TK KBS

Dnes je utorok 23. 10. 2018   Meniny má Alojzia       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  október  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031    

  Top témy
Všetky
Synoda o mladých 2018
Anna Kolesárová

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Vybrané časti príhovoru Svätého Otca Františka diplomatickému zboru
P:3, 10. 01. 2018 08:55, ZAH



Vatikán 10. januára (RV) Prinášame vybrané časti príhovoru Svätého Otca Františka členom diplomatického zboru akreditovaného pri Svätej stolici, s ktorými sa stretol na úvod kalendárneho roka 8. januára 2018 v Kráľovskej sále - Sala Regia vo Vatikáne.

Pápež František na úvod vyjadril prítomným veľvyslancom a ich krajinám novoročné žičenie. Poďakoval sa za úvodné slovo, ktoré predniesol dekan diplomatického zboru, angolský veľvyslanec Armindo Fernandes do Espírito Santo Vieira. Z rozvoja vzťahov v uplynulom roku Svätý Otec spomenul najmä nadviazanie diplomatických vzťahov Svätej stolice s Mjanmarskom, podpis základnej zmluvy s Konžskou republikou a dohodu s Ruskou federáciou o bezvízovom styku pre držiteľov diplomatických pasov.

Po tomto úvode pápež František pripomenul hlavný zámer Svätej stolice vo vzťahoch so štátmi:

„Vo vzťahoch s občianskymi autoritami Svätá stolica nemá na zreteli nič iné, než podporovanie duchovného a materiálneho blaha ľudskej osoby, ako aj šírenie spoločného dobra. Apoštolské cesty, ktoré som vykonal v priebehu minulého roka v Egypte, Portugalsku, Kolumbii, Mjanmarsku a Bangladéši boli vyjadrením týchto snáh.“

Potom už pápež František prešiel k hlavnej časti svojho príhovoru, ktorý zameral na tému ľudských práv. Diplomatom sa prihovoril týmito slovami:

„Drahí veľvyslanci, v tomto roku si pripomenieme sté výročie ukončenia Prvej svetovej vojny: konfliktu, ktorý pozmenil tvár Európy a celého sveta vznikom nových štátov, ktoré prebrali miesto starobylých impérií. Z popola Veľkej vojny možno vyťažiť dve poučenia, ktorým žiaľ ľudstvo nevedelo okamžite porozumieť, keďže už o dve desiatky rokov opäť bojovalo v novom konflikte, ešte ničivejšom než bol ten predošlý.

Prvé poučenie je, že zvíťaziť nikdy neznamená ponížiť porazeného protivníka. Mier sa nebuduje ako potvrdenie moci víťaza nad porazeným. Budúce agresie neodvracia zákon strachu, ale sila pokornej rozumnosti, ktorá podnecuje k dialógu a ku vzájomnému porozumeniu, aby uzdravila rozdiely (porov. Ján XXIII. Encyklika Pacem in terris, 1963, č. 67).

Z toho je odvodená aj druhé poučenie: mier sa upevňuje vtedy, keď sa národy môžu konfrontovať v atmosfére rovnosti. Už pred storočím – práve v tomto dátume – to vytušil vtedajší americký prezident Thomas Woodrow Wilson, keď navrhol založenie určitého všeobecného združenia národov s cieľom podporovať pre všetky štáty, veľké či malé bez rozdielov, vzájomné garancie nezávislosti a územnej celistvosti. Takto sa na ideovej úrovni položili základy tej multilaterálnej diplomacie, ktorá v priebehu rokov nadobúdala rastúcu úlohu a vplyv v lone celého Medzinárodného spoločenstva.

Aj vzťahy medzi národmi, tak ako medziľudské vzťahy «je treba usporiadať podľa pravdy, spravodlivosti, praktickej solidárnosti a slobody» (tamtiež, č. 47 [v slov. vyd. č. 32]). To v sebe zhŕňa «zásadu, že všetky národy sú čo do prirodzenej dôstojnosti medzi sebou rovné» (tamtiež, 49 [33]), ako aj uznanie vzájomných práv a zároveň plnenie svojich vzájomných povinností (porov. tamtiež, 51 [34]). Základným predpokladom takéhoto postoja je potvrdenie dôstojnosti každej ľudskej osoby, ktorej neuznanie a pohŕdanie vedie k barbarským činom urážajúcim svedomie ľudstva (porov. Všeobecná deklarácia ľudských práv, 1948). Na druhej strane «uznanie vrodenej dôstojnosti a rovnakých a nescudziteľných práv všetkých členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru na svete» (tamtiež, Preambula), ako to potvrdzuje Všeobecná deklarácia ľudských práv.

Tomuto dôležitému dokumentu, sedemdesiat rokov od jeho prijatia Valným zhromaždením OSN, ku ktorému došlo 10. decembra 1948, by som chcel venovať naše dnešné stretnutie. Hovoriť o ľudských právach pre Svätú stolicu znamená predovšetkým znovu predložiť ústrednú otázku dôstojnosti ľudskej osoby, ako želanej a stvorenej Bohom na jeho obraz a podobu. Ten istý Pán Ježiš uzdravujúc malomocného, prinavracajúc zrak slepému, besedujúc s mýtnikom, ušetriac život cudzoložnici a pozývajúc k starostlivosti o raneného pocestného, nám dal porozumieť, ako si každá ľudská bytosť, nezávisle od svojho fyzického, duchovného či spoločenského stavu, zasluhuje úctu a povšimnutie. Z kresťanského hľadiska teda existuje jeden významný vzťah medzi evanjeliovým posolstvom a uznaním ľudských práv, v duchu autorov Všeobecnej deklarácie ľudských práv.

Takéto práva odvodzujú svoj predpoklad z  prirodzenosti, ktorú objektívne zdieľa ľudský rod. Boli prednesené preto, aby odstránili múry separácie, ktoré rozdeľujú ľudskú rodinu, a aby napomohli tomu, čo sociálna náuka Cirkvi nazýva integrálny ľudský rozvoj, lebo dbá o «povznášanie človeka,  každého človeka, [...] celého ľudstva» (Pavol VI., Encyklika Populorum progressio, 1967, 14). Redukovaná vízia ľudskej osoby naopak otvára cestu rozširovaniu nespravodlivosti, sociálnej nerovnosti a korupcii.

Je však potrebné poznamenať, že v priebehu rokov, a predovšetkým po sociálnych prevratoch roku ´68, sa interpretácia niektorých práv postupne modifikovala, až po zahrnutie množstva „nových práv“, nezriedka v ich vzájomnom protiklade. Toto nie vždy napomáhalo šíreniu priateľských vzťahov medzi národmi (porov. Všeobecná deklarácia ľudských práv, Preambula), keďže sa potvrdili kontroverzné poňatia ľudských práv, ktoré boli v rozpore s kultúrou mnohých krajín, ktoré sa preto necítia byť rešpektované v ich vlastných spoločensko-kultúrnych tradíciách, ale naopak zanedbávané zoči-voči reálnym potrebám, ktorým musia čeliť. Môže tu byť teda – v niektorých ohľadoch paradoxné – riziko, že v mene samotných ľudských práv sa nastoľujú moderné formy ideologickej kolonizácie tých najsilnejších a najbohatších na škodu tých najchudobnejších a najslabších. Zároveň je dobré mať na mysli, že tradície jednotlivých národov nemôžu byť použité ako zámienka pre opomenutie náležitého rešpektovania základných práv formulovaných Všeobecnou deklaráciou ľudských práv.

Je bolestné zisťovať s odstupom 70 rokov, ako sú mnohé základné práva dnes ešte stále porušované. Medzi prvými je to právo na život, slobodu a nedotknuteľnosť každej ľudskej osoby (por. Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 3). Nie je to len vojna a násilie, ktoré ich porušujú. V dnešnej dobe existujú jemnejšie formy: mám na mysli hlavne nevinné deti, vylúčené ešte pred narodením, nechcené len preto, že sú choré alebo znevýhodnené alebo kvôli egoizmu dospelých. Mám na mysli starých ľudí, aj oni sú často vyradení, hlavne ak sú chorí, pretože sú považovaní za záťaž. Myslím na ženy, ktoré sú často vystavené násiliu a zneužívaniu aj v rámci svojich rodín. Tiež myslím na tých, ktorí sú obeťami obchodovania s ľuďmi, ktoré porušuje zákaz všetkých foriem otroctva. Koľko ľudí, hlavne tých ktorí sú na úteku kvôli chudobe a vojne, sú objektom tohto čierneho obchodu páchaného bezohľadnými subjektmi?

Obhajovať právo na život a fyzickú integritu znamená tiež ochranu práva na zdravie človeka a jeho rodiny. Dnes toto právo prevzalo aspekty, ktoré presahujú pôvodné zámery Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorej cieľom bolo potvrdiť právo každého na potrebnú zdravotnú starostlivosť a sociálne služby. (porov. Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 25). Vzhľadom na to dúfam, že na príslušných medzinárodných fórach budeme pracovať na tom, aby sme v prvom rade podporili ľahký prístup všetkých k liečbe a k zdravotnej starostlivosti. Je dôležité spojiť úsilie, aby sa dosiahli také politické prostredie schopné zabezpečiť za primeranú cenu poskytovanie liekov nevyhnutných na prežitie najodkázanejších osôb, bez toho aby sa zanedbával výskum a vývoj liekov, ktoré síce nie sú ekonomicky dôležité pre trh, sú však rozhodujúce pre záchranu ľudských životov.

Obhajovať právo na život znamená tiež aktívne pracovať za pokoj, všeobecne uznaný ako jedna z najvyšších hodnôt, o ktorú sa treba usilovať a ju chrániť. Avšak vážne miestne konflikty naďalej zapaľujú rôzne oblasti sveta. Kolektívne úsilie medzinárodného spoločenstva, humanitárne pôsobenie medzinárodných organizácií a vytrvalé modlitby za mier, ktoré vystupujú k nebu z území zakrvavených bojmi, sa zdajú byť stále menej a menej účinné oproti nenormálnej logike vojny. Tento scenár nemôže ubrať z našej túžby a nášho úsilia o mier, vo vedomí, že bez neho sa integrálny rozvoj človeka stáva nedosiahnuteľným.

Integrálne odzbrojenie a integrálny rozvoj sú navzájom úzko prepojené. Na druhej strane, snaha o mier ako predpoklad pre rozvoj znamená bojovať proti nespravodlivosti a vykoreniť, nenásilným spôsobom, dôvody konfliktov, ktoré vedú k vojne. Šírenie zbraní samozrejme zhoršuje konfliktné situácie a spôsobuje veľké ľudské a materiálne straty, ktoré podkopávajú rozvoj a úsilie o trvácny mier. Historický úspech dosiahnutý minulý rok prijatím Zmluvy o zákaze jadrových zbraní na závere konferencie OSN s cieľom dohodnúť právne záväzný nástroj pre zákaz jadrových zbraní, ukazuje, že túžba po mieri je stále živá. Podpora kultúry mieru pre integrálny rozvoj vyžaduje trvalé úsilie smerom k odzbrojeniu a zníženie využívania vojenských síl pri riadení medzinárodných záležitostí. Preto by som rád podporil pokojnú a čo najširšiu diskusiu o tejto téme, ktorá by zabránila polarizácii medzinárodného spoločenstva v tak citlivej otázke. Každé úsilie v tomto smere, čo ako skromné, znamená dôležitý výsledok pre ľudstvo.

Zo svojej strany Svätá stolica podpísala a ratifikovala, aj v mene Vatikánskeho mestského štátu, Zmluvu o zákaze jadrových zbraní v perspektíve formulovanej svätým Jánom XXIII. v Pacem in terris, podľa ktorej je «požiadavkou spravodlivosti, zdravého rozumu a ľudskej cti, aby sa prestalo s pretekmi v zbrojení; aby jednotlivé štáty obojstranne a súčasne zredukovali výzbroj, ktorou disponujú; aby sa zakázali nukleárne zbrane» (Encyklika Pacem in terris, č. 60 [39]). Dokonca aj «keď je takmer neuveriteľné, že by sa mohol nájsť niekto, čo by vzal na seba zodpovednosť za strašné krviprelievanie a pustošenie, ktoré by vojna vyvolala, predsa nemožno poprieť, že vojnový požiar by mohol vzniknúť aj z nepredvídanej a neočakávanej príčiny» (tamtiež).
Svätá stolica preto opakuje pevné «presvedčenie, že prípadné medzinárodné spory sa nemajú riešiť silou zbraní, ale rokovaním.» (tamtiež, č. 67 [43]). Na druhej strane, neustála produkcia zbraní stále viac pokročilých a „dokonalejších“ a pretrvávanie početných ohnísk konfliktov – to čo som viackrát označil za „tretiu svetovú vojnu po kúskoch“ – nemôže iné, ako viesť nás k dôraznému opakovaniu slov môjho svätého predchodcu:

«Preto v tomto našom atómovom veku bolo by už nerozumné pokladať vojnu za vhodný prostriedok na nápravu utrpených krívd. […] Napriek všetkému však treba dúfať, že národy si pri vzájomných stykoch a rokovaniach lepšie uvedomia zväzky svojej spoločnej ľudskej prirodzenosti, ktoré ich navzájom spájajú, a zároveň pochopia, že je jednou z najhlavnejších požiadaviek ich spoločnej prirodzenosti, aby vo vzťahoch medzi ľuďmi a národmi neprevládal strach, ale láska; áno, predovšetkým láska má priviesť ľudí k úprimnému porozumeniu a mnohostrannej spolupráci, ktorá môže mať pre nich vskutku blahodarné následky» (tamtiež, č. 67 [43]).

V tejto perspektíve je prvoradé, aby sa podporila každá snaha o dialóg na Kórejskom polostrove za účelom nájsť nové možnosti prekonania aktuálnych protirečení/protikladov, k rastu vzájomnej dôvery a k zabezpečeniu mierovej budúcnosti pre kórejský ľud a celý svet.

Rovnako je dôležité, aby mohli pokračovať, v proaktívnej atmosfére zvýšenej dôvery medzi stranami, rôzne mierové iniciatívy v prospech Sýrie, aby sa konečne mohol ukončiť dlhotrvajúci konflikt, ktorý zasiahol krajinu a spôsobil obrovské utrpenie.

Spoločná nádej je, že po veľkom zničení prišiel čas na obnovu. Ale dokonca viac ako stavať budovy je nevyhnutné obnoviť srdcia, znovu utkať sieť vzájomnej dôvery, nevyhnutný predpoklad pre rozkvet v akejkoľvek spoločnosti. Preto je potrebné pracovať na podpore právnych, politických a bezpečnostných podmienok pre obnovenie života spoločnosti, kde každý občan, bez ohľadu na svoju etnickú a náboženskú príslušnosť, môže spolupracovať na rozvoji krajiny. V tomto zmysle je nevyhnutné chrániť náboženské menšiny, medzi ktorými sú aj kresťania, ktorí po stáročia aktívne prispievajú k histórii Sýrie.“

V súvislosti s riešením návratu sýrskych utečencov do vlasti pápež František osobitne spomenul Jordánsko, Libanon a Turecko.

V príhovore sa ďalej dotkol viacerých krízových oblastí sveta: Irak, Jemen, Afganistan, napätie medzi Izraelom a Palestínou v otázke Jeruzalema, Venezuela, Južný Sudán, Konžská demokratická republika, Somálsko, Nigéria, Stredoafrická republika a Ukrajina.   

Ďalším akcentom Svätého Otca bola rodina ako základ spoločnosti:

„Práve rodine by som chcel venovať osobitnú myšlienku. Právo založiť si rodinu, ako «prirodzenú a základnú jednotku spoločnosti, [ktorá] má nárok na ochranu zo strany spoločnosti a štátu» (Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 16), uznáva samotná Deklarácia z roku 1948. Žiaľ je známe, a to osobitne na Západe, ako je rodina považovaná za prekonanú inštitúciu. Namiesto stability definitívneho projektu sa dnes uprednostňujú chvíľkové zväzky. Avšak nestojí pevne na nohách taký dom, ktorý je postavený na piesku krehkých a nestálych vzťahov. Potrebujeme naopak skalu, na ktorej treba zakotviť pevné základy. A skalou je práve to verné a nerozlučné spoločenstvo lásky, ktoré spája muža a ženu, spojenie majúce strohú a jednoduchú krásu, posvätný a nedotknuteľný charakter a prirodzenú funkciu v spoločenskom poriadku (porov. Pavol VI.:  Prejav pri príležitosti návštevy Baziliky Zvestovania Panne Márii v Nazarete, 5. januára 1964).

Preto považujem za naliehavé, aby sa viedli reálne politiky podporujúce rodinu, od ktorej okrem iného závisí budúcnosť a rozvoj štátov. Bez nej sa nedajú budovať spoločnosti schopné čeliť výzvam budúcnosti. Nezáujem o rodinu potom so sebou prináša ďalší dramatický dôsledok – osobitne aktuálny v niektorých regiónoch – , ktorým je úpadok pôrodnosti. Prežívame skutočnú demografickú zimu! Tá je znakom spoločností, ktoré majú ťažkosti čeliť výzvam prítomnosti a ktoré takto stále viac podliehajú  obavám z budúcnosti, čo speje až k ich uzatváraniu sa samých do seba.

Súčasne nemôžeme zabudnúť na situáciu rodín roztrieštených v dôsledku chudoby, vojen a migrácií. Až príliš často máme pred našimi očami drámu detí, ktoré samé prekračujú hranice oddeľujúce juh od severu sveta, častokrát ako obete obchodovania s ľuďmi.

Dnes sa veľa hovorí o migrantoch a migráciách, niekedy však len kvôli tomu, aby navodili inštinktívne obavy. Netreba zabudnúť, že migrácie vždy existovali. V židovsko-kresťanskej tradícii sú dejiny spásy v podstate dejinami migrácií. Netreba zabudnúť ani na to, že sloboda pohybu, rovnako ako aj sloboda opustiť vlastnú krajinu a vrátiť sa do nej, patrí k základným ľudským právam. Je teda potrebné zanechať rozšírenú rétoriku na túto tému a začať so základným zvážením toho, že pred nami stoja predovšetkým osoby.“  

Ďalšiu časť príhovoru viedol Svätý Otec František v duchu svojho novoročného posolstva ku Svetovému dňu pokoja s témou „Migranti a utečenci: muži a ženy hľadajúci pokoj“. V tejto súvislosti okrem iného povedal:
„Prijať druhého vyžaduje konkrétnu snahu, kroky pomoci a dobrej vôle, ostražitú a komplexnú pozornosť, zodpovedné riešenie nových komplexných situácií, ktoré sa neraz pridajú k iným a mnohým už existujúcim problémom, ako aj zdroje, ktoré sú vždy obmedzené. Praktizujúc cnosť rozvážnosti, vlády budú môcť prijať, podporovať, chrániť a integrovať stanoviac praktické opatrenia «na ich začlenenie, v tých medziach, aké dovoľuje správne chápané dobro domáceho obyvateľstva» (porov. Pacem in terris, 57 [38]). Oni majú jasnú zodpovednosť voči svojim vlastným komunitám, pre ktoré musia zabezpečiť spravodlivé práva a harmonický rozvoj, aby neboli ako staviteľ veže, ktorý zle počítal a nedokázal dokončiť vežu, ktorú začal stavať (por. Lk 14,28-30).“
Svätý Otec ďalej viacerým krajinám poďakoval za ich pomoc migrantom. Menoval napr. Bangladéš, Taliansko, Grécko či Nemecko. Pápež vyjadril v mene Svätej stolice aj žičenie úspechu pri príprave dvoch globálnych zmlúv na úrovni OSN o migrácii a utečencoch. Ďalej uviedol:

„Integrácia je „obojsmerný proces“, so vzájomnými právami a povinnosťami. Kto prijíma, je pozvaný ponúknuť integrálny ľudský rozvoj, zatiaľ čo od toho kto je prijatý sa požaduje nevyhnutný súhlas s pravidlami krajiny, ktorá ho prijala,  ako aj rešpektovanie zásad totožnosti toho istého štátu. Každý proces integrácie musí udržať starostlivosť o ochranu a ľudské pozdvihnutie - hlavne tých, ktorí sú v situáciách zraniteľnosti - v centre zákonov týkajúcich sa rôznych aspektov politického a spoločenského života.

Svätá stolica nemá v úmysle zasahovať do rozhodnutí, ktoré čakajú štáty, ktoré, vo svetle svojej politickej, sociálnej a ekonomickej situácie, ako aj svojich vlastných kapacít a možností prijímania a integrácie majú primárnu zodpovednosť za prijatie. Domnieva sa však, že musí zohrávať úlohu „pripomínania“ zásad ľudskosti a bratstva, ktoré vytvárajú každú súdržnú a harmonickú spoločnosť. Z tohto hľadiska je dôležité nezabudnúť na spoluprácu s náboženskými spoločenstvami, tak inštitucionálnymi ako aj na úrovni asociácií, ktoré môžu zohrávať dôležitú úlohu pri posilňovaní pomoci a ochrany, sociálnej a kultúrnej mediácie, upokojovania situácie a integrácie.“

Preložila: Slovenská redakcia VR



( TK KBS, RV ab, zk, jb; ml ) 20180110020   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 430 x

[naspäť]





TV Lux | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2018