Vatikán 21. decembra (RV) Pápež František sa opäť stretol s veriacimi na tradičnej generálnej audiencii. V stredajšej katechéze po piaty raz pokračoval v rozoberaní svätej omše. Tentoraz sa zameral na úvodné obrady: uctenie oltára, úvodný pozdrav, prežehnanie sa, úkon kajúcnosti a modlitba dňa. „Celé spoločenstvo sa zhromažďuje okolo oltára, ktorý predstavuje Krista. Nie preto, aby sme si pozerali do tváre, ale aby sme hľadeli na Krista, pretože Kristus je v centre spoločenstva,“ pripomenul. Pápež František osobitne prízvukoval rodičom, aby svoje deti dobre naučili prežehnať sa. Prežehnaním sa „si nielen pripomíname náš krst, ale potvrdzujeme, že liturgická modlitba je stretnutie s Bohom v Ježišovi Kristovi, ktorý sa pre nás vtelil, zomrel na kríži a slávne vstal z mŕtvych,“ vysvetlil Svätý Otec.
Veľkú časť Auly Pavla VI. pri dnešnej generálnej audiencii zaplnili členovia kongregácie Kristových legionárov s ich 33 novokňazmi v sprievode príbuzných, spolu asi 1600 osôb. K atmosfére záveru Adventu prispeli svojím spevom deti z detského domova z Poľska. Pred záverom audiencie vystúpili aj kubánski estrádni umelci.
Na úvod zaznelo čítanie zo Skutkov apoštolov: «[Pánovi učeníci] sa vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Všetkých sa zmocňovala bázeň; prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení. Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byť spasení» (Sk 2, 42-48).
-
Katechéza Svätého Otca: Úvodné obrady svätej omše
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes by som chcel začať hovoriť už so samotnom eucharistickom slávení. Svätá omša sa skladá z dvoch častí, ktorými sú liturgia slova a liturgia Eucharistie, ktoré sú vzájomne tak úzko spojené, že tvoria jediný úkon kultu (porov. Sacrosanctum concilium, 56; Všeobecné smernice Rímskeho misála, 28). Slávenie, úvod do ktorého tvorí niekoľko prípravných rítov a ďalšie ho uzatvárajú, je teda jedným celkom a nedá sa rozdeliť, avšak aby sme ho lepšie chápali, budem sa snažiť vysvetliť jeho rozličné momenty, z ktorých každý dokáže zachytiť a zapojiť istý rozmer našej ľudskosti. Je potrebné poznať tieto sväté znamenia, aby sme plne prežívali svätú omšu a vychutnávali celú jej krásu.
Keď sa ľud zhromaždí, slávenie sa otvára úvodnými rítmi zahŕňajúcimi vstup celebrantov či celebranta, pozdrav: „Pán s vami“, „Pokoj s vami“, úkon kajúcnosti: „Vyznávam...“, kde prosíme o odpustenie našich hriechov, Kyrie eleison, spev Glória a modlitba Kolekta. Nazýva sa „modlitbou Kolekta“ nie preto, že sa pri nej robí zbierka darov, ale zhromažďujú sa v nej modlitbové úmysly všetkých národov; a ten zozbieraný úmysel národov stúpa do neba ako modlitba. Cieľom týchto úvodných rítov je, aby «utvorili spoločenstvo zo zhromaždených veriacich a správne ich pripravili na počúvanie Božieho slova a na dôstojné slávenie Eucharistie» (Všeobecné smernice Rímskeho misála, 46).
Nie je dobrým zvykom pozerať na hodinky a hovoriť: „Ešte mám čas... stihnem prísť po kázni a splním tak predpis“. Svätá omša sa začína znamením kríža, týmito úvodnými obradmi, lebo tu začíname adorovať Boha ako spoločenstvo. A preto je dôležité pripraviť sa, aby sme neprišli neskoro, ale naopak o niečo skôr, aby sme si pripravili srdce na tento obrad, na toto slávenie komunity.
Obyčajne počas znenia vstupnej piesne kňaz s asistujúcimi prichádza v procesii do presbytéria a tam pozdraví oltár úklonom a na znak úcty ho pobozká a ak je kadidlo, tak ho incenzuje. Prečo? Lebo oltár je Kristus: je obrazom Krista. Keď hľadíme na oltár, hľadíme práve tam, kde je Kristus. Oltárom je Kristus. Tieto gestá, ktorým hrozí, že prebehnú bez povšimnutia, majú veľký význam, lebo už od začiatku vyjadrujú to, že svätá omša je láskyplným stretnutím s Kristom, ktorý «keď na kríži obetoval svoje telo [...], bol zároveň kňazom, oltárom i obetným Baránkom» (Veľkonočná prefácia V). Veď oltár ako znamenie Krista «je stredom vzdávania vďaky, ktoré sa uskutočňuje Eucharistiou» (Všeobecné smernice Rímskeho misála, 296) a celé spoločenstvo je okolo oltára, ktorým je Kristus; a to nie preto, aby sme si hľadeli do tváre, nie: ale aby sme hľadeli na Krista, my všetci navôkol neho, lebo Kristus je v centre spoločenstva, nie kdesi ďaleko.
Ďalej je tu znak kríža. Kňaz predsedajúci sláveniu ho vykoná na sebe a to isté robia všetci členovia zhromaždenia, s vedomím, že liturgický úkon sa uskutočňuje «v mene Otca i Syna i Ducha Svätého».
A tu prejdem k inej drobnej téme: Videli ste, ako sa deti prežehnávajú? Nevedia, čo robia, niekedy šmátrajú rukami nejaký znak, ale nie je to znamenie kríža. Prosím vás, mamy a otcovia, starí rodičia, naučte deti už od začiatku, odmalička, vedieť sa dobre prežehnať. A vysvetlite im, že to znamená mať za ochranu Ježišov kríž. Svätá omša sa začína znamením kríža. Všetka modlitba sa takpovediac hýbe v priestore Najsvätejšej Trojice – „V mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého“ –, ktorý je priestorom nekonečnej jednoty. Má pôvod a aj cieľ v láske Trojjediného Boha, ktorá nám bola zjavená a darovaná v Kristovom kríži. V skutku, jeho veľkonočné tajomstvo je darom Trojice a Eucharistia vyviera vždy z jeho prebodnutého srdca. Prežehnaním sa si teda nielen pripomíname náš krst, ale potvrdzujeme, že liturgická modlitba je stretnutie s Bohom v Ježišovi Kristovi, ktorý sa pre nás vtelil, umrel na kríži a slávne vstal z mŕtvych.
Kňaz potom vysloví liturgický pozdrav vo vyjadrení «Pán s vami» alebo podobným - je ich viacero - a zhromaždenie odpovedá: «I s duchom tvojím». Vedieme dialóg. Sme na začiatku svätej omše a musíme myslieť na význam všetkých týchto gest a slov. Vstupujeme do akejsi „symfónie“, v ktorej zaznievajú rozličné tóniny hlasov, vrátane dôb ticha, s cieľom vytvoriť akýsi „súzvuk“ medzi všetkými účastníkmi, čiže uvedomiť si, že sme vedení jediným Duchom a s tým istým cieľom. Veď «týmto pozdravom [kňaza] a odpoveďou ľudu sa vyjadruje tajomstvo zhromaždenej Cirkvi» (Všeobecné smernice Rímskeho misála, 50). Takto sa vyjadruje spoločná viera a vzájomná túžba byť s Pánom a prežívať jednotu s celým spoločenstvom.
A takto sa vytvára jedna modlitbová symfónia, ktorá vzápätí prináša veľmi dojemný moment, keďže ten, kto predsedá, vyzve všetkých, aby vyznali svoje hriechy. Všetci sme hriešnikmi. Neviem, možno niekto z vás nie je hriešnik... Ak niekto nie je hriešnikom, nech zdvihne ruku, prosím, tak budeme všetci vidieť. Nie sú tu však zdvihnuté ruky – dobre, vaša viera je dobrá! Všetci sme hriešnikmi. A preto na začiatku svätej omše prosíme o odpustenie.
Je to úkon kajúcnosti. Nejde len o to, aby sme mysleli na spáchané hriechy, ide o oveľa viac: je to pozvanie uznať sa za hriešnikov pred Bohom a pred spoločenstvom, pred bratmi, s pokorou a úprimnosťou, ako ten mýtnik v chráme. Ak skutočne Eucharistia sprítomňuje paschálne tajomstvo, totiž Kristov prechod zo smrti do života, potom to prvé, čo musíme urobiť, je uvedomiť si a uznať, ktoré sú naše situácie smrti, aby sme mohli s ním vstať z mŕtvych k novému životu. Takto chápeme, aký dôležitý je úkon kajúcnosti. A preto sa k tejto téme vrátime v nasledujúcej katechéze.
Krok za krokom napredujeme vo vysvetľovaní svätej omše. Nuž pripomínam: dobre naučte deti prežehnať sa, prosím vás o to!
Preložila: Slovenská redakcia VR
