Vatikán 25. januára (RV) Na Slávnosť obrátenia sv. Pavla vo štvrtok 25. januára, ktorou sa uzatvára Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, slávil pápež František vešpery v rímskej Bazilike sv. Pavla za hradbami. V tomto chráme, ktorý spravuje rád benediktínov, sú uložené pozostatky apoštola národov.Na slávnosti sa zúčastnil aj zástupca konštantínopolského Ekumenického patriarchátu, metropolita Gennadios a anglikánsky biskup Bernard Ntahoturi, osobný zástupca arcibiskupa z Canterbury v Ríme. Prítomní boli aj členovia Ekumenickej delegácie z Fínska, mladí pravoslávni študenti, ako aj študenti Ekumenického inštitútu zo švajčiarskeho Bossey, ktorí sú na tradičnej návšteve v Ríme.
-
Členovia Fínskej luteránskej cirkvi do Ríma putujú pravidelne pri príležitosti sviatku Svätého Henrika (1689-1758), luteránskeho arcibiskupa a teológa. V súvislosti v minuloročným výročím reformácie pápež pri stretnutí povedal:
„Táto spoločná spomienka zostane plodnou príležitosťou k ekumenizmu, lebo poznačila nie cieľový, ale východiskový bod v ekumenickom hľadaní plnej a viditeľnej jednoty medzi nami, v trojitom znamení: vďačnosti, ľútosti a nádeje. Všetky tri sú nevyhnutné, ak chceme skutočne uzdraviť našu pamäť. Nie je to náhoda, že naše snahy sú orientované smerom k štúdiu prioritnej ekumenickej otázky, pri ktorej sa hodláme pristaviť v budúcnosti, a teda k otázke podstaty Cirkvi. (...)
S radosťou dnes prijímam z vašich rúk dokument nedávno vypracovaný fínskou Komisiou pre luteránsko-katolícky dialóg s titulom: „Rastúca jednota. Prehlásenie o Cirkvi, eucharistii a ministériu“. V týchto kľúčových obsahoch rozpoznávame rozhodujúce témy, okolo ktorých ekumenický dialóg bude môcť a bude musieť napredovať. (...)
Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý sa každý rok prelína s vašou púťou, sa sústreďuje na tému „Mocná je tvoja pravica, Pane“ (porov. Ex 15,6) a pripomína nám situáciu závažnej núdze, v akej žije v mnohých častiach sveta toľko ľudí, za ktorými musíme vyjsť do terénu, zjednotení tým istým ekumenickým úsilím.“
-
Svätý Otec v homílii počas vešpier zdôraznil, že ako kresťania spoločne vzdávame chválu za vykúpenie, ktoré Boh uskutočnil a uskutočňuje v našich životoch. Vychádzal z čítania z Knihy Exodus (Ex 15,1-13.17,19-21), kde vo svojej víťaznej piesni Mojžiš a jeho sestra Mária chvália Boha za oslobodenie Izraela z rúk Egypta.
Prechod cez Červené more symbolizuje sviatosť krstu, ktorý zdieľajú kresťania všetkých denominácií, pripomenul pápež. A tak, ako Izraelský ľud po prechode morom trpel v púšti, aj dnešní kresťania trpia prenasledovaním kvôli viere, pripomenul Svätý Otec.
Modlitby veriacich čítali vo svojich rodných jazykoch členovia Metodistickej cirkvi z Mexika, veriaci z Moskovského patriarchátu, z Rumunskej pravoslávnej cirkvi, zo Srbského patriarchátu, z Episkopálnej cirkvi z USA a z Pravoslávnej koptskej cirkvi z Egypta. Liturgiu spevom sprevádzali zbor Sixtínskej kaplnky a Luteránsky zbor z Nemecka.
Predseda Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov kardinál Kurt Koch v záverečnom pozdrave pripomenul slová Svätého Otca adresované Rímskej kúrii pred Vianocami o tom, že ekumenické snahy o znovudosiahnutie jednoty kresťanov sú „nezvratnou cestou vpred, a nie cúvaním“. Ďalej dodal: „Pripájame sa tak k spevu chvály proroka Mojžiša a prorokyne Miriam, ktorý predstavuje zjednocujúcu niť Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov: «Mocná je tvoja ruka, Pane».“
„Slávnosť Obrátenia svätého Pavla nás vyzýva pochopiť, že aj my potrebujeme obrátenie. Obrátenie je tou najhlbšou dušou každej ekumenickej snahy, ako veľavravne konštatuje Dekrét Druhého vatikánskeho koncilu o ekumenizme: «Pravý ekumenizmus nejestvuje bez vnútorného obrátenia. Túžba po jednote totiž vzniká a dozrieva v obnovenej mysli, v sebazapieraní a vďaka veľkodušným prejavom lásky» (Unitatis redintegratio, 7).“
Na konci modlitby vešpier Svätý Otec pozval prítomného luteránskeho pastora, ktorý po desiatich rokoch služby v Ríme odchádza do Hamburgu, aby spoločne udelili záverečné požehnanie.
-
Homília Svätého Otca pri ekumenických vešperách (Bazilika sv. Pavla za hradbami, 25. jan. 2018)
Čítanie z knihy Exodus hovorí o Mojžišovi a Márii, bratovi a sestre, ktorí pozdvihujú hymnus chvál k Bohu na brehoch Červeného mora, spolu s komunitou, ktorú Boh oslobodil z Egypta. Spievajú svoju radosť, pretože z tých vôd ich Boh zachránil od nepriateľa, ktorý ich chcel zničiť.
Sám Mojžiš bol v minulosti zachránený z rieky a jeho sestra asistovala pri tejto udalosti. Faraón skutočne prikázal: «Každého chlapca, čo sa narodí Hebrejom, hoďte do Nílu» (Ex 1,22). Naopak nájduc kôš s dieťaťom vnútri, v trstine Nílu, faraónova dcéra ho pomenovala Mojžiš, pretože hovorila: «Veď som ho z vody vytiahla» (Ex 2,10).
Príbeh záchrany Mojžiša z vody symbolicky predstavuje väčšiu záchranu, celého Božieho ľudu, ktorú Boh urobil, keď ho nechal prejsť vodami Červeného mora, zalejúc nimi potom jeho nepriateľov.
Mnohí starovekí Otcovia vnímajú túto časť oslobodenia ako obraz krstu. Sú to naše hriechy, ktoré boli utopené Bohom v živých vodách krstu. Oveľa viac než hrozba Egypta nás ohrozoval hriech, že nás urobí navždy otrokmi, ale moc Božskej lásky ho zdolala. Svätý Augustín (Homília 223E) interpretuje Červené more, kde Izrael videl Božiu záchranu, ako predobraz krvi Ukrižovaného Krista, zdroj spásy.
My všetci kresťania sme prešli vodami krstu a milosť sviatosti zničila našich nepriateľov, hriech a smrť. Vyjdúc z vôd sme dosiahli slobodu synov a dcér; vyšli sme ako ľud, ako spoločenstvo zachránených bratov a sestier, ako «spoluobčania svätých a Božia rodina.» (por. Ef 2,19). Zdieľame základnú skúsenosť, milosť Božiu, jeho milosrdenstvo, ktoré nás mocne zachraňuje. A práve preto, že Boh učinil toto víťazstvo v nás, môžeme mu spoločne spievať chvály.
V živote potom zakusujeme nežnosť Boha, ktorá nás v našom každodennom živote láskavo zachraňuje od hriechu, strachu a úzkosti. Tieto vzácne skúsenosti si potrebujeme uchovávať v srdci a v pamäti. No tak ako to bolo v prípade Mojžiša, skúsenosti jednotlivcov sú spojené s ešte väčšou históriou, a to spásou Božieho ľudu.
Vidíme to v piesni, ktorú spievali Izraeliti. Začína sa rozprávaním jednotlivca: «Moja sila a moja pieseň je Pán, on sa mi stal záchranou» (Ex 15,2). Ale následne sa z nej stáva rozprávanie o spáse celého ľudu: «Vo svojej priazni si viedol ľud, čo si vykúpil» (v. 13). Ten, kto spieval túto pieseň, si uvedomil, že nebol na brehoch Červeného mora sám, ale že bol obklopený bratmi a sestrami, ktorí dostali rovnakú milosť a ohlasovali rovnakú chválu.
Aj svätý Pavol, ktorého obrátenie dnes slávime, mal silnú skúsenosť milosti, ktorá ho povolala stať sa z prenasledovateľa Kristovým apoštolom. Božia milosť aj jeho priviedla k okamžitému hľadaniu spoločenstva s inými kresťanmi, najskôr v Damasku a potom v Jeruzaleme (por. Sk 9,19.26-27).
Toto je naša skúsenosť ako veriacich. Postupne, ako rastieme v duchovnom živote, si čoraz viac uvedomujeme, že milosť nás zasahuje spolu s ostatnými a musí byť zdieľaná s ostatnými. Takže pri vzdávaní vďaky Bohu za to, čo urobil vo mne, zistím, že nespievam sám, pretože ostatní bratia a sestry majú rovnakú pieseň chvály.
Rôzne kresťanské konfesie majú túto skúsenosť. V minulom storočí sme konečne pochopili, že sme spolu na brehoch Červeného mora. V krste sme boli spasení a ten vďačný spev chvály, ktorý spievajú aj ostatní bratia a sestry, nám prináleží, pretože je aj naším.
Keď povieme, že uznávame krst kresťanov z iných tradícií, vyznávame, že aj oni dostali Pánovo odpustenie a jeho milosť, ktorá v nich pôsobí. A prijímame ich kult ako autentické vyjadrenie chvály za to, čo Boh robí. Chceme sa spoločne modliť, zjednotiac ešte viac naše hlasy. A aj keď nás rozdiely oddeľujú, uznávame, že patríme k vykúpenému ľudu, k tej istej rodine bratov a sestier milovaných jedným Otcom.
Po oslobodení sa vyvolený ľud vydal na dlhú a ťažkú cestu cez púšť, často sa potácajúc, ale čerpajúc silu zo spomienky na Božie spásonosné dielo a z jeho stálej blízkej prítomnosti. Aj dnešní kresťania sa stretávajú na ceste s mnohými ťažkosťami, obklopení mnohými duchovnými púšťami, ktoré spôsobujú vysychanie nádeje a radosti. Na ceste sú aj veľké nebezpečenstvá, ktoré ohrozujú život, koľkí bratia dnes trpia prenasledovaním pre Ježišovo meno!
Keď dochádza k prelievaniu ich krvi, aj keď patria k rôznym vyznaniam, stávajú sa spoločne svedkami viery, mučeníkmi, zjednotenými vo zväzku krstnej milosti. Kresťania dnes ešte stále - spolu s priateľmi z iných náboženských tradícií – narážajú na situácie pošliapavania ľudskej dôstojnosti: utekajú z prostredia konfliktov a utrpenia, sú obeťami obchodovania s ľuďmi a iného moderného otroctva; trpia núdzou a hladom vo svete čoraz bohatšom na prostriedky a chudobnom na lásku, v ktorom sa ďalej prehlbuje nerovnosť.
No tak ako Izraeliti pri Exode sú kresťania povolaní spoločne si zachovávať spomienku na to, čo Boh v nich vykonal. Oživovaním tejto spomienky sa môžeme vzájomne podržať a čeliť každej výzve s odvahou a nádejou, ozbrojení iba Ježišom a sladkou silou jeho Evanjelia.
Bratia a sestry, so srdcom plným radosti z toho, že sme tu dnes spoločne spievali hymnus chvály Otcovi skrze Krista, nášho Spasiteľa a v Duchu, ktorý dáva život, chcem vám vyjadriť moje srdečné pozdravy. Všetkým vám: Vaša Eminencia, Metropolita Gennadios, reprezentant Ekumenického patriarchátu, Vaša Milosť Bernard Ntahoturi, osobný zástupca arcibiskupa Canterbury v Ríme, a všetkým tu zhromaždeným zástupcom a členom rôznych kresťanských denominácií.
S potešením pozdravujem ekumenickú delegáciu Fínska, s ktorou som mal česť sa dnes ráno stretnúť. Pozdravujem tiež študentov Ekumenického inštitútu v Bossey, ktorí prišli na návštevu Ríma, aby sa viac dozvedeli o Katolíckej cirkvi, a tiež mladých pravoslávnych a východných ortodoxných kresťanov, ktorí tu študujú vďaka štedrosti Výboru pre kultúrnu spoluprácu s pravoslávnymi cirkvami, ktorý pôsobí pri Pápežskej rade na podporu jednoty kresťanov.
Spolu sme ďakovali Bohu za to, čo vykonal v našich životoch a v našich spoločenstvách. Predložme mu dnes naše potreby a potreby sveta, v dôvere, že On vo svojej vernej láske bude naďalej zachraňovať a sprevádzať svoj putujúci ľud.
Preložila: Slovenská redakcia VR
