[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je štvrtok 23. 09. 2021   Meniny má Zdenka       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  september  >>
poutstštpisone
  12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
27282930   

  COVID-19
Koronavírus [dossier]
Covid-19 automat
Rady pri ochorení

  Top témy
Všetky
Pápež František na Slovensku
Duchovná príprava

www.navstevapapeza.sk

Rok Amoris Laetitia
Rok sv. Jozefa
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Homília kardinála Tomka z UPC v Bratislave
P:3, 12. 02. 2006 10:24, DOM

Homília na 6.nedeľu-B

(Bratislava, Univerz. pastor. centrum, 12.2.2006)

1. Malomocenstvo a hriech

Dnešné evanjelium nám predstavuje uzdravenie malomocného. Má však pre nás nejaké posolstvo, keď my malomocenstvo ani len nepoznáme, lebo sa u nás nevyskytuje? Možno ešte študenti medicíny sa o ňom niečo dozvedia z nejakej lekárskej encyklopédie pod heslom Hansenova choroba. Je ešte pomerne dosť rozšírená vo vývojových krajinách a nejaký ojedinelý prípad zaznamenali aj v Taliansku. Na misijných územiach máme vyše 700 ústavov pre malomocných. Niektoré som navštívil, napríklad v Kamerune a Ghane.

U nás ju trochu poznáme z evanjelia a z kázní. Situácia hriechu sa často prirovnáva k malomocenstvu. Je to veľmi nepríjemná choroba. Môže napadnúť hocktorú časť tela. Prvý náznak je necitlivosť určitého miesta. Naši misionári a misionárky ju zistia tým, že pichnú do toho miesta ostrým predmetom a pacient nereaguje, nič necíti. Potom sa vytvorí stále viac vzrastajúci nádor, ktorý opuchne, otvorí sa, začne hnisať, rozkladať sa a nakoniec také časti pomaly odpadávajú. Chorý človek tak môže stratiť prsty na ruke, na nohe, uši, nos; najtrápnejšie je, keď sa mu zohyzdí tvár. Malomocní sa neradi ukazujú na verejnosti a niekde ich aj spoločnosť vylučuje napriek tomu, že to nie je nákazlivá choroba, ako sa často myslí. V každom prípade malomocní sú prakticky vylúčení z ľudskej spoločnosti.

Táto choroba sa zaiste hodí na prirovnanie s duchovným malomocenstvom, najmä v jeho ťažkom stave. Ale kto ešte dnes verí v hriech? Nie je to pozostatok tmárstva, spiatočníctva, zastrašovania ľudí za cieľom, aby si niekto mohol udržiavať vplyv a moc nad ľudskou slobodou? Ak niekto cíti psychologický tlak nejakej viny, tak nech ide za psychológom alebo psychoanalistom. Človek je predsa od prírody dobrý, ak spraví niečo chybné, tak on zato nemôže, buď je to vina dedičnosti, spoločenského tlaku, sociálnych pomerov, alebo nedostatočných zákonov, a podobne. Načo ľuďom robiť komplexy, keď život aj tak prináša dosť ťažkostí.

Hovoriť dnes o hriechu je prinajmenej málo moderné, ba aj nepríjemné a dokonca neslušné, spoločensky nekorektné, najmä keď sa týka aj nás. Nie je to “moralizovanie”, ktoré iba kazí radosť zo života a náladu a nijako nepovznáša človeka?

2. Kam sa podel hriech?

V modernej kultúre sa pojem hriechu vytráca. Súvisí to s chápaním človeka a jeho slobody. Hriech znamená voliť si niečoho zlého a nesie so sebou vinu. Tá je však možná len vtedy, keď je dielom a plodom slobodného človeka. Všetky náhľady, -filozofické, biologické, sociologické-, ktoré umenšujú alebo popierajú slobodu človeka, nutne popierajú aj zodpovednosť za hriech. Sloboda sa prejavuje nenanútenou voľbou medzi dobrom a zlom. Vlastným cieľom slobody je dosiahnuť dobro, ale pritom možnosť vybrať si zlo je vonkajším znakom, že človek má a používa slobodu. Môže to znieť paradoxne, ale uznať možnosť hriechu značí uznať slobodu v človeku, čiže uznať vlastne aj jeho podstatnú dôstojnosť. Všetky ideológie, ktoré zaznávajú hriech, idú vlastne proti dôstojnosti človeka.

Minulé storočie zažilo viacero takých ideológií aj so smutnými následkami. Nietzsche postavil svojho Uebermenscha “pomimo dobra a zla”, ako to hlása titul jeho diela. Marx hlásal, že človek si musí znovuprivlastniť to, čo pripisoval Bohu, vedúca sila revolúcie proti otroctvu určuje, čo je dobré a čo zlé. Tak vznikli dve diktatúry s hroznými následkami. Sigmund Freud zredukoval hriech a vinu na psychologickú zábranu a komplex, ktorý treba odstrániť tak, že sa odhodia etické predpisy, ktoré morálka ukladá na človeka ako otroctvo zvonku. Marcuse prehlásil koniec takzvanej židovsko-kresťanskej morálky a francúzsky filozof Sartre hlásal, že človek musí poprieť Boha, aby mohol byť naozaj slobodný konať, čo sa mu zachce. Hesnard vypracoval dokonca “Morálku bez hriechu”. V anglosaskom svete Edmund Wilson hlása, že ľudské správanie sa a sama etika sú výsledkami génov. Frederik Skinner zas tvrdí, že ľudská myseľ je akoby čierna skrinka v lietadle, ktorá iba registruje, zatiaľ čo technologické nástroje a počítače určujú smer nášho letu. Preto človek sa musí riadiť iba vedou, konať “Ponad slobodu a dôstojnosť” (taký je titul jeho knihy), ktoré sú v podstate iba prekážkou pokroku a dokonalej spoločnosti. Aké to má dnes dôsledky? - Každý zásah voči človekovi sa považuje za dovolený a dobrý, ak je technicky možný a zároveň niekomu užitočný. Nepoznávame za takými tvrdeniami myšlienkové prúdy, ktoré aj my dýchame? A čo ak k tomu pridáme ideologicko-praktické názory z oblasti ľudského života, lásky a sexuality, etického konania na hospodárskom, obchodnom a politickom poli?!

Je teda celkom oprávnená otázka: čo sa stalo s hriechom? Nestávame sa aj my necitliví na túto nákazu ako malomocný v prvom štádiu svojej choroby? Pred šesťdesiatimi rokmi Pius XII. výstražne upozornil, že strata zmyslu a pocitu hriechu je najväčší hriech. Čo by povedal dnes?-- Odliaľ však pochádza mentalita, ktorá sa šíri okolo nás?

3. Základné pokušenie dnešnej kultúry

Hriech dneška a základné pokušenie dnešnej kultúry má hlboké korene. Treba nám zostúpiť až na počiatok ľudských dejín. Naši prarodičia žili v raji, Boh ich obdaril hojnými darmi a plnou slobodou. Dovolil im slobodne používať všetky stvorené dobrá, jesť z ovocia všetkých stromov, okrem stromu “poznania dobra a zla”. Poslušnosťou tomuto príkazu má človek uznať Božiu zvrchovanosť a svoju závislosť na Bohu, keď ide o “poznanie”, čiže rozlíšenie dobra a zla. Neposlušnosť voči Bohu je hriech, ktorý nesie so sebou smrť. Biblické rozprávanie o pokušení v raji je sugestívnym zobrazením taktiky a psychológie každého pokušenia. Pokušiteľ nezvádza razom k hriechu, ale privádza k spochybneniu Božieho príkazu a ku konfúzii svedomia: “Naozaj povedal Boh: ”Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu?” Až potom si dovolí poprieť škodlivé následky prestúpenia príkazu a prebudí v človeku domýšľavú pritom však klamnú nádej, že bude ako Boh: “Nie, nezomriete, ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo” (Gn 3, 1-5). Ostatné splnia ľudské zmysly: “A žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuž vzala z jeho ovocia a jedla, dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a on tiež jedol” (v.6).

Hriech je podstatne a v prvom rade neposlušnosť voči Bohu. Pokušenie odvrhnúť Božiu zvrchovanosť a osvojiť si moc a právo určovať a rozhodovať, čo je dobro a čo je zlo, je v nás osobne i v našej kultúre veľmi silné. “Budete ako Boh, poznáte (v biblickom zmysle: určite, rozlíšite) dobro a zlo” sa považuje za znak pokroku a slobody. My rozhodujeme, čo je dobro a čo je zlo: “Podľa mňa to nie je zlo”, “mne sa to páči”, “to mi nie je po chuti”. V mene svojej individuálnej slobody si žena nárokuje právo zničiť vlastný plod, lebo –ako tvrdí- to je predsa jej telo, tak ako napríklad mandle, aj keď tu ide o živú ľudskú bytosť. Nie Boh, nie základné práva a dôstojnosť ľudskej osoby, ale štátna a medzinárodná spoločnosť rozhoduje svojimi zákonmi o tom, čo je dobré a čo zlé. Tak je to napríklad v bioetických otázkach, keď sa pomaly dovoľuje eutanázia a blížime sa ku klonovaniu človeka, k plodeniu detí v skúmavke, ku genetickej manipulácii. Človek a spoločnosť si osvojujú právo života a smrti, hrajú sa na stvoriteľov: “Budete ako Boh!”. Ale pokušenie fyzickej a technologickej nadvlády sa uplatňuje aj na sociálnom a politickom poli, keď sa vedecký pokrok zneužije na mocenské ciele a zabudne sa na etické a mravné princípy. Platí viac právo moci ako moc práva. Pritom nesmieme zabudnúť, že aj my ľahko podliehame v každodennom živote rajskému pokušeniu, keď odmietame Boží zákon a dávame sa zviesť ovocím, ktoré sa nám zdá vábivé, chutné, neškodné a užitočné; keď zahlušíme hlas svedomia a dáme sa zviesť tým, čo sa predstavuje ako pokrokové, módne, výhodné, ideologicky odôvodnené.

Boj o mravné hodnoty človeka a spoločnosti nie je prázdne “moralizovanie”, ale boj o jestvovanie a šťastie človeka, boj o jeho slobodu, o slobodu svedomia, boj o dôstojnosť človeka. Je to boj o mravnú pravdu a dobro proti mravnému zlu, proti duchovnému malomocenstvu, boj o pokoj srdca a zdravú kvalitu života.

4. Boj o duchovné zdravie.

Aký liek však máme proti tomu duchovnému malomocenstvu? Malomocný z evanjelia mal šťastie, že stretol dobrého lekára. Mladý učiteľ Ježiš z Nazaretu ho poslal ku kňazovi. Aplikácia na našu situáciu je až príliš jasná, aj keď sa nám môže zdať ťažká.

Treba sa nám predovšetkým pripraviť a vyzbrojiť proti nákaze hriechu a proti náporu pokušení. Nenamýšľať si, že sme bohorovní rozhodcovia o tom, čo je dobré a čo zlé. Uznať Boha a uznať jeho dary. Benedikt XVI. dobre trafil, keď svojou prvou encyklikou upozornil svet na centrálnu pravdu: “Boh je láska”. Z tej lásky všetko povstalo, z nej sme sa aj my koniec-koncov zrodili. On stvoril človeka na svoj obraz a podobu ako tvora s rozumom a slobodnou vôľou. Pre dobro človeka ako jedinca i ako celej ľudskej rodiny vpísal nám do srdca mravný zákon a dal nám desatoro i dvojitý príkaz lásky k Bohu a k blížnemu. Niet človeka, ktorý by necítil v srdci základný mravný zákon, že treba konať dobro a vyhýbať sa zlu, z ktorého sa odvíjajú ďalšie normy konania.

Každý človek má svedomie ako najvyšší kompas, podľa ktorého sa má riadiť. V tom spočíva jeho ľudská dôstojnosť a hodnota, ktorú musia rešpektovať všetci, tak jedinci ako aj spoločnosť. To nie je vlastnosť jednej strany, ani nejakého malého či veľkého štátu. Toto mravné svedomie je ústredná ľudská hodnota, ktorú treba chrániť. Má ju chrániť a garantovať spoločnosť, ale má ju rešpektovať a sledovať predovšetkým každý z nás. Uznať svedomie e riadiť sa ním je prvou povinnosťou každej ľudskej osoby, lebo nám ukazuje cestu pravdy, ktorá je cestou k dobru. Svedomie je prvý a základný “jas pravdy”, o ktorom hovoril Ján Pavol II. v rovnomennej encyklike. “Vernosť svedomiu –zdôrazňuje Druhý vatikánsky koncil - spája kresťanov s ostatnými ľuďmi, aby hľadali pravdu a pravdivo riešili toľké mravné problémy, ktoré vznikajú v živote jednotlivcov i v spoločenskom živote” (“Gaudium et spes”,16). Tu je jasná a nestranná odpoveď aj na niektoré tunajšie tvrdenia!

Pre vykonávanie tejto pravdy je človeku potrebná sloboda. Sloboda je priestor, v ktorom sa môže a má uplatňovať pravda a dobro. Cieľom slobodného rozhodovania sa je dobro a pravda v rôznej podobe. Isteže, sloboda sa dá aj zneužiť tým, že človek koná proti svedomiu. Také konanie ťaží na duši, na svedomí, na srdci, na mysli, ba často aj na tele. Je ako duchovná choroba, ako malomocenstvo, ako otroctvo.

Nenadarmo hovoríme o otroctve hriechu, najmä keď sa zloba zmocní človeka na dlhšiu dobu. Naučme sa správne používať svoju slobodu, nedajme sa zviesť pokušeniu proti svedomiu a nedajme si svedomie otupiť a umlčať zlým konaním.

Aj na duchovné malomocenstvo jestvuje liek, ktorý očistí ducha a posilni znovu činnosť svedomia, aby nám znovu jasne a účinne ukazovalo pravdu. Prostriedky na očistenie svedomia od nákazy hriechu poznáme. Tie sú ako balzam na rany. Treba ich používať.

Treba nájsť učiteľa a lekára pre našu slabosť. Vyhľadať toho, kto môže oslobodiť od hriechu, lebo len Boh môže odpustiť hriechy. Ako ten malomocný z evanjelia, chytiť sa jeho, Ježiša, ktorý mohol o sebe tvrdiť nielen to, že má alebo hovorí pravdu, ale že on sám je stelesnená Pravda. Hľadať a nájsť jeho – to nás oslobodí. Ako On sám prehlásil: “Pravda vás oslobodí!” (Jn 8,32).

Jozef kardinál Tomko

( TK KBS ) 20060212002   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]