"Pred nedávnom, v januári, sme oslavovali neobvyklé 104. narodeniny nášho otca Akvinasa, právom najznámejšieho dominikána na Slovensku. Veď práve jemu vďačíme za to, že sme tu, a to nie len bratia dominikáni, ale každá vetva dominikánskej rodiny. Bratov, sestry i laikov podržal a upevňoval v ťažkých časoch komunistickej neslobody. Pre nás všetkých bol skutočným otcom. Pre jeho nezlomnú húževnatosť v práci na Pánovej vinici dostal aj prezývku „Boží nezmar“. Nikdy nebral ohľad na svoj pokročilý vek a robil, čo mohol. Napríklad ešte ako 100-ročný vyučoval vo Zvolene novicov a nechcel mať výnimky z kláštorného programu. Možno ho tak zocelilo práve odsúdenie na doživotie, ktoré prišlo paradoxne v jeho najlepších rokoch, a roky strávené v najprísnejších väzniciach. Vždy dôveroval Bohu, odovzdával sa do Jeho vôle a od neho čerpal potrebnú posilu. V komunite nás prekvapoval svojím pozitívnym a láskavým prístupom, na nikoho sa nesťažoval a nekritizoval nás. Za to na seba bol prísny a nechcel pre seba žiadne úľavy. Iba keď sme sa ho spýtali, čo by sme mali zlepšiť, pripomenul potrebu ticha pre náš rehoľný život, lebo „Silencium est pater praedicatorum – ticho je otcom kazateľov“. Nikdy pre seba nič nežiadal a uspokojil sa s tým, čo mal ešte zo starých čias, vzdal sa aj vreckového," spomína na otca slovenskej dominikánskej rodiny Dominik R. Letz OP.

"Keď vo svojich 102 rokoch zostal ležiaci a zdalo sa, že už nebude dlho žiť, nikto netušil. že sa dožije 103. narodenín a o 104 rokoch sa nikomu ani nesnívalo," pokračuje. "Keď to vyzeralo tak, že už zomiera a vyžaduje špeciálnu lekársku starostlivosť, 16. 6. 2017 ho zverili do paliatívneho hospicu diecéznej charity v Nitre. Jeho stav sa však prekvapivo stabilizoval a do svojej opatery ho 31. 10. 2017 prijali sestry dominikánky v Dunajskej Lužnej. Tieto posledné roky a mesiace bol stále slabší, bezvládny a odkázaný na opateru iných. Vedel však, že mu už veľa nechýba do cieľa jeho pozemskej púte a že tento čas mu bol darovaný, aby sa pripravil na prechod do večnosti, o ktorom hovoril, že „nebude jeho zásluhou, ale dielom nesmiernej Božej milosrdnej lásky, na ktorú sa celkom spolieha“. A možno už aj pripravený bol, no zostával ešte s nami a kvôli nám, aby bol pre nás povzbudením a aby obetoval svoje bolesti za nás, za naše obrátenie, obnovu a nové povolania, na ktorých mu vždy veľmi záležalo. Pán, ktorý hľadí do srdca, videl jeho ochotu robiť všetko, čo chce On. Keď som sa ho pýtal, ako sa má, odpovedal, že „tak, ako Pán Boh chce“ a že je mu vďačný za všetko. Alebo povedal, že „ biedne, ale vďaka dobrému Bohu žijem.“ Inokedy prekvapil: „Cítim sa ako dieťa v Božom náručí.“ Alebo: „Svoje utrpenie premieňam na lásku.“ Tieto jeho strohé a jednoduché odpovede zasahovali každého. Jeho čas na lôžku bol hlavne časom kontemplácie a modlitby. Rád hľadel na kríž na stene a v ruke zvieral ruženec. Modlitba žiarila z jeho jasných očí," uviedolo trpiteľovi za vieru br. Dominik.

"Ešte keď bol pri väčšej sile, často hovorieval o svtej omši, aký je to nesmierny Boží dar. Práve Eucharistia, ku ktorej mal nesmiernu úctu, bola pre neho vždy účinným prostriedkom, ako žiť každodenný kristocentrizmus. Všetky, aj tie najvšednejšie momenty života vzťahoval k tomuto vrcholnému bodu každého dňa a skrze Kristovu obetu takto vystupoval k Bohu. Vedel som o tom a hoci on sám o to nežiadal pre svoju bezvládnosť, povedal som si, že urobím všetko pre to, aby mohol prinášať túto najvznešenejšiu obetu ako Kristov kňaz. 5. júla 2019 by zavŕšil 80. rok svojho kňazského života. Dostal od Pána tú milosť, že mohol koncelebrovať svätú omšu prakticky až do poslednej chvíle života. Takto znášal svoje utrpenie posledného času s posilou Ježišovej obety a skrze ňu sa celý stával darom lásky pre Boha a pre ľudí. Tento statočný kňaz za komunizmu odsúdený na doživotie svojou odovzdanosťou do Božej vôle láskou premáhal bezprávie a skrze obetu Kristovho kríža spolu s Kristom víťazil nad zlobou sveta. Otec Akvinas na lôžku sa stal veľkým povzbudením pre všetkých tých, ktorí sú slabí a s ktorými už nik nepočíta, že modlitbou a spájaním svojho utrpenia s Kristovým krížom možno dosiahnuť oveľa viac než silou a aktivitou," spomína ďalej fr. Dominik.

V období úplnej bezvládnosti páter Akvinas dokázal z lôžka koncelebrovať pri viac ako 300 svätých omšiach, do ktorých vkladal všetko. "Ešte vo štvrtok 28. marca 2019 som tak ako zvyčajne k jeho lôžku prisunul stolík na svätú omšu. Otec Akvinas koncelebroval mimoriadne sústredene a jasne. Spolu s prítomnými sestrami sme boli prekvapení, lebo v utorok to bolo po oslabení prekonaným zápalom slabšie. Vtedy sme netušili, že to bola vlastne jeho posledná Večera. Po záverečnom požehnaní nás opäť prekvapil – po slovách „Iďte v mene Božom!“ a „Bohu vďaka.“ spontánne pridal „Aleluja, aleluja“, akoby bola Veľká noc. Aj on nám, ako vždy, udelil svoje vrúcne kňazské požehnanie. Keď sme sa lúčili, povedal som mu, že prídem v nedeľu a že je to veľká Božia milosť, keď vo svojom položení ešte dokáže sláviť svätú omšu. Do Dunajskej Lužnej som však nečakane prišiel skôr. V piatok večer mi sestra Vojtecha zavolala, že otec Akvinas zomiera a že sám povedal: „Je to smrteľný zápas, zomieram.“ Keď som k nemu prišiel, okolo zomierajúceho otca stáli jeho dominikánske deti," pokračuje v spomienkach na posledné chvíle pátra Akvinasa Dominik R. Letz.

"Sestry a brat Bruno z Dunajskej Lužnej, ktorý mu udelil Viaticum, mu práve spievali mariánsku pieseň Celá krásna si, Mária. Potom sme sa modlili bolestný ruženec. Sestry a bratia držali svojho otca za ruky a keď počul, čo sa modlíme, aj sám sa niekedy pridal, hoci len veľmi slabučko. Pozeral sa kdesi do nebeskej diaľky, občas sa akoby pozdvihol, akoby s niekým komunikoval a chcel kamsi vykročiť. V jednej ruke držal krížik a nečakane nám mlčky dal – on zomierajúci – požehnanie znamením kríža. Pomodlili sme sa korunku k Božiemu milosrdenstvu. Podľa dominikánskej tradície sme pri zomierajúcom zaspievali antifónu Salve Regina a pridali sme aj spev k sv. Dominikovi O, Lumen Ecclesiae. Potom nastal zvláštny pokoj a ostali sme v tichu. Nevedeli sme odhadnúť, ako sa bude situácia vyvíjať a do ucha som otcovi Akvinasovi povedal, že je pred nami 4. pôstna nedeľa – radostná a že zase prídem, aby mohol slúžiť svätú omšu. Reagoval na to otázkou: „Kedy bude nedeľa?“ Zdalo sa, akoby zaspával, mal privreté oči, no sestry si všimli, že sa zmenilo jeho dýchanie, opäť sa pri ňom začali modliť korunku k Božiemu milosrdenstvu a presne ako ju dokončili, otec Akvinas vydýchol naposledy, s úplným pokojom. Toto bol Veľký piatok otca Akvinasa. Už som tam nebol, keď mi zazvonil telefón, že páter Akvinas okolo 23.00 v kruhu sestier vydýchol naposledy. Svoju nedeľu už slávil v Božej náruči – „v priepasti Jeho lásky, ktorú hľadal celý život pre seba aj pre iných.“ Vstúpil do večného života, o ktorom povedal, že „je to zaliatie Božím láskavým svetlom, objatie nesmiernou láskou Najsvätejšej Trojice, ktorá v úbohom človeku rozvinula život Božieho dieťaťa," dodal fr. Dominik.

-

Akvinas Juraj Gabura sa narodil sa 17. 1. 1915 v Dolnom Kubíne (Veľký Bysterec). Po presťahovaní rodiny do Bratislavy v roku 1927 pokračoval v štúdiu na gymnáziu a duchovne bol vedený bratmi františkánmi. Nadchnutý ideálom spojenia kontemplácie, štúdia a kázania 28. 9. 1933 vstúpil do rehole dominikánov v Olomouci, kde 29. 9. 1934 zložil prvé rehoľné sľuby. 29. 9. 1937 sa zasvätil Bohu doživotnými sľubmi a 5. 7. 1939 prijal kňazskú vysviacku.

Od 15. 8. 1940 pôsobil v Trenčíne ako správca Kurácie sv. Anny, venoval sa apoštolátu spoločenstiev, redigoval duchovnú revue Smer a venoval sa vydavateľskej činnosti. Po nástupe komunistického režimu a zrušení rehoľných domov sa od apríla 1950 ukrýval hlavne na Orave. Za to, že 16. 8. 1952 vyspovedal príslušníkov Bielej légie, 22. 11. 1952 ho odsúdili na doživotie za „trestný čin velezrady“.

Takmer 8 rokov strávil vo väzniciach v Ružomberku, Ilave, Leopoldove a Valdiciach. Po amnestii v roku 1960 býval v Bratislave a pracoval ako robotník a skladník. Popri tom sa venoval intenzívnemu tajnému apoštolátu v rodinách a spoločenstvách, ako aj ilegálnej obnove dominikánskej rehole na Slovensku. Od roku 1990 pomáhal pri konsolidácii rehole v slobodných pomeroch.

V rokoch 2009–2017 žil vo zvolenskom kláštore a od novembra 2017 až do smrti bol v opatere v Konvente bl. Imeldy sestier dominikánok v Dunajskej Lužnej. Žil z Eucharistie a svoj život prežil v odovzdanosti do Božej vôle. Zomrel v povesti svätosti 29. marca 2019. Jeho život v odovzdanosti do Božej vôle zachytil dokumentárny film Akvinas - svedok viery. https://www.tvlux.sk/archiv/play/18479

PARTE / PODROBNÝ ŽIVOTOPIS

( TK KBS, dle, dom, ml; pz ) 20190402022   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]