*

Plné znenie príhovoru Pavla Stanka z príležitosti požehnania pamätnej tabule Mons. Jozefovi Bábikovi v Bábe:

Vážený pán, sídelný biskup nitriansky, Mons. Viliam Judák; vážený pán, emeritný arcibiskup trnavský, Mons. Ján Sokol; vážený pán, dištriktuálny sekretár dekanátu Lužianky, Mgr. Peter Heyden, farár v Zbehoch; drahí oltárni spolubratia vo všetkých hodnostiach; drahá blízka rodina nášho jubilanta, sú tu dve neterky a dvaja synovci; milý pán starosta Peter Nemeček tejto dedinky spolu s manželkou a so svojimi spolupracovníkmi, drahí bábani, milí hostia, drahí bratia a sestry!

Dovoľte mi, aby som sa v mene najbližšej rodiny nášho jubilujúceho Monsignora Jozefa Bábika, od ktorého narodenia 1. augusta uplynie 100 rokov, podelil s Vami o niekoľko jeho životných etáp. Bol pre nás všetkých v rodine po desaťročia oporou na poli náboženskom, ale aj dobrodincom v materiálnej pomoci.

V stručnosti chcem spomenúť hlavné životné míľniky tohto vzácneho kňaza, ale aj človeka. Môj ujco sa narodil na Malom Bábe 1. augusta 1917 v rodine samostatne hospodáriaceho maloroľníka. Obidvaja jeho rodičia boli vzorný-mi kresťanmi, dokonca jeho mama bola aktívnou členkou tretieho rádu sv. Františka, ľudovo povedané treťoradanka, a tak prostredníctvom nich mu bol odovzdaný vzácny Boží dar katolíckej viery. Od jeho mladosti sa v ňom prejavovala túžba po duchovnom živote. Výborne sa učil, najprv v mešťanke v Trnave a od piateho do ôsmeho ročníka na gymna-ziálnych štúdiách v Nitre, kde potom aj zmaturoval. Na filozoficko-teologické štúdiá odišiel na jeseň v roku 1937 do Bratislavy, kde potom 7. júna v roku 1942 bol vysvätený za kňaza trnavskej diecézy.

Prvé kaplánske miesto mal v Pobedíme. Potom do konca druhej svetovej vojny pôsobil v Banskej Štiavnici. Pre vykon-štruované obvinenia bol 14. septembra na sviatok Povýšenia svätého kríža v roku 1947 štátnou bezpečnosťou zaistený a žalárovaný takmer dva roky v Justičnom Paláci v Bratislave. Oficiálne bol zaradený do tzv. štiavnickej skupiny, ktorá vraj viedla sprisahanie proti ľudovodemokratickej republike. Podmienečne bol prepustený 2. júla na sviatok Návštevy Panny Márie v roku 1949 s tým, že na jeseň v tom istom ro-ku bude súdený.

Vtedy už začínalo po celom Slovensku nespravodlivé prenasledovanie kňazov a Svätej Cirkvi vo veľkom. Súd ich skupiny sa pre nedostatok dôkazového materiálu stále odďaloval. Biskupský úrad v Trnave ho najprv ustanovil za kaplána do Gajar, po pár mesiacoch do Šúroviec a nakoniec v roku 1950 do Jedľových Kostolian. Odtiaľto už mal ísť definitívne v októbri 1951 na súd.

Keďže komunistický teror neustále zosilnieval, ujco sa rozhodol pre politickú emigráciu. Raz mi to zdôvodňoval zo svätého evanjelia, kde je napísané, že kde Vás nepríjmu pre moje meno, tak si straste prach zo sandál a odíďtte preč z takého miesta. V tom čase to bolo spojené s veľkým nebezpečenstvom a nutnou dávkou odvahy pre tých, ktorí sa ku takémuto kroku odhodlali. Vieme z histórie, že stovky ľudí z komunistických krajín boli pri pokuse o útek do slobodného sveta zastrelení alebo, ak ich pri úteku chytili, na mnohé roky žalárovaní. V tom čase, okrem iných pomáhal týmto utečencom zo Slovenska, katolícky kňaz, rodák zo Šúroviec pri Trnave, Mons. František Reves. Môj ujco od roku 1964 našiel v tomto kňazovi, misionárovi v Paríži a v celom Francúzsku svojho najlepšieho priateľa a kolegu. Okrem vďaky, že mu pomohol pri úteku, tak sa pravidelne navštevovali, keď môj ujco bol 28 rokov misionárom v Londýne. František Reves bol mimoriadne odvážny a žartovný človek. Nedá mi nespomenúť osobné stretnutie s týmto vzácnym a nebojácnym kňazom jednak v roku 1969 v Paríži a potom aj v Ríme v roku 1984. Azda len niekoľko ľudí bolo tak odvážnych, že v prestrojení išli na vlastný súd, na ktorom boli odsúdení oficiálne v neprítomnosti na trest smrti pre velezradu a iné vymyslené zločiny. Mimochodom, ujco sa dozvedel o svojom dodatočnom odsúdení na 5 ročný trest z jesene roku 1951, až po páde komunistickej tyranie u nás v roku 1989. Od jesene v roku 1951 až do svojho úteku na Západ v marci v roku 1952 sa skrýval u známych ľudí v okolí Trnavy a Nitry. Dramatický prechod cez rieku Moravu sa im podaril ako viacčlennej skupine kňazov a laikov spolu aj s rehoľnou sestrou Cecíliou, ktorá potom v Amerike o tomto úteku napísala aj knihu, ktorá bola dokonca preložená aj do iných jazykov vrátane azijských. Dostali sa do americkej okupačnej zóny v Rakúsku do utečeneckého tábora vo Welsi.

V tomto utečeneckom tábore sa kňaz Jozef Bábik stal kaplánom pre našich utečencov, ktorí čakali na odchod najmä do USA. Aj on v Amerike mal svojho ujca, Baláža Čecha s desaťčlennou rodinou, ktorý tam na začiatku tridsiatich rokov odišiel z rodnej obce Bábu za prácou. Z utečeneckého tábora vo Welsi sa po dvoch rokoch s po-mocou svojich príbuzných v Amerike vo februári v roku 1954 dostal do USA do Clevelandu. V Clevelande, kde bolo veľa oceliarskych podnikov a mnohé bane, robili vo veľkom množstve aj naši krajania Slováci z celého Slovenska. Pre nich sa stal v tomto veľkom polmiliónovom meste na desať rokov katolíckym kaplánom.

V roku 1964 mu vtedajší rektor Slovenského Ústavu sv. Cy-rila a Metoda v Ríme, Mons. Štefan Nahálka, ponúkol miesto duchovného v Európe. Stal sa na dlhých 28 rokov misionárom – farárom pre našich krajanov v Londýne a v celom Anglicku. Mnoho ľudí zo Slovenska počas neslobody bolo zvyknutých počúvať v nedeľu a na sviatky päťminútovku duchovného slovka otca Jozefa Bábika, ktorý pôsobil ako externý spolupracovník BBC, teda Britského rozhlasu v Londýne. Vzhľadom na jeho vážne ochorenie z roku 1990, Parkinsonovu chorobu, ujco bol na jar v roku 1993 nútený odísť z Londýna do dôchodku a presťahoval sa ku svojej sestre na Kalváriu v Bratislave. Piateho marca v roku 1994 mu na podnet pána arcibiskupa Jána Sokola, Svätý Otec Ján Pavol druhý udelil za celoživotné požehnané kňazské účinkovanie medzi svojimi rodákmi najmä v USA a v Anglicku čestný titul – monsignor, a tým sa stal kaplánom Jeho Svätosti.V novembri v roku 1996 sa jeho zdravotný stav veľmi zhoršil, po páde v noci, ostal prakticky paralyzovaný a odkázaný úplne na pomoc iných. So súhlasom najdôstojnejšieho pána arcibiskupa Mons. Jána Sokola, za významnej pomoci jeho dlhoročného osobného priateľa pána arcibiskupa Mons. Dominika Hrušovského, vtedajšieho apoštolského nuncia v Bielorusku, a najmä po súhlase ctihodných sestier vincentínok, Dcér kresťanskej lásky, ktoré sa starali o kňazov na zaslúženom odpočinku v Charitnom domove v Pezinku, bol aj môj ujco prijatý do tohoto domu. Dokonca sa tu po takmer 54. rokoch stretol aj so svojim spolužiakom zo seminára s pátrom ThDr. Emilom Bobockým.

Keď som druhého augusta v roku 1985 ako tridsaťštyri-ročný emigroval do Ríma, aby som mohol začať študovať posvätnú teológiu, tak neskôr pri rôznych príležitostiach sa ma rôzni veriaci Taliani pýtali, čo v mojom živote rozhodlo zásadným spôsobom, že som sa túžil stať katolíckym kňazom. Moja odpoveď okrem teologického zdôvodnenia zahŕňala najmä tieto tri dôvody:

Po prvé: vo svojom ujcovi – kňazovi som našiel vzor obetavého a dobrosrdečného kňaza. Po tragickej smrti môj-ho otca v roku 1966 sa on vlastne stal akoby duchovným otcom celej našej rodiny. Často nás v listoch duchovne povzbudzoval a otcovsky napomínal.

Pretože moja matka sa v tom čase starala o šesť nezaopa-trených detí a pracovala v domácnosti, on sa nám stal na dlhé roky až po ukončenie vysokoškolských štúdií veľkodu-šným dobrodincom a pravidelne financoval naše štúdiá.

Po druhé: už od mladosti som na povale nášho rodinné-ho domu v Bratislave objavil veľký drevený kufor môjho ujca s knihami z jeho mladosti a najmä z jeho kňazskej formácie. To mi bolo žriedlom duchovnej potravy na mnoho rokov. Určite aj tu sa rodila moja túžba stať sa Kristovým kňazom.

Po tretie: Vždy som po skončení vysokej školy čakal niečo, čo úplne uspokojí môj vnútorný hlad po uplatnení sa v živote. Vnútorný nepokoj ma pobádal k tomu, že som čakal na čosi, čo zásadne usmerní môj život. Bola to nakoniec vznešená myšlienka rozdať sa iným v kňazskej duchovnej službe.

A tu som mal opäť vzor v mojom ujcovi – kňazovi.

Prvého augusta teda uplynie sto rokov od narodenia tohto vzácneho kňaza, misionára, organizátora národného a náboženského života Slovákov v emigrácii, rodoľuba, človeka, ktorý svoj život obetoval Bohu a slovenskému národu, roztrúsenému po celom svete.

Posledné tri roky života prežil v kňazskom domove v Pezinku, kde priam s hrdinskou trpezlivosťou znášal svoj údel na konci svojho plodného života. Pán mu doprial aj túto formu života, aby sa mu aspoň čiastočne pripodobnil v utrpení, prostredníctvom ktorého nás vykúpil. Úprimná vďaka patrí aj rehoľným sestrám vincentínkam, ktoré sa o nášho jubilanta s veľkou láskou a trpezlivosťou vzorne starali.

Spolu s mojou mamou sme ho chodili, ak sa dalo, každú nedeľu do Charitného kňazského domova v Pezinku navštíviť. Tešilo nás, keď sestričky vincentínky o ňom kladne hovorili, ako s nimi trpezlivo spolupracuje a že rád si s nimi aj požartuje. S osobných stretnutí s ním od roku 1968 až do jeho smrti aj ja si na neho spomínam, že veľmi rád žartoval a bol dobrej mysle.

Zomrel po krátkom zápale pľúc dňa 1. júla v Jubilejnom roku 2000 ako takmer 83 – ročný. Pohrebná svätá omša bola dňa 7. júla na Kalvárii v Bratislave. Hlavným celebrantom bol tu prítomný pán arcibiskup Mons. Ján Sokol za prítomnosti vtedajšieho apoštolského nuncia na Slovensku, Mons. Luigi Dossenu a niekoľkých kňazov. Následne po pohrebnej svätej omši bol pochovaný v Bratislave na cintoríne v Slávičom údolí oproti vysokej budovy Slovenskej televízie.

Na záver ďakujme Dobrotivému Pánu Bohu za dobrý príklad života skromného a dobrosrdečného človeka – kňaza. Za dobrý príklad rodoľuba, opravdivého vlastenca, za to, že aj v ďalekej cudzine vždy ostal verný svojmu rodu a pôsobil celý život v pastorácii medzi spolurodákmi – Slovákmi. Nech mu je slovenská Zem ľahká. Viera a kresťanská nádej nás povzbudzujú k slovám: Do videnia, drahý brat – kňaz Jozef vo viere, v nebeskej vlasti u Nebeského Otca ! Amen.

*

Katolícky kňaz Mons. Jozef Bábik bol od roku 1965 vedúci katolíckej misie v Londýne. Organizoval nielen pravidelné slovenské bohoslužby, ale aj duchovné cvičenia, púte, kultúrne či spoločenské stretnutia. Spolupracoval so slovenským vysielaním BBC, kde mal duchovné príhovory. Jeho zásluhou sa v Anglicku vytvorila povedomá kresťanská rodina slovenských emigrantov. V roku 1993 Jozef Bábik pre svoj pokročilý vek a zdravotný stav opustil Londýn a vrátil sa do vlasti.

TK KBS informoval Miroslav Lyko

( TK KBS, mlyk; ml ) 20170731017   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]