Inkvizícia a všetci svätíTelevízni diváci dostali v predvečer sviatku Všetkých svätých a potom Spomienky na všetkých verných zosnulých od verejnoprávnej televízie zvláštny mediálny darček: prvú časť trojdielneho dokumentárneho filmu o inkvizícii, ironizujúco nazvaného Plamene viery. Keďže sa v ňom niekoľkokrát objavili spochybňujúce narážky na svätcov a celý film prelínali zomierajúce obete „cirkevnej svojvôle“, natíska sa otázka, či zo strany Slovenskej televízie išlo o náhodu, nevedomosť, alebo o priamu provokáciu. Zmienený „dokument“ bol totiž vo veľkej miere manipulatívny.
Manipulatívne techniky fungujú na predpoklade, že mediálne obecenstvo filmový produkt absorbuje na dvoch základných úrovniach: na úrovni emotívneho vnímania (hudba kombinovaná s obrazom, farby, dynamika, mimika a dikcia hercov, atmosféra prostredí) a súčasne na úrovni vnímania racionálneho (schémy, grafy, štatistiky, dôvodiace komentáre, výpovede expertov). Divák, samozrejme, toto členenie vnútorne neprežíva, na konci má však určitý celkový dojem. A ten závisí od šikovnosti scenáristu a režiséra podsunúť vlastný náhľad pri zachovaní dojmu dokumentárnej hodnovernosti. Keďže výsledný efekt zmieneného filmu sa javí skôr ako ďalší príspevok k „čiernej legende“ o inkvizícii, v nasledujúcich riadkoch sa pokúsime ponúknuť čisto racionálne podnety, ktorých domyslenie necháme na čitateľovi.
Viacnásobné pozretie dokumentu odhalí, že emotívno-manipulatívne impulzy zjavne prevažujú nad informatívno–racionálnymi. V tomto 50-minútovom dokumente sa neustále striedajú plamene, súčasná Bazilika svätého Petra, pohľady do tajomne nasvietených archívnych chodieb, všetko umocnené tajomnou hudbou. Popritom napríklad kardinál Joseph Ratzinger, ktorý tejto inštitúcii dnes predsedá a jej dejiny pozná iste najlepšie, dostal na svoje výpovede v troch stupoch nie viac ako 90 sekúnd, do ktorých tvorcovia vstrihli jeho – isteže správne - slová o neprijateľnosti násilia a zatemnenej časti svedomia i hlboko duchovne žijúcich osôb tých čias. Naopak, hrané časti dokumentu dostávajú nielenže veľkorysú minutáž, a to iste nie bez značnej dávky režijnej tvorivej slobody. Jej vrcholom je približne v 17. minúte „zahraný“ biskup – obézny, nesympatický, s labužníckou ľahostajnosťou kŕmiaci psa. Takáto karikatúra cirkevného hodnostára do istej miery diskvalifikuje autorov diela – veď za ňu by sa nemusel hanbiť ani známy sovietsky časopis Bezbožnik.
Cez takéto a podobné manipulatívne metódy sa divákovi podsúva základná téza klamnej propagandistickej rozprávky zo 16. storočia o dravom katolíckom vlkovi, čo sa vyvršuje na krotkej protestantskej ovečke. V skutočnosti boli protestanti a ich predstavitelia voči inovercom rovnako tvrdí a nemilosrdní, ba možno ešte nemilosrdnejší ako rímska inkvizícia. Predovšetkým: Martin Luther sám uznával upaľovanie čarodejníc, ktoré majú podľa neho vyhľadávať najmä kňazi, „lebo aj podľa Mojžišovho zákona majú oni ako prví kameňovať previnilcov“ (Rozhovor pri stole, 3979). Dnes sa teda odborníci na 16. storočie sporia už len o to, či je rozdiel medzi hranicami, ktoré vzplanuli na katolíckych alebo protestantských územiach, štatisticky významný. Ďalší reformátor Ján Kalvín vysoko predbehol inkvizíciu, keď v Ženeve zriadil akúsi lustračnú komisiu, pravidelne navštevujúcu rodiny a tvrdo trestajúcou aj menšie mravné delikty. A 27. októbra 1553 vzplanula v Ženeve hranica s lekárom Michelom Servetom, ktorého Kalvín odsúdil za herézu. Pri všetkej úcte k ekumenizmu nemožno nekonštatovať, že nielen inkvizítori, ale i reformátori boli presvedčení, že v záujme spásy duší a jednoty cirkví môžu legitímne aplikovať aj násilie.
Nekompromisnosť rímskej inkvizície, tak zdôrazňovanej v televíznom dokumente, voči prenikaniu reformácie vyplývala iste aj z Lutherových invektív proti samotnej podstate pápežstva, ktorému prisudzoval satanský pôvod, čo v Nemecku dopĺňali neraz tie najhrubšie karikatúry: somár s tiarou, chlapci, otŕčajúci mu holé zadky alebo nahá diablica práve rodiaca pápeža. Protestantizmus musel byť preto vnímaný nielen ako čisto názorový odporca, ale aj ako rozvratné učenie, nebezpečné rovnako pre Cirkev ako pre spoločnosť.
Často používaným obrazovým efektom dokumentu Plamene viery je všetko oblizujúci oheň, čo nebadane evokuje predstavu, akoby rímska inkvizícia v jednom kuse len upaľovala nepohodlných. Štatistika však hovorí že v rokoch 1542 - 1761 z podnetu rímskeho posvätného ofícia vzplanulo 97 hraníc – v priemere každých 26 mesiacov. Podľa jednej analýzy bola rímska inkvizícia 16. až 18. storočia v rámci európskej justície „skutočnou oázou úcty k obžalovanému, procedurálnej dôslednosti, transparentnosti...“ Dokonca i odborný poradca tohto dokumentu, nemecký historik Rainer Decker nemohol nekonštatovať, že pápež Alexander VII. a inkvizičný špecialista dominikán Michel Angelo „hľadeli na antisatanský fanatizmus nanajvýš skepticky a kompetentných odrádzali od spektakulárnych exorcizmov a procesov so strigami“.
Tvorcovia filmu si ako jeden z hlavných motívov vybrali prípad Giordana Bruna. Jeho upálenie, zopakujme, je neprijateľné a neospravedlniteľné. K plnej historickej pravde však patrí aj to, že Bruno nebol ani geniálny vedec či astronóm, ani teológ. Z historických prameňov sa javí skôr ako vysoko konfliktogénna osobnosť. Túlal sa po celej Európe, na dvore anglického kráľa udával katolíkov anglikánom, v Nemecku ho exkomunikovali, v Ženeve kalvinisti. Tí by ho aj boli uväznili, keby im neunikol. Zásadne totiž spochybnil nielen katolícku, ale aj kresťanskú vierouku - dostal sa až na úroveň panteizmu. „Osobnosť“ z neho vyfabrikovali až talianski slobodomurári na konci 19. storočia v rámci útoku na pápeža a Cirkev.
Druhý diel dokumentárneho filmu rozoberá prípad Galilea Galileiho. Škoda by bolo zabudnúť na niektoré menej známe, ale podstatné skutočnosti: že Galilei sa do konca života sám pokladal za syna Cirkvi; že tvrdý rozsudok nad ním bol za jediný deň ihneď zásadne zmiernený; že ani Luther neuznával Kopernikove tézy a označoval ich za šialené, podobne ako jeho spolupracovník Filip Melanchton charakterizoval Galileove myšlienky za „netolerovateľné fantázie“.
Uvedené skutočnosti, samozrejme, nemajú nijako spochybniť alebo narušiť ekumenický dialóg, ale len doplniť pravdu tam, kde nebola dosť vyvážene vyjadrená. Napokon, „mea culpa“ Jána Pavla II. je viac ako iba uznanie chýb minulosti – je signálom vitality Cirkvi a jej otvorenosti aj vo vzťahu k tým, od ktorých nás oddelili dávnominulé udalosti.
JOZEF HAĽKO
