Vatikán 22. decembra (RV) V pápežskej kaplnke Redemptoris Mater sa dnes prihovoril Svätému Otcovi a členom Rímske kúrie pápežský kazateľ páter Raniero Cantalamessa v druhej a záverečnej adventnej kázni. Kým svoju prvú kázeň zameral na ústredné miesto Ježiša Krista z pohľadu stvorenia a vykúpenia, tentoraz predstavil Ježiša Krista z pohľadu času a vysvetlil jeho stálu prítomnosť, ktorú vyjadrujú slová Listu Hebrejom: «Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky» (Hebr 13,8).Páter Cantalamessa pripomenul tradíciu obnovenú II. vatikánskym koncilom prednášať pri omši Viančnej noci v Bazilike sv. Petra spev tzv. Kalendy z Rímskeho martyrológia. Uvádzajú sa v ňom časové súradnice Kristovho narodenia v Betleheme, a to v rozličných vzťažných súradniciach, napr. „13 storočí odo vyjdenia Izraela z Egypta“ alebo „v dobe 194. olympiády“, „v roku 752 od založenia Ríma“, či „v 42. roku panovania cisára Oktaviána Augusta“.
Tento relatívny spôsob počítania času podľa rozličných udalostí sa radikálne zmenil narodením Krista, aj keď sa to plne prejavilo až po nejakej dobe, vysvetlil pápežský kazateľ. Nevychádzame už viac z nejakého počiatočného bodu, ale s Kristom sa objavil centrálny bod času.
Od roku 525 sa zaviedlo počítanie času počtom rokov po Kristovom narodení alebo pred Kristovým narodením. Toto má aj svoj teologický význam, vysvetlil kapucínsky páter, odvolajúc sa na luteránskeho teológa Oscara Cullmanna a jeho dielo „Kristus a čas“ z roku 1946. Ďalej upresnil:
„O Kristovi musíme povedať, a to dôsledne, že je «vo svete», ale nie je «zo sveta»; je v dejinách a v čase, ale transcenduje, presahuje dejiny a čas. Pokúsme sa teraz podať presnejší obsah tvrdenia o všeprítomnosti Krista v dejinách a v čase. Nie je to prítomnosť abstraktná a uniformná. Uskutočňuje sa diferencovaným spôsobom v rôznych fázach dejín spásy.
Kristus «je ten istý včera i dnes a naveky» (Hebr 13,8), ale nie s tou istou modalitou. Je prítomný v Starej zmluve ako predobraz, je prítomný v Novej zmluve ako udalosť a je prítomný v čase Cirkvi ako sviatosť. Predobraz ohlasuje, predchádza a pripravuje udalosť, zatiaľ čo sviatosť ju oslavuje, sprítomňuje, aktualizuje, a v istom zmysle predlžuje.
V tomto zmysle nám vianočná liturgia dáva vysloviť slová: „Hodie Christus natus est, hodie Salvator apparuit“ – „Dnes sa Kristus narodil, dnes sa ukázal Spasiteľ“.
Pápežský kazateľ pripomenul, že nejde len o premýšľanie nad Kristovým centrálnym miestom v makrokozme, priestore a čase. Vianoce sú zároveň príležitosťou k prísnemu spytovaniu si svedomia, zdôraznil Raniero Cantalamessa:
„Otázka, od ktorej treba začať je jednoduchá: Je Kristus aj centrom môjho života? Mojej malej osobnej histórie? Môjho času? Zaujíma v ňom ústredné miesto len teoreticky, alebo aj skutočne? Je to pravda len myslená, alebo aj žitá?“
Kazateľ pripomenul zážitok francúzskeho básnika a konvertitu Paula Claudela, ktorý mal na Vianoce 1886 v katedrále Notre Dame v Paríži pri počúvaní spevu Magnificat existenciálny zážitok, pri ktorom precítil „večné detinstvo Boha“ a zvolal:
„Áno, je to pravda, je to doslovná pravda! Boh jestvuje, je tu. Je to niekto, je to osobná bytosť, ako ja! Miluje ma, miluje ma!“
