Vatikán 10. januára (RV) Dojatie, blízkosť, koherencia. O týchto troch charakteristikách duchovného pastiera a jeho autority hovoril v utorok pápež František v homílii počas svätej omše v Dome sv. Marty.Komentujúc úryvok z Evanjelia podľa Marka (Mk 1, 21-28) o Ježišovi, ktorý vyučuje „ako ten, čo má moc“, Svätý Otec vysvetlil, že tu ide o novú náuku: Kristovou novosťou je práve „dar autority“, prijatý od Otca. Naopak pri vyučovaní zákonníkov, znalcov zákona, hoci aj hovorili pravdu, no ľud rozmýšľal o inom, lebo to, čo hovorili, sa nedotýkalo ich srdca: vyučovali „od katedry a nezaujímali sa o ľud“. Avšak „Ježišovo vyučovanie vyvoláva úžas, hýbe srdcom“, lebo to, čo dáva autoritu, je práve blízkosť. A Ježiš autoritu mal, pretože bol ľudu nablízku, chápal problémy, bolesti a hriechy, dodal Svätý Otec.
„Keďže bol nablízku, chápal. Veď prijímal, uzdravoval a vyučoval s blízkosťou. To, čo dáva pastierovi autoritu, alebo čo prebúdza autoritu, ktorá je daná od Otca, je blízkosť. Blízkosť Bohu v modlitbe: pastier, ktorý sa nemodlí, pastier, ktorý nehľadá Boha stratil svoju účasť. Blízkosť ľudu: pastier odtrhnutý od ľudí ich nedosiahne svojím posolstvom. Blízkosť, táto dvojitá blízkosť. Toto je pomazanie pastiera, ktorý je dojatý v modlitbe zoči-voči Božiemu daru a vie pocítiť pohnutie v konfrontácii s hriechmi, s problémami, s chorobami ľudí. Pastier sa nechá dojať“.
Zákonníci stratili schopnosť prežívať dojatie práve preto, že neboli nablízku ani ľudu, ani Bohu, pokračoval v homílii Svätý Otec, pričom dodal, že keď pastier stratí túto blízkosť, skončí v rozporuplnosti, nekoherentnosti vlastného života:
„Ježiš je v tomto jasný: „Robte to, čo hovoria“ – veď hovoria pravdu – „avšak nie to, čo konajú“. Dvojtvárnosť života. Je nepekné vidieť pastierov s dvojtvárnym životom: je to rana v Cirkvi. Sú to chorľaví pastieri, ktorí stratili autoritu a pokračujú v tomto dvojitom živote. Existujú mnohé spôsoby ako viesť dvojtvárny život: je to však dvojtvárnosť... A Ježiš je voči nim veľmi tvrdý. Nielen že ľuďom hovorí, aby ich počúvali, no nekonali ako oni, ale – čo im hovorí? „Ste obielené hroby“: krásni v doktríne, zvonka. Avšak vnútri samá hniloba. Toto je koniec pastiera, ktorý nemá blízkosť k Bohu v modlitbe a k ľudu v spolucítení“.
Pápež František ďalej prešiel k prvému liturgickému čítaniu o Anne, ktorá sa modlí k Pánovi o dar syna, chlapčeka, a o postaršom kňazovi Helim, ktorý bol slabý, lebo stratil blízkosť k Bohu a k ľudu: ten pokladal Annu za opitú. Ona sa však naopak modlila vo svojom srdci, pohybujúc len perami. To ona vysvetlila Helimu, že je nešťastná, a že z nej hovoril veľký zármutok a žiaľ. A zatiaľ čo rozprávala, Heli sa dokázal priblížiť k jej srdcu, až ju nakoniec upokojil: „Boh Izraela nech ti dá to, o čo si ho prosila“. Uvedomil si, že sa mýlil, a tak z jeho srdca vyšlo požehnanie a proroctvo, pretože Anna potom porodila Samuela, vysvetlil pápež František. Biblický príbeh dal za príklad aj pre duchovných pastierov dnešnej doby:
„Tým pastierom, ktorí prežívali v živote vzdialenosť od Boha a od ľudu, poviem toto: Nestrácajte nádej. Vždy je tu šanca. Tomuto človeku stačilo hľadieť, priblížiť sa k tej žene, vypočuť ju a prebudil tak v sebe autoritu žehnať a prorokovať; proroctvo zaznelo a žena sa dočkala syna. Autorita. Autorita ako dar Boha. Prichádza jedine od neho. A Ježiš ju dáva tým, čo patria k nemu. Autorita v reči, ktorá pochádza z blízkosti k Bohu a k ľudu, vždy oboje naraz. Tá autorita je v koherencii života, nie v dvojitom živote. Toto je autorita, a ak ju pastier stratí, tak nech aspoň nestráca nádej, tak ako Heli: vždy je čas na to, aby sme sa priblížili a prebudili autoritu a proroctvo“.
