TK KBS

Dnes je štvrtok 19. 07. 2018   Meniny má Dušana       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
       1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
3031     

  Top témy
Všetky
Anna Kolesárová

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Budúcnosť Slovenska závisí od viery- homília kardinála Tomka v Nitre
P:3, 05. 07. 2006 10:40, DOM



Dnes sme tu, v staroslávnej Nitre, kolíske nášho kresťanstva, aby sme oslávili dvoch veľkých Grékov, ktorí sa stali slávnymi po celom svete, ba dokonca spolupatrónmi Európy, ale pre nás majú ešte väčší význam, lebo dali zameranie našej cirkevnej i národnej histórii. Oslavujeme ich nielen cirkevným, ale aj štátnym sviatkom. Čo pre nás znamenajú, aký význam má pre nás ich sviatok? Hovorí nám ešte niečo ten ich byzantský dvojkríž na troch vŕškoch na našej štátnej zástave? Značí pre nás ešte niečo konkrétne „dedičstvo otcov“, zakotvené v Ústave Slovenskej republiky?
Dvojkríž zakotvený v Ríme
S pohnutím srdca som sa neraz díval na viacstotisícový zástup na Námestí sv. Petra v Ríme, kde sa medzi inými vynímala aj naša výrazná vlajka s typickým dvojkrížom. A s pohnutím sme koncom júna slávili v Ríme náš štátny sviatok sv. Cyrila a sv. Metoda za prítomnosti viacerých desiatok veľvyslancov z mnohých národov v nádhernej rímskej bazilike Santa Maria Maggiore, kde vo vianočnom období roku 867 pápež Hadrián II. položil na oltár, pod ktorým sú relikvie jasličiek, a schválil liturgické knihy v staroslovienčine, a kde svätí Cyril a Metod so svojím sprievodom spievali liturgiu v reči našich predkov. Krásne symbolické znázornenie zrodu pre kresťanstvo vo vlastnom kultúrnom obleku! Túto udalosť dejiny zaznamenali. Vie nás ona - spolu s ostatnými krokmi, ktoré naši veľkí apoštoli vykonali, aby nás priviedli na kultúrne pole Európy - ešte pohnúť a dojať, alebo aspoň zaujať, ako zaujala niektorých spomínaných veľvyslancov? Vieme si ešte vážiť svoju identitu, svoj pôvod, svoje dejiny, svoje hodnoty?
Históriu sv. Cyrila a sv. Metoda, dvoch gréckych bratov z Tessaloník, čiže Solúna, aspoň zhruba poznáme. Dnes sa chceme sústrediť na ich odkaz a na jeho aktuálnosť v dnešnej dobe.
Dedičstvo otcov – životodárne korene
Každý národ si zachováva pamäť na svoje počiatky a na hodnoty dôležité pre jeho históriu i prítomnosť. My také dedičstvo tiež máme, len si ho musíme znovu a znovu obnovovať a oživovať, aby sa nestalo iba vzletným rečníckym výrazom, ktorý už pre nové generácie málo znamená. Pripomenul nám to pápež Pavol VI. roku 1969, na tisícsté výročie smrti sv. Cyrila, keď nás vyzval: „Nech je pre vás posvätným záväzkom s nadšením si pripomínať staroslávne vznešené činy vlastného národa a s pozornosťou oživovať význačné udalosti zaznačené v dejinách. Veď každá ustanovizeň udržuje vlastnú životnú silu v tej miere, v akej dbá na svoj pôvod a v akej zachováva posvätné dedičstvo otcov. Keď ním pohŕda, zakrpatie a oslabne.“ Čo je teda podstatným obsahom „cyrilo-metodského duchovného dedičstva“, ako ho nazýva naša ústava? Aký testament nám zanechali naši dvaja apoštoli?
Je to predovšetkým dar kresťanskej viery s jej vieroučným i mravoučným obsahom. Život Metoda zdôrazňuje: „Milosrdný Boh chce, aby každý človek dosiahol spásu a prišiel k poznaniu pravdy.“ Živá viera je svetlom pre životnú cestu: vierou nás Boh Otec „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“ (1 Pt 1, 3). Viera dáva zmysel životu, lebo nám dáva odpoveď na najzákladnejšie otázky bytia: Odkiaľ som? Kam idem? Načo žijem? Iba viera nám dodáva posilňujúcu istotu, že pochádzame z lásky jedného Otca a že žijeme večne (znie to priam neuveriteľne) a pre večnosť; iba viera nám odkrýva tajomstvo smrti a toho, čo je za hranicou nášho zmyslami dostupného života aj prirodzeného poznania. Viera nám dáva okrem svetla aj duchovnú silu. Pomáha človeku utvoriť si ucelený svetonázor a utvrdzuje v ňom presvedčenie, ktoré dodáva vnútornú istotu. Taká istota je potrebná jednotlivcom, rodinám i národu, najmä keď sa treba vyrovnať s nešťastím a utrpením a keď doliehajú vonkajšie i vnútorné útoky. V dejinách slovenského ľudu, ktoré sú preplnené utrpením a protivenstvami, značila a ešte značí táto sila viery veľmi mnoho.
Viera, prenikajúca život a kultúru
Živá viera teda nie je iba nejaká pobožnosť a modlitbička v kostole, bez účinku na konkrétny, každodenný život veriaceho. Poklad, ktorý nám svätí Cyril a Metod priniesli, zahrnuje aj celé mravné správanie človeka, ktoré sa riadi podľa Desatora a príkazu lásky. Viera, aj keď je Božím slovom a darom pre človeka, musí sa vteliť, vrásť do života jednotlivcov i národov. Zjavené Božie slovo potrebuje zvýraznenie v hovorenom a písanom slove a stáva sa tak slovesnosťou, čiže písomníctvom a kultúrnym javom. Viera sa však vteľuje aj do povahy a do životných foriem človeka i národa. To je vlastne inkulturácia viery.
Preto k nám solúnski bratia došli vyzbrojení Božím slovom, ktoré mohlo zaznieť v ušiach našich pohanských predkov a obrátiť ich srdcia. Sv. Cyril preložil štyri evanjeliá do staroslovienčiny. Začal prekladom Evanjelia podľa Jána, ktoré sa začína slávnostným vyznaním viery v božstvo Ježiša Krista - Božie Slovo: „Iskoni bje Slovo a Slovo bje u Boga i Bog bje Slovo.“ Veru takto sa začína jeden z prvých písomných dokumentov našej histórie, ktorým sme vstúpili na kultúrne javisko Európy. My sme sa vlastne kultúrne zrodili prijatím krstu a Božieho slova. Na samom začiatku nášho kultúrneho jestvovania my nemáme ani rozprávanie o vlčici, ktorá nadájala Romula a Réma, ako je to u Rimanov, ani správy o ľudských obetách, ani mytologické historky iných národov; my tu nacházame slovo o Božom Slove! Tak hlboko zasahuje evanjelium do našej histórie a kultúry. Môžeme povedať, že Cyril a Metod nám vštepili podstatu kresťanstva akoby do genetického kódu našej kultúry!
Viera – hybná sila našich dejín
Kresťanská viera, múdro a prezieravo ohlasovaná a zaštepená do domácej kultúry, rýchlo pretvorila srdcia a mravy našich predkov. Ako sa dozvedáme z historických prameňov 9. storočia, naši predkovia, podobne ako iné také národy, mali tvrdé, pohanské správanie: boli ukrutní, nemilosrdní a neľudskí najmä v trestaní, vierolomní, nemravní a podobne.
Viera im pomohla odkryť to, čo mali hodnotné v povahe, zošľachtiť charakter, očistiť a povzniesť kladné prvky a pridať ešte nové hodnoty. Naši vierozvestovia napomohli ten proces zakladaním škôl, najmä na výchovu kňazov, do ktorých však zaviedli aj filozofiu, gramatiku, matematiku, hudbu a iné predmety. Na požiadanie panovníka preložili zbierku gréckych civilných a náboženských zákonov Nomokánon a pripravili aj Zakon sudnyj ljudem. Tak nahradili často neľudské zvykové právo kresťanským duchom preniknutými písanými zákonmi. Kresťanstvo sa znovu ukázalo ako súhrn vzácnych hodnôt, ktoré dvíhajú človeka a sú osožné nielen pre privátny život, ale aj pre spoločnosť. Cyril a Metod tak vytvorili predpoklady na spoluprácu verejnej moci a náboženstva na osoh všetkých obyvateľov.
Kresťanská viera potom sprevádzala Slovákov cez celé dejiny. Kým väčšie národy zmizli z mapy Európy, viera a mravnosť zachránili malý slovenský národ pred zánikom a vymretím, za rôznych vpádov a pohrôm, hladu, moru, cholery; za rôznych prenasledovaní a útlaku. Slováci práve v najťažších obdobiach svojej histórie cítili, ako keby sa z diela svätých Cyrila a Metoda zrodili nielen nábožensky, ale aj kultúrne a národne. Chcieť dnes vyhnať Krista z kultúrneho a vôbec z verejného života a znovu zahnať náboženstvo a kresťanstvo do sakristie značí poprieť slovenské dejiny a celý ich zmysel! Značí to zradiť dedičstvo otcov a konať proti zmyslu cyrilo-metodského duchovného dedičstva našej vlastnej ústavy. Značí to ešte raz vyhnať Metodových žiakov i Gorazda do cudziny.
Žiť z dedičstva otcov
Ateistický štát jednoducho popieral Boha a nepripúšťal prínos náboženstva a viery vo verejnej a spoločenskej oblasti. „Osvietenský“ štát dnešnej Európy slovami hlása určitú neutralitu voči náboženstvu, ale v mene svetského, laického postoja chce konať, „ako keby Boha nebolo“, čiže v duchu praktického agnosticizmu, ba často aj ateizmu. Znovu len vytláča náboženstvo z každého verejného poľa ako čisto súkromnú záležitosť do sakristie, popiera mu právo a priestor vysloviť sa o rodine, o manželstve, o spravodlivosti a ľudských právach, o etike na sociálnom, hospodárskom, kultúrnom a politickom poli. Každý prejav náboženskej autority, nech je hocako zamierený na obranu náboženskej slobody, základných ľudských práv, hodnosti človeka a diktovaný eticko-mravnými dôvodmi, sa hneď vyhlási za nelegálne zasahovanie do politiky. Každá skupina občanov, aj keď je na pokraji ľudskej dôstojnosti, má demokratické právo vysloviť sa k takým základným otázkam, len náboženstvo a Cirkev nie. Pritom si však štát nárokuje právo vydávať záväzné zákony v najdôležitejších etických otázkach, ktoré sa týkajú pôvodu, zmyslu a prirodzenosti človeka, ako aj jeho existencie, a to nielen materiálneho blaha, o ktoré by sa mal starať. Štát dnes rozhoduje o práve človeka na život od jeho splodenia, o jeho rodinnom zriadení a podobne, a to často bez etických ohľadov a čisto pod tlakom ziskuchtivých skupín alebo záujmových ideológií. Spomeňme si len na potrat a na eutanáziu, na manipulácie v oblasti vzniku života, na klonovanie, na podrývanie manželstva ako spoločenstva muža a ženy, na všemohúcnosť peňazí a praktickú bezbrannosť chudobných a nezamestnaných, na korupciu. Ide o veci v zárodku spomínané v Desatore, ktoré je náboženským výrazom základných ľudských práv. Dnes „osvietenský“ štát rozhoduje, čo je dobré a čo zlé. Človek a štát sa stavajú na miesto Boha, prvé rajské pokušenie „Budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo“ sa naplno uskutočňuje. Neutralita štátu sa mení na nový druh ateizmu, naozaj na spôsob života, „ako keby Boha nebolo“. Benedikt XVI. ešte ako kardinál Ratzinger sa v mene tej neutrality pýtal, prečo sa politika neriadi, aspoň ako hypotézou, tou druhou možnosťou – konať, „ako keby Boh jestvoval“?!
Bez viery sa spoločnosť nedá udržať
Priznajme si: aj dnes a najmä dnes musíme uznať prínos viery a náboženstva pre spoločenský život, a to aj pre štát. Ten nemôže iba svojou autoritou zaručiť etické a mravné správanie sa občanov. Ba nemá ani právo vydávať zákony, ktoré sa protivia základným ľudským právam. Nemá práva donucovať niekoho, aby konal proti vlastnému svedomiu. Iba vnútorné presvedčenie a svedomie človeka, ktoré formujú práve viera a náboženstvo, vytvárajú mravne a eticky zrelého človeka a občana a tým aj usporiadanú politickú a štátnu spoločnosť. Nábožensky založený človek je poctivý, znášanlivý, statočný, nezabíja, nekradne, nepoškodzuje život iného ani jeho majetok, nekorumpuje a nedá sa skorumpovať a podobne.
Štát teda potrebuje opierať sa o etiku, ku ktorej účinne vychováva náboženstvo a viera. Musí rešpektovať takú podstatnú náboženskú tradíciu vlastných občanov. Náboženstvo teda bez toho, aby vstupovalo do kompetencie štátu, vykonáva určitú verejnú službu. Kresťanstvo prináša tak jednotlivcom, ako aj spoločnosti spoľahlivú oporu v etike založenej na Desatore a na príkaze lásky, živí svoje mravné presvedčenie vierou v posolstvo Ježiša Krista.
My sme takú vzácnu mravnú kultúru dostali ako cyrilo-metodské dedičstvo. Nemusíme čerpať z otrávených studní, ktoré spomína Písmo. Solúnski bratia nám priniesli evanjelium aj ním inšpirovaný Nomokánon. Tak prispeli k vybudovaniu zdravej ľudskej spoločnosti a k poľudšteniu-humanizácii našich predkov, ale aj dnešnej spoločnosti. Naša budúcnosť je v tom, že svetská moc nebude bojovať proti mravným princípom, proti Bohu a jeho zákonom pre dobro človeka, proti plnej slobode vyznávať a snažiť sa uplatňovať kresťanské zásady aj vo verejnom živote.
Za toto duchovné dedičstvo, ktoré nám svätí Cyril a Metod nechali ako testament, „chváliť nám patrí slávnych mužov, svojich otcov“ - ako nás povzbudzuje dnešné prvé čítanie -, lebo „o ich múdrosti rozprávať si budú národy“. Sv. Pavol nás v druhom čítaní vyzýva: „Preto vás prosím..., aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom“ – tak pokračuje veľký apoštol národov – „v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja“.
Trojjedinému Bohu nech je teda večná vďaka za tento vzácny dar. „Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane!“ Ako vždy v našich dejinách, tak aj dnes len vernosť tomuto odkazu nás zachráni ako jedincov, ako národ a ako štát.

Kardinál Jozef Tomko



( TK KBS;jk ) 20060705001   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 2249 x

[naspäť]





TV Lux | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2018