Kardinál Jozef Tomko: Katolícka cirkev vo svete slávi každý rok 14. februára sviatok svätých Cyrila a Metoda, patrónov Európy. Na Slovensku pripadá ich sviatok na 5. júla a vo februárový deň sa koná iba ich liturgická spomienka. My si teda gréckych bratov zo Solúna, čiže Thesaloník, pripomíname dvakrát v roku. Máme tak možnosť prehĺbiť si obsah ich posolstva, ktoré prešlo do našej náboženskej, ale aj kultúrnej a národnej histórie pod názvom „dedičstvo otcov“. Solúnski bratia Cyril a Metod sú naši otcovia vo viere. Ako vieme, oni prišli k našim predkom na pozvanie veľkomoravského panovníka Rastislava, ktorý po neúspešnej žiadosti u rímskeho pápeža, sa roku 863 obrátil na carihradského cisára Michala III., aby mu poslal „učiteľa a biskupa“, čiže misionárov, ktorí by ovládali reč ľudu. Predošlí misionári z Nemiec, z Istrie a z byzantskej Dalmácie mali, práve pre neznalosť reči ľudu, slabé úspechy v hlásaní evanjelia. Cyril a Metod sa tú reč mohli ľahko naučiť od slovanských obyvateľov z okolia Solúna. Kľúčom ich misijného úspechu bola teda znalosť staroslovienskeho jazyka. To bol nástroj na ohlasovanie. Naši otcovia vo viere začali hlásať Božie slovo v reči ľudu, do ktorej preložili najprv Evanjelium podľa Jána, ktoré sa začína slávnostným vyznaním viery v Ježiša Krista - Božie Slovo: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh“ (Jn 1, 1). Tieto i nasledujúce slová evanjelia prepísali naši vierozvestovia do osobitnej abecedy, lebo grécka nemala na niektoré staroslovienske zvuky vlastné písmená. Tak vytvorili nové, takzvané hlaholské písmo. Tieto posvätné slová sú teda jedným z prvých písomných dokumentov, ktorými naši predkovia vystúpili na kultúrne javisko Európy. Naši vierozvestovia nám priniesli dar prekladu Biblie - Božieho slova, oblečený do hlaholského písma. My sme sa kultúrne zrodili ako národ  kresťanským krstom. Svätí Cyril a Metod nám priniesli vieru, ktorú vštepili do staroslovienskej reči a kultúry. Vykonali tak výbornú „inkulturáciu“, akú dnes poznáme. Takzvaná „byzantská misia“ je v podstate náboženská akcia, ktorá sa týka viery a mravov. Za ňu ďakujeme Bohu a našim otcom vo viere ako za cenné „dedičstvo otcov“. Našim generáciám pripadá úloha prijať, žiť a pestovať jeho vieroučný a mravoučný obsah.

Zlatica Plašienková, profesorka, filozofka: Moje chápanie Proglasu sa akosi prirodzene spája nielen so schopnosťou Konštantína argumentačne obhájiť preklad Biblie do staroslovienčiny, ale s jeho širším myšlienkovým odkazom. Konštantína, ktorý už za života dostal prímenie „Filozof“, môžeme právom považovať aj za filozofa, ktorý v tomto jazyku vyslovil, podľa všetkého, prvú „definíciu“ filozofie. Implikuje to štvrtá časť známej veľkomoravskej legendy Život Konštantína-Cyrila, ktorá zachytáva dialóg carihradského logotheta Theoktista s Konštantínom – Filozofom týkajúci sa chápania filozofie. Hoci sa slovenské preklady tohto dialógu (a v ňom obsiahnutej odpovede na otázku, čo je to filozofia) u viacerých bádateľov čiastočne líšia, môžeme z nich vyvodiť, že Konštantín rozumie pod filozofiou skúmanie božských a ľudských vecí, ktoré učí, ako sa človek môže priblížiť k Bohu na základe skutkov tak, aby bol obrazom a podobenstvom toho, ktorý ho stvoril. Tu vidím jedinečný odkaz Konštantínovho nábožensko-filozofického myslenia, nadväznosť na ideovú inšpiráciu antického a byzantsko-kresťanského sveta, ako aj jeho začlenenie do širšie ponímanej kresťansko-teologickej tradície, ktorej súčasťou sa stala aj naša kultúra. A tá sa bez svojho jazyka, bez písomníctva, bez spomínaného poznávania „božských a ľudských vecí“, nemohla rozvíjať ani viesť k prehĺbeniu viery, nábožnosti a celkovej vzdelanosti. Preto Konštantínov Proglas chápem aj v tomto širšom rámci, v ktorom polysémantická rovina obrazu slova (a teda súvzťažnosť jazyka, písma, vteleného Slova, ducha, rozumu) zachytáva práve potrebu jednoty a prelínania intelektuálneho, náboženského a národno-kultúrneho rozvoja.

Ľubomír Feldek, spisovateľ a prekladateľ: Moja odpoveď môže byť totožná s tým, čo som napísal v knihe Ťahák: „My, čo sme ešte nezabudli na inotaje, ku ktorým sa museli básnici uchyľovať za fašizmu či za komunizmu, sa nevyhneme otázke: kedy bolo inak? Bola azda doba, v ktorej žili Konštantín a Metod, menej nebezpečná? Nedopustíme sa nijakej svätokrádeže, keď to budeme čítať aj naopak. Konštantín možno aj vtedy, keď hovorí o biblickom diablovi, myslí na svetské politické zlo.“ K tomu by som dnes rád dodal len pár slov - o tom, na čo sa dnes možno trochu zabúda. Bez kníh by sme dnes patrili medzi „nahé národy“. To značí bez „dažďa Božích písmen“ by sme tu dnes možno vôbec neboli. Stredoeurópske národy sú tzv. jazykové národy - a ten náš azda najjazykovejší. Odkaz sv. Konštantína platí dodnes.

Zuzana Dzurňáková, kunsthistorička: Proglas je rozsahovo neveľké dielo, ale významovo ho možno zaradiť k najdôležitejším príkladom náboženskej literatúry súvisiacej s dejinami nášho národa, a to hlavne z hľadiska jazykového významu. Tento aspekt dominoval aj v časoch mojich stredoškolských študentských čias (80. roky 20. storočia), keďže už vtedy patril Proglas k tzv. povinnej literatúre, napriek tomu, že má náboženský charakter a daná doba nebola veľmi priaznivá pre veriacich. S odstupom času, respektíve v súčasnosti Proglas vnímam ako motiváciu k čítaniu Svätého písma. I keď sa mi zdajú mnohé pasáže z neho chronicky známe, pri hlbšom ponorení sa a zamyslení si vždy v ňom nájdem iný, nový rozmer spojený s aktuálnym prežívaním svojho života.

Konštantína Filozofa vnímam ako jedného z najdôležitejších sprostredkovateľov kresťanského náboženstva, viery a kresťanského Boha Ježiša Krista v našom historickom územno-kultúrnom prostredí. Jeho myšlienky sú nadčasové a stále aktuálne; prostredníctvom nich má každý kresťan možnosť lepšie pochopiť tajomstvá viery a Kristov odkaz, čo bolo v podstate aj Konštantínovou úlohou a cieľom. No zároveň, z profesionálneho hľadiska, je neodmysliteľnou postavou v dejinách umenia, pretože sa mu venuje pozornosť v sakrálnom umení, čo dokladujú mnohé maliarske či sochárske diela; ba dokonca aj niektorí naši študenti písali bakalárske a diplomové práce na predmetnú tematiku. Takže je zrejmé, že Konštantín Filozof je neodmysliteľnou súčasťou našej histórie.

Viliam Judák, nitriansky biskup a historik: Neustále sa môžeme vracať k hodnotám, ktoré nám sprostredkovali solúnski bratia. Prostredníctvom písma a hlásania Božieho slova v rodnej reči umožnili našim predkom spoznať rovnosť ľudí, národov i kultúr pred Pánom Bohom. Tak mohli chváliť Pána Boha svojím jazykom a prosiť milosti a pomoc svojimi slovami. Mohli počúvať Slovo od Boha - „zoslané ako dar tento drahý, ktorý nám Boh z lásky daroval“ ako Slovo „živiace ľudské duše“ (Proglas) - a mohli získavať „múdrosť Kristovu“ a nepatriť medzi národy „bez kníh“, medzi nevzdelané národy. Táto skutočnosť je dejinná, jedinečná a mnohovýznamová.

Určite nám všetkým záleží na tom, aby sa naše spoločenstvo dostalo z ťažkých situácií - či už na poli ekonomiky, politiky, kultúry, bezpečnosti občanov, sociálnych istôt, zdravotníckej starostlivosti a vôbec každej oblasti verejného života. Všade sa volá po zodpovednom správaní, inými slovami po morálke. Cirkev chce napomôcť riešiť problémy, ktoré nás všetkých trápia. Cirkev chce vychovávať zdravé mladé pokolenie, preto odmieta každý pokus o vnucovanie  neprijateľného spôsobu výchovy, ktorá nevedie k zdravej a stabilnej rodine, ani nebuduje pevné charaktery a osobnosti. Cirkev poukazuje na pravé hodnoty, ako je ochrana života od jeho počatia až po jeho prirodzené skončenie. Upozorňuje na pravý zmysel ľudského života a jeho dôstojnosť. Náboženská sloboda, a v tom je zahrnutá aj sloboda svedomia, je vždy meradlom vyspelosti demokracie. Spoločnosť nemôže nútiť človeka, aby konal proti svojmu ja, čiže svedomiu. Je to hrubá ujma na dôstojnosti človeka. Nedovoľme, aby sa pochybné hodnoty, pod rúškom slobody a demokracie, zakorenili do nášho života. 

Všetci, ktorí sa hlásime ku kresťanským hodnotám, uvažujme o svojom poslaní tu na zemi, v tejto spoločnosti, v našich rodinách, v spoločnosti, v ekonomickom a politickom živote; a všade, kde sme, uvažujme o svojej úlohe chrániť dedičstvo otcov, ktorých svätí Cyril a Metod postavili na roveň ostatným európskym národom. Zveľaďujme toto dedičstvo všetci spolu, od najvyšších činiteľov národa až po najnižšie postavených, ale rovnocenných s tými najvyššími. Treba konečne pochopiť, že čo je autenticky kresťanské, je aj hlboko ľudské. To je cyrilo-metodské dedičstvo, ku ktorému sa hlásime! Naozaj máme im za čo ďakovať. Buďme im teda verní, v našej vlasti, v našom čase, aj v našom osobnom živote!

Zdroj: Katolícke noviny (Text publikujeme so súhlasom Katolíckych novín)

( TK KBS, KN; ml ) 20190214020   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]