality a zodpovednosti so všetkými jej dôsledkami v dôvere, že Pán ma verne miluje nevyčerpateľnou lásku. Potvrdenie premenenia sa paradoxne uskutočnilo na Olivovej hore (porov. Lk 22, 39 – 46), kde sa Ježiš v smrteľnej úzkosti s dôverou odovzdal do Božej vôle. V tomto okamihu sa jeho modlitba stala zárukou spásy nás všetkých. Kristus v skutočnosti prosil nebeského Otca, ,aby ho oslobodil od smrti’ – a ako píše autor Listu Hebrejom – ,bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť’ (Hebr 5, 7). Dôkazom tohto vyslyšania sa stalo Ježišovo vzkriesenie.
Drahí bratia a sestry, modlitba nie je akýmsi vedľajším doplnkom, nie je nejakou voľbou. Modlitba je otázkou života a smrti. Iba ten, kto sa modlí – teda kto sa zveruje Bohu so synovskou láskou –, môže vojsť do večného života, ktorým je Boh sám. Počas tohto Pôstneho obdobia prosme Máriu, Matku vteleného Slova a Učiteľku duchovného života, aby nás učila modliť sa tak, ako učila svojho Syna, aby sa naša existencia premenila svetlom jeho prítomnosti.”
