Vatikán 30. januára (RV) Pravá pokora je tá, ktorá vie prijímať nepríjemné ponižovania. To je ústredná myšlienka z pondelkovej rannej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol v Dome sv. Marty. Zameral sa v nej na postavu kráľa Dávida z dnešného liturgického čítania z Druhej knihy Samuelovej (2 Sam 15). Dávid sa nachádza v situácii, keď sa jeho syn Absolón vzbúril proti nemu. Dávid však v tej chvíli nemyslí na seba, ale na záchranu ľudu, Chrámu, Zmluvy. A uteká: „zdá sa, že je to zbabelé gesto, ale je odvážne“, povedal vo svojej homílii Svätý Otec. Dávid plakal, hlavu mal zahalenú a išiel bosý.
Ale slávny Dávid je pokorený nielen porážkou a útekom, ale aj preklínaním. Počas jeho úteku ho istý muž, menom Semei, preklína so slovami, že Pán nechal na neho padnúť všetku krv Saulovho domu – „na miesto ktorého kraľuješ“ – a kráľovstvo dal do rúk jeho syna Absolóna: „Teraz sa na teba valí nešťastie – kričí za Dávidom Semei – lebo si krvilačný človek.“ Dávid ho nechá konať napriek tomu, že mu jeho verní chcú v tom zabrániť: „Ak mu Pán rozkázal preklínať ma, ... možno Pán zhliadne na moje súženie a dá mi dobré za toto dnešné preklínanie.“
„Dávid potom vystupoval na Olivovú horu“, uvádza sa v Písme. Toto – poznamenal pápež – je predpoveď o Ježišovi, ktorý vystupuje na Kalváriu, aby obetoval život: preklínaný, ponechaný bokom. Odkaz je priamo na Ježišovu poníženosť a Svätý Otec o poníženosti povedal:
„Neraz si myslíme, že poníženosť znamená ísť pokojní, ísť možno so sklonenou hlavou pozerajúc na podlahu ... ale aj prasatá kráčajú so sklonenou hlavou: toto nie je poníženosť. To je tá predstieraná poníženosť, nachystaná póza, ktorá srdce ani nezachraňuje, ani nestráži. Je dobré keď si to uvedomíme: niet skutočnej poníženosti bez uponíženia, a ak nie si schopný ho tolerovať, niesť na svojich pleciach uponíženie, nie si ponížený: predstieraš to, ale nie si.“
Dávid berie na svoje plecia svoje hriechy. „Dávid je svätý; Ježiš, so svätosťou Boha, je doslovne svätý,“ dodal pápež a pokračoval: „Dávid je hriešnik; Ježiš je hriešnik, ale s našimi hriechmi. No obaja sú ponižovaní“.
„Vždy je tu pokušenie bojovať proti tomu, kto nás ohovára, proti tomu, kto nás ponižuje, kto nás zahanbuje, ako ten Semei. A Dávid hovorí: „Nie“. Pán hovorí „Nie“. Toto nie je cesta. Cestou je tá Ježišova, prorokovaná Dávidom: niesť uponíženia. „Azda Pán zhliadne na moje súženie a dá mi dobré za toto dnešné preklínanie“: niesť uponíženie s nádejou.“
Svätý Otec však upozornil, že poníženosť nie je ospravedlňovať sa hneď voči urážke, v snahe byť vnímaný v dobrom svetle: „Ak nevieš prežiť uponíženie, nie si ponížený“. „Toto je zlaté pravidlo“:
„Prosme Pána o milosť poníženosti, ale s poníženiami. Bola raz jedna sestra, ktorá hovorila: „Ja som ponížená, áno, ale uponížená nikdy!“ Nie, to nie! Niet poníženosti bez uponíženia. Prosme o túto milosť. A ak je niekto odvážny, môže prosiť – ako nás učí sv. Ignác – môže prosiť Pána, aby mu poslal uponíženia, aby sa viac podobal Pánovi.“
