-

Pastiersky list Banskobystrickej diecézy

Drahí bratia a sestry,

srdečne a radostne vás všetkých pozdravujem.

Dnešná slávnosť – Zjavenie Pána – nás vedie k úvahe, čo toto slávenie znamená osobne pre mňa: čo mi dá, čo z neho môžem mať. Veríme, že Kristus Pán sa vždy zjavuje v srdci toho, kto ho úprimne hľadá.

Sprievodcom našej úvahy bude text proroka Izaiáša: „Nad tebou vzíde Pán a jeho veleba sa zjaví na tebe... Uvidíš to a zažiariš, rozochveje a rozšíri sa tvoje srdce“ (Iz 60, 2. 5).

Toto je úryvok z dnešného prvého čítania a priamo poukazuje na ducha našej slávnosti. Na začiatku svätej omše sme sa modlili, aby Boh – ktorý vtedy, keď použil hviezdu a zjavil pohanom svojho Syna – aj nás priviedol k veľkej Božej sláve. Toto je prvotný význam celej udalosti, ktorá sa spája s mudrcmi. Ich, zrelých mužov, vnútorné svetlo milosti priviedlo do Betlehema – lebo mysleli na židovského kráľa. Svetlo milosti spôsobilo, že boli solidárni voči sebe a pomáhali si navzájom počas neľahkého putovania a hľadania. Keď uzreli hviezdu, veľmi sa potešili. Boli si istí, že ten Boh, ktorého úprimne hľadali, ten im ukazoval cestu.

Pred dvetisíc rokmi Božia milosť naviazala na astronomickú udalosť – na konjunkciu dvoch planét, na zdanlivé spojenie Jupitera a Saturnu na oblohe. Staroveká astronomická literatúra bola v Mezopotámii – Dvojriečí medzi Eufratom a Tigrisom – značne bohatá, lebo tam veľmi pozorne a dlhodobo pozorovali hviezdy. Grécky výraz „magoi“ (slovensky mágovia alebo mudrci) bol úradný titul pre vzdelaných pozorovateľov hviezd, ktorí boli v službách náboženstva a kráľa. Planéta Jupiter sa vtedy všeobecne pokladala za hviezdu vladára – bola to kráľovská hviezda. Helenistická astrológia označovala planétu Saturn za hviezdu Židov. A tak, zdanlivé spojenie Jupitera a Saturnu na oblohe znamenalo, že Židia budú mať výnimočného, nového a mocného kráľa.

Kvôli tejto udalosti sa mudrci vydali na cestu a Boh im pomáhal. Mudrci od začiatku spojili svoju odbornú vedomosť s vnútorným presvedčením – malému dieťaťu sa poklonili a dali mu svoje dary. Oni videli Ježiša aj očami srdca – viery, a nielen očami rozumu – vedy.

Pavol apoštol učí, že takéto vnútorné videnie Boha – keď Boh vstupuje do nášho srdca a napĺňa ho jasom – spôsobuje radosť a plesanie. Inými slovami, keď sa v tajomnom stretnutí Božej činnosti a ľudskej slobody zapaľuje vo veriacich svetlo, títo spoznávajú Božieho Syna – Krista; vidia ho v jeho Božej sláve tak, ako ho neskôr videli apoštoli počas premenenia na hore Tábor.

Naša praktická otázka znie: čo robiť, aby sme toto svetlo viery, svetlo spoznania pravého Boha, mali aj my? Ako sláviť „v duchu a pravde“ toto zjavenie, ktorého centrom je ľudské srdce? Treba začať malými dobrými skutkami; to slávne svetlo, ktoré môžeme nazvať „zápalom“, alebo „radosťou“, alebo „vierou“, môže potom Božia milosť zapáliť kedykoľvek.

V jednej rodine zachovávali pekný sviatočný zvyk. Po skončení štedrej večere sa celá rodina zhromaždila okolo vianočného stromčeka, pod ktorým boli poukladané drobné darčeky pre každého člena rodiny. Najmladšie dieťa, ktoré už dokázalo čítať, malo rozdať všetky tieto upomienky. Teraz pripadla táto úloha 6-ročnej Katke. Dievča rado a s milým úsmevom roznášalo dary a podávalo ich každému adresátovi do rúk. Všetci sa úprimne tešili. Keď Katka rozdala všetky darčeky, ostala bezradne stáť.

Znepokojená začala hľadať pod stromčekom ešte jeden dar, no nenašla ho. Začala hľadať aj po izbe, aj za dverami – a ostatní z rodiny sa divili. Nakoniec sa otec opýtal Katky: „Čo ešte hľadáš? Každý už dostal svoj darček“. Katka na to odpovedala: „Hľadám darček pre Ježiška. Predsa on dnes slávi svoje narodeniny. Kde je darček pre neho? Azda sme na neho zabudli?“

Určite by bolo smutné, keby sme na Vianoce zabudli na Pána Ježiša. Našim darčekom pre neho je viera, nádej a láska nášho srdca – spojená so skutkami dobra a zbožnosti. Mudrci z Matúšovho evanjelia nezabudli na dary pre novonarodeného Ježiša Krista.

Kresťan, ktorý má dobrú vôľu, môže nájsť Ježiša vo svojom srdci vtedy, keď si dokáže niečo odoprieť; inokedy tak, keď splní nejaký príkaz Evanjelia; inokedy, keď sa po dlhej dobe začne modliť a prekoná silnú nechuť ísť do kostola či ku svätej spovedi; inokedy vykoná anonymné a nezištné gesto lásky voči blížnemu, pretože mal odvahu napraviť sa a zmieriť sa. Toto sú akoby iskry, ktoré my – ľudia vykresávame pomocou dobrej vôle, a vďaka nim Boh môže zapáliť v našom živote veľký oheň radostnej zbožnosti.

Drahí bratia a sestry, pravé duchovné zjavenie Boha v našom živote, musí nájsť svoje korunovanie v liturgii. Svätý milánsky biskup Ambróz napísal: „Ukázal si sa mi, Kriste, tvárou v tvár. A ja som ťa stretol v tvojich sviatostiach!“

Prijatie Kristovej sviatosti s vierou je účasťou na zjavení sa Krista. Každá sviatosť zvláštnym spôsobom napĺňa Kristovým jasom naše srdcia. Vo sviatosti sa opakuje to isté, čo vo vtelení: Boh sa zjavuje tak, že sa ukrýva. Ľudské telo, ktoré Slovo prijalo, keď prichádzalo na svet, bolo pre neho akoby záclonou. Z jednej strany odievalo i ukrývalo božstvo, z druhej strany ho ukazovalo a spôsobovalo, že bolo viditeľné a prítomné. Nikto v tomto živote nemôže vidieť Boha „takého, aký je“; nemožno pozerať naň očami tela a zostať nažive (Ex 33, 20).

Vieme, že najsvätejšia zo všetkých sviatostí je Eucharistia. Pri vtelení sa Ježiš – Boh ukryl v ľudskom tele. V Eucharistii je skrytý pod spôsobom chleba a vína. Taká úžasná je tajomná moc svätého prijímania. Eucharistia je najvyšším zjavením Krista. Ona nám ukazuje aj pozemského Ježiša, aj Ježiša zomrelého a zmŕtvychvstalého, aj Ježiša osláveného. Eucharistia udržiava celý život Cirkvi – ten minulý, prítomný, ako aj budúci. Cirkev je účinným znakom Krista medzi národmi, pretože len ona má Eucharistiu, opravdivý „horiaci krík“, ktorý horí, ale nezhára; krík, ktorý žiari celému svetu uprostred všakovakej ľudskej chudoby.

Avšak nie vždy a pre všetkých je Eucharistia zjavením Krista. Niekomu chýba viera! Chýbajú mu oči, ktoré by videli za záclonu! Aj betlehemská hviezda pred dvetisíc rokmi svietila na všetkých, ale iba mudrci ju správne videli a pochopili. Poučme sa od nich. Úprimne spoznávajme Ježiša v modlitbe, vo sviatostiach, najmä vo svätom prijímaní. Pozývajme ho pravidelne do domu svojho srdca (por. Lk 24, 15. 29). S čistou dušou, bez ťažkého hriechu, prijímajme Eucharistiu a vrúcne túžme, aby sme Ježiša lepšie spoznali a viac ho milovali. Keď ho budeme takto dôkladne hľadať, Eucharistia nás nikdy nesklame. Ježiš sa naozaj stáva prítomný nielen na chrámovom oltári, ale aj v pripravenom ľudskom srdci.

Drahí bratia a sestry, želám vám a vyprosujem, aby čo najskôr a čo najviac zasvietila oblažujúca Kristova sláva vo vašich srdciach. K tomu vás všetkých zo srdca žehnám

Mons. Marián Chovanec, banskobystrický biskup

-

( TK KBS, mcho; ml ) 20180106001   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]