Vatikán/Slovensko 21. júna (RV) V dňoch od 21. do 23. júna navštívili Vatikán piati europoslanci, ktorí sa na pôde Európskeho parlamentu aktívne snažia presadiť etické princípy v praktickom výkone lekárskej praxe a výskume. Viac sme sa už porozprávali s predsedom pracovnej skupiny európskych ľudovcov pre bioetiku a ľudskú dôstojnosť MUDr. Miroslavom Mikolášikom.Do Vatikánu prichádzate každý rok spolu s ďalšími členmi pracovnej skupiny Európskeho parlamentu pre bioetiku, aby ste navštívili vatikánske dikastéria a stretli sa s rôznymi cirkevnými predstaviteľmi. Čo je hlavným cieľom týchto stretnutí?
Prichádzame načerpať nové sily a novú inšpiráciu. Vo Vatikáne fungujú jednotlivé dikastéria, ktoré sú pre nás – ako europoslancov – zaujímavé. Budeme mať celú sériu stretnutí s najvyššími predstaviteľmi.
Najskôr sa stretneme s vatikánskym štátnym sekretárom. Potom pôjdeme na Pápežskú radu pre rodinu, Pápežskú akadémiu pre život, Pápežskú radu pre medzináboženský dialóg a napokon na Kongregáciu pre východné cirkvi.
Kto je súčasťou pracovnej skupiny pre bioetiku na stretnutiach vo Vatikáne?
Tento rok sa podarilo uvoľniť piatim europoslancom. Okrem mňa je prítomný slovinský europoslanec a bývalý premiér Slovinska. Máme zástupcov z Chorvátska, Estónska a z Talianska.
Už sedem rokov vediete v rámci pracovnej skupiny pre bioetiku Európskeho parlamentu diskusiu o morálne problematických otázkach medicínskeho výskumu. Aké sú v súčasnosti najhorúcejšie témy a problémy v tejto oblasti?
Je ich celý rad. Dotkol by som sa len poslednej závažnej témy, ktorá je na stole a ktorá čaká na „politické odobrenie“, ktoré dúfam nikdy nepríde. Ide o editovanie génom. Predstavte si zárodočnú pohlavnú bunku, ktorá má svoju výbavu za sebou idúcich génov. A môže sa stať, že nejaký vedec bude mať chuť tento gén zmeniť.
Robí sa to zatiaľ na vírusoch, na rastlinách, na zvieratách. Samozrejme existuje veľké pokušenie, či si začneme vymýšľať človeka podľa našich predstáv. To by však bolo úplne proti prirodzenému zákonu aj proti učeniu Cirkvi. Technicky by totiž bolo možné robiť nespravodlivú spoločnosť. Určovali by sme kto môže žiť a kto nie. To by bolo niečo, čo sme tu už raz mali a to je eugenika. Istý človek v 20. storočí už povedal: ,Títo nech žijú a títo nech nežijú’.
Ako príklad uvediem Island. Krajina zaviedla zákon, ktorý núti všetky ženy čakajúce dieťa podstúpiť určitý genetický test, či nie je náhodou nositeľom génu, ktorý by spôsoboval u dieťaťa downov syndróm. Ak by došlo k takémuto zisteniu, matka musí povinne podstúpiť potrat. Na Islande preto od istého času sa nenarodí žiaden človek s downovým syndrómom.
My vieme, že títo ľudia sú na svete šťastní. Prinášajú radosť sebe, svojim rodičom. Kto má právo rozhodnúť, že títo ľudia nemajú právo na život, lebo majú menej hodnotný život. Kto to môže povedať? Možno sú šťastnejší než nejaký univerzitný profesor.
Na jar tohto roku sme mali spolu s výskumníkmi z Paríža v rámci pracovnej skupiny Európskeho parlamentu pre bioetiku diskusiu o liekoch, na ktorých sa už pracuje a ktoré síce nevyliečia človeka s downovým syndrómom, ale jeho zdravotný stav výrazne zlepšia. Ja by som sa preto prihováral za tie pozitívne riešenia.
Čo považujete za váš najväčší úspech ako predseda skupiny pre bioetiku v Bruseli? Čo je to, s čím budete odchádzať spokojný po skončení vášho mandátu?
Veľmi dôležité je, že sme otvorili napríklad otázku rodiny ako takej, kto je rodine a kto nie. Toto je dôležité, aby táto debata naďalej pretrvávala. A možno ešte dôležitejšie je, čo sa týka začiatku života, ale aj jeho konca. Toto je debata, ktorá hýbe viacerými členskými krajinami. Zatiaľ Belgicko, Holandsko a Luxembursko majú takýto zákon. Verím však, že zákony o eutanázii sa nebudú bezhlavo šíriť ďalšími členskými krajinami
Európskej únie.
Rozhovor pripravila Eva Jánošíková
