Vatikán/Taliansko 21. februára (RV) Svätý Otec s Rímskou kúriou pokračujú v programe duchovných cvičení v mestečku Ariccia neďaleko Ríma meditáciami na tému duchovného smädu. V utorok ráno ich exercitátor Josè Tolentino de Mendonça, portugalský kňaz, teológ a básnik, uviedol do reflexie nad duchovnou znechutenosťou či lenivosťou. Tá je podľa neho v protiklade ku smädu - ako túžbe po živote. Ako povedal, toto duchovné znechutenie či apatia sa nás niekedy môžu zmocniť a veľmi nám škodia.„Keď sa zriekneme smädu, začíname umierať“, povedal otec de Mendonça, pričom zrieknutie sa smädu podľa neho znamená „prestať túžiť, nenachádzať potešenie v stretnutiach, rozhovoroch, komunikácii, vo vychádzaní zo seba samých, v plánoch, v prácach i v samotnej modlitbe“, ako aj to, „keď sa zmenšuje naša zvedavosť voči druhému, naša otvorenosť pre neznámo a všetko nám pripadá ako akési déjà vu, ktoré vnímame ako nepotrebnú, neprimeranú a absurdnú ťažobu, ktorá nás gniavi“.
Ako povedal exercitátor, aj Apoštolská exhortácia pápeža Evangelii gaudium (č. 83) varuje pred akousi „psychológiou hrobu“, ktorá nás vedie k priľnutiu k „sladkastému“ smútku. „Je zjavné, že znechutenosť či depresívne stavy“ sa nemôžu liečiť výlučne „tabletkami“, ale „liečba musí zahŕňať celú osobu“, uviedol otec de Mendonça, pričom dodal: „Existuje mnoho skrytých foriem utrpenia, pri ktorých musíme odhaliť, že ich pôvod je zakorenený v tajomstve ľudskej osamotenosti“.
Otec de Mendonça pri meditácii hovoril aj o probléme vyhorenia, tzv. syndrómu „burnout“, čiže emocionálneho vyčerpania, ktoré postihuje aj kňazov. Keď sa cítime opustení, prázdno, ktoré v nás zostáva, vypĺňame úzkosťou či falošnými utišujúcimi prostriedkami, ako sú svetáctvo, alkohol, sociálne siete, konzumizmus či hyperaktivita. Niektorí v sebe nesú rany smútku zo straty blízkych osôb či kvôli zlyhaniam, iní zase rany z opustenia či zneužitia v detstve, ďalší nesú rany z dôvodu prežitej hmotnej biedy či vojny.
Na biblických postavách Jonáša, Jakuba a bohatého mladíka prichádzajúceho za Ježišom, vysvetlil dynamizmus našich túžob po živote a Bohu, ktoré sú niekedy v protiklade s túžbou Boha. Podľa portugalského kazateľa je potrebné spytovať si svedomie s ohľadom na naše túžby, lebo nie vždy je problémom človeka prílišná aktivita, ako skôr to, že nemá adekvátne motivácie.
Odpoveďou na všetky spomínané problémy je podľa slov exercitátora Ježiš. Náš vzťah s ním nevyhnutne prechádza tým, že sa mu prispôsobujeme v utrpení, že „pre veci a ľudí, ktorých milujeme, trpíme jeho spôsobom“. Otec de Mendonça citoval aj výraz «Príď» z Knihy Zjavenia apoštola Jána vyjadrujúci hlbokú potrebu Ducha Svätého zo strany Cirkvi:
„Toto slovo nesie stopu všetkého toho, čo potrebujeme, obsahuje dôvod nášho volania, dôvod našej nádeje a mnohokrát dôvod nášho zúfania, nášho zlyhania, našej únavy, ako aj nevyhnutnosť prekonať toto všetko v Bohu. Ten, ktorému dnes hovoríme „Príď!“ je ten istý, kto nám hovorí: «Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa» (Mt 11,28.29).
