Vatikán 3. februára (RV) Na Sviatok Obetovania Pána 2. februára, ktorý je zároveň 22. svetovým dňom zasväteného života, slávil pápež František svätú omšu za bohatej účasti zasvätených v Bazilike sv. Petra.Slávnostnú liturgiu o 17.30 otvoril obrad požehnania sviec a sprievod reprezentantov rozličných komunít a foriem zasväteného života. So Svätým Otcom koncelebrovali zástupcovia Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, desiatky biskupov a stovky kňazov.
V homílii Svätý Otec vychádzal z udalosti obetovania Ježiška v Jeruzalemskom chráme, s postavami Márie a Jozefa a Simeona a Anny. Poukázal na Božie pôsobenie pri vzájomne obohacujúcej výmene medzi mladou a staršou generáciou, ktorá prináša plodnosť do rehoľných spoločenstiev: „Ak mladí sú povolaní otvoriť nové dvere, tak starí majú kľúče,“ povedal pápež František. Zasvätených vyzval, aby v sebe oživovali stretnutie s Ježišom Kristom, ktoré nikdy nie je odtrhnuté od stretnutia s bratmi a sestrami. Okrem iného povedal:
„Mať Pána v náručí je protiliekom na izolovaný mysticizmus i na nespútaný aktivizmus, pretože skutočné stretnutie s Ježišom pomáha napriamiť sa aj sentimentálne pobožným, aj frenetickým aktivistom. Prežívať stretnutie s Ježišom je tiež liekom na „paralýzu normálnosti“, je otvorením sa dennému virvaru milosti.
Dovoliť Ježišovi, aby sa s nami stretol, vyhľadávať stretnutie s Ježišom - to je tajomstvo, ako si zachovať oheň duchovného života. Je to spôsob, ako sa nenechať vtiahnuť do života v pridusení, kde majú navrch lamentovanie, horkosť a neodvrátiteľné sklamania.
Stretnúť sa v Ježišovi ako bratia a sestry, mladí i starí, aby sme prekonali jalové rečnenie o „starých dobrých časoch“, - tú nostalgiu, ktorá zabíja dušu - aby stíchlo to šomranie, že „tu už nič nefunguje“. Ak sa každý deň stretávame s Ježišom a s bratmi, srdce sa nepolarizuje smerom k minulosti alebo smerom k budúcnosti, ale žije Boží dnešok v pokoji so všetkými.“
V závere slávnosti sa prihovoril prefekt Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života kardinál João Braz de Aviz. Spevom slávnosť sprevádzal zbor Sixtínskej kaplnky a zbor „Mater Ecclesiæ“.
Homília Svätého Otca Františka
Štyridsať dní po Vianociach oslavujeme Pána, ktorý vstupujúc do chrámu, ide v ústrety svojmu ľudu. Na kresťanskom Východe sa tento sviatok nazýva „Sviatok stretnutia“, je to stretnutie medzi Bohom ako dieťaťom, ktoré prináša niečo nové a očakávajúcim ľudstvom, reprezentovaným starcami v chráme.
V chráme sa odohráva aj ďalšie stretnutie, medzi dvoma dvojicami: na jednej strane sú to mladí, Mária s Jozefom, na druhej strane staručkí Simeon a Anna. Tí starší prijímajú od mladých, a mladí zase čerpajú od starších. Mária a Jozef totiž nachádzajú v chráme „korene ľudu“, a je to dôležité, pretože Boží prísľub sa neuskutočňuje individuálne a v jednom okamihu, ale spoločne a pozdĺž dejín. A nachádzajú tiež „korene viery“, pretože viera nie je nejaký poznatok, čo sa treba naučiť z knihy, ale umenie života s Bohom, ktoré sa osvojuje zo skúsenosti tých, ktorí nás predišli na ceste.
Takto dvaja mladí pri stretnutí so starcami nachádzajú seba samých. A dvaja starí ľudia, ktorí sú na konci svojich dní, dostávajú Ježiša, zmysel svojho života. Táto príhoda tak napĺňa Joelovo proroctvo: «Vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia» (3,1). Pri tomto stretnutí mladí vidia svoje poslanie a starcom sa napĺňajú sny. A to všetko preto, lebo v centre stretnutia je Ježiš.
Pozrime sa na seba, milí bratia a sestry zasvätení. Všetko sa začalo stretnutím s Pánom. Zo stretnutia a z povolania sa zrodila cesta zasvätenia. Treba si to pripomínať. A ak si to dobre pripomenieme, budeme vidieť, že pri tom stretnutí sme neboli s Ježišom sami, bol tam aj Boží ľud, Cirkev, mladí i starí, tak ako v evanjeliu. Je tu jeden zaujímavý detail: kým mladí Mária a Jozef verne dodržiavajú predpisy Zákona - evanjelium to spomína štyrikrát - a nič nehovoria, starci Simeon a Anna pribiehajú a prorokujú.
Zdalo by sa, že by to malo byť naopak: vo všeobecnosti mladí ľudia hovoria s nadšením o budúcnosti, zatiaľ čo starší ľudia strážia minulosť. V evanjeliu sa to deje naopak, pretože keď sa stretneme v Pánovi, nastáva čas Božích prekvapení. Na to, aby sa (rovnako) diali v zasvätenom živote, je dobré pamätať na to, že si nemôžeme obnoviť stretnutie s Bohom bez iných.
Nikdy nesmieme ponechať vzadu, nikdy nesmieme odpísať inú generáciu, ale sprevádzať sa deň čo deň, s Pánom uprostred. Pretože ak mladí sú povolaní otvoriť nové dvere, tak starí majú kľúče. A mladosť inštitútu spočíva v tom, že sa ide ku koreňom, počúvajúc starších. Niet budúcnosti bez tohto stretnutia medzi staršími a mladými. Niet rastu bez koreňov a niet rozkvetu bez nových výhonkov. Žiadne proroctvo bez pamäti, žiadna pamäť bez proroctva; vždy vo vzájomnom stretnutí.
Dnešný hektický život nás vedie zatvárať mnoho dverí k stretnutiu, často zo strachu z druhých; stále otvorené zostávajú len dvere obchodných centier a spojenia cez internet. Ale v zasvätenom živote nech to tak nie je. Brat a sestra, ktorých mi Boh dáva, sú súčasťou môjho príbehu, sú to dary, ktoré treba chrániť.
Nech sa nestane, že budeme hľadieť viac na obrazovku mobilu než bratovi do očí, alebo sa zameriame na naše programy viac ako na Pána. Pretože, keď sa do centra dostanú viac projekty, techniky a štruktúry, zasvätený život prestáva priťahovať a už viac nekomunikuje; nerozkvitá, pretože zabúda na to, „čo má pod zemou“, to jest na korene.
Zasvätený život sa rodí a obrodzuje zo stretnutia s Ježišom, takým aký je: chudobný, čistý a poslušný. Je to podvojná koľaj, po ktorej sa pohybuje: na jednej strane iniciatíva Božej lásky, ktorou sa všetko začína a ku ktorej sa musíme vždy vracať; na druhej strane naša odpoveď, ktorá je pravou láskou vtedy, keď je bez „ak“ a bez „ale“, keď napodobňuje Ježiša chudobného, čistého a poslušného. Takže zatiaľ čo sa svetský život usiluje niečo si nahonobiť, zasvätený život opúšťa bohatstvá, ktoré sú pomíňavé, aby objal Toho, ktorý pretrváva.
Život sveta sleduje pôžitky a túžby seba samého, - zasvätený život oslobodzuje city od každého vlastnenia, aby sme plne milovali Boha a iných. Svetskému životu záleží na tom, aby robil to, čo chce, - zasvätený život si vyberá pokornú poslušnosť ako najväčšiu slobodu. A zatiaľ čo život sveta zakrátko zanechá prázdnymi ruky i srdce, život podľa Ježiša napĺňa pokojom až do konca, tak ako v evanjeliu, kde starci prichádzajú šťastní ku sklonku svojho života, s Pánom v náručí a s radosťou v srdci.
Ako nám dobre padne tak ako Simeon držať Pána „v náručí“ (Lk 2,28)! Nielen v hlave a v srdci, ale v náručí, vo všetkom, čo robíme: v modlitbe, v práci, pri stole, pri telefonovaní, v škole, s chudobnými, všade. Mať Pána v náručí je protiliekom na izolovaný mysticizmus i na nespútaný aktivizmus, pretože skutočné stretnutie s Ježišom pomáha napriamiť sa aj sentimentálne pobožným, aj frenetickým aktivistom.
Prežívať stretnutie s Ježišom je tiež liekom na „paralýzu normálnosti“, je otvorením sa dennému virvaru milosti. Dovoliť Ježišovi, aby sa s nami stretol, vyhľadávať stretnutie s Ježišom - to je tajomstvo, ako si zachovať oheň duchovného života. Je to spôsob, ako sa nenechať vtiahnuť do života v pridusení, kde majú navrch lamentovanie, horkosť a neodvrátiteľné sklamania.
Stretnúť sa v Ježišovi ako bratia a sestry, mladí i starí, aby sme prekonali jalové rečnenie o „starých dobrých časoch“, - tú nostalgiu, ktorá zabíja dušu - aby stíchlo to šomranie, že „tu už nič nefunguje“. Ak sa každý deň stretávame s Ježišom a s bratmi, srdce sa nepolarizuje smerom k minulosti alebo smerom k budúcnosti, ale žije Boží dnešok v pokoji so všetkými.
Na konci evanjelií je iné stretnutie s Ježišom, ktoré môže inšpirovať zasvätený život, stretnutie so ženami pri hrobe. Išli na stretnutie s mŕtvym, ich kráčanie sa zdalo byť zbytočným. Aj vy idete vo svete proti prúdu, život sveta ľahko odmieta chudobu, čistotu a poslušnosť. Ale, ako tie ženy, choďte ďalej, napriek obavám z ťažkých kameňov, ktoré treba odvaliť (por. Mk 16,3). A tak ako tie ženy, ako prví sa stretnite s Ježišom vzkrieseným a živým, objímte ho (por. Mt 28,9) a hneď ho ohlasujte bratom, s očami rozžiarenými veľkou radosťou (por. v. 8). Takto ste večným úsvitom Cirkvi.
Vy, zasvätení a zasvätené, ste večným úsvitom Cirkvi! Prajem vám opätovne dnes v sebe oživiť stretnutie s Ježišom, kráčajúc spoločne k nemu, toto dá jas vašim očiam a rezkosť vašim krokom.
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, jb-
