Prvou zastávkou púte, ktorú Svätý Otec absolvoval helikoptérou, bola lombardská obec Bozzolo neďaleko Mantovy, kde bol don Primo Mazzolari farárom v rokoch 1932 – 1959. K jeho hrobu vo farskom kostole sprevádzal Svätého Otca Mons. Antonio Napolioni, biskup diecézy Cremona, ktorá už začala proces blahorečenia kňaza označovaného za „proroka, svedka a pastiera duší a priateľa chudobných.”

Don Primo Mazzolari sa narodil v roku 1890 neďaleko Cremony. Počas 1. svetovej vojny sa ako mladý kňaz dobrovoľne prihlásil za vojenského kaplána. V 20. a 30. rokoch zaujal postoj nesúhlasu s fašistickou ideológiou rozmáhajúcou sa v Taliansku a stal sa terčom pokusu o atentát. V závere Druhej svetovej vojny podporoval taliansky odboj a musel sa istý čas skrývať pred fašistami. Je autorom viacerých kníh a v roku 1949 založil dvojtýždenník „Adesso“, ktorého vydávanie cirkevná autorita po dvoch rokoch zakázala. Vo februári 1959 prijal dona Prima Mazzolariho na audiencii vo Vatikáne pápež Ján XXIII., čo bolo pre talianskeho kňaza veľkým zadosťučinením. O dva mesiace nato vo veku 69 rokov zomrel.

Druhou zastávkou bola Barbiana v regióne Toskánsko. V horskej obci východne od Florencie sa Svätý Otec pomodlil na cintoríne pri jednoduchom hrobe kňaza Lorenza Milaniho, od ktorého smrti uplynie 26. júna 50 rokov. Konvertita, ktorý ako dieťa vyrástol v ateistickej výchove židovskej matky, objavil vo veku 19 rokov Krista cez evanjelium. Ako kňaz sa venoval robotníckej mládeži a verejne sa vyjadroval k cirkevnej a k politickej situácii, dožadujúc sa angažovanosti Cirkvi v prospech chudobných. Toskánsko patrilo v povojnovom období k oblastiam s politickou prevahou komunistov.  

Don Lorenzo Milani bol otvoreným a ostrým kritikom vnútrocirkevných pomerov. Z rozhodnutia predstavených zakotvil v odľahlej dedinke Barbiana ako prior kostola sv. Andreja, kde vložil všetky sily do výchovy chudobnej mládeže. Okrem niekoľkých kníh a zachovanej korešpondencie zanechal za sebou ovocie v podobe novej generácie verejne angažovaných kresťanov, z ktorých viacerí sa dnes mali príležitosť stretnúť so Svätým Otcom Františkom. Don Lorenzo Milani zomrel v rozkvete života, keď ako 44-ročný podľahol rakovine.

-

Odkaz Božieho služobníka Prima Mazzolariho pre dnešok - myšlienky z príhovoru pápeža Františka v Bozzole

„Putujem tu v Bozzole a potom v Barbiane, po stopách dvoch farárov, ktorí zanechali jasnú stopu, i keď „nepohodlnú“, v ich službe Pánovi a Božiemu ľudu. Viackrát som povedal, že farári sú silou talianskej Cirkvi, a znova to opakujem. Keď sú tvárou neklerikálneho kléru, tak ako bol tento muž, oni dajú život pravdivému a skutočnému „učiteľskému úradu farárov“, ktorý je dobrý pre všetkých.

Don Primo Mazzolari bol nazývaný aj „farár Talianska“ a sv. Ján XXIII. ho pozdravil ako «trúbku Ducha Svätého na Pádskej rovine». Verím, že kňazská osobnosť don Prima nie je ojedinelou výnimkou, ale krásnym plodom vašich komunít, aj keď nie vždy bol chápaný a docenený. Ako povedal blahoslavený Pavol VI.: «Kráčal dopredu príliš dlhými krokmi a často sme mu nestačili! A tak trpel on a trpeli sme aj my. To je údel prorokov» (Pozdrav pútnikom z Bozzola a Cicognara, 1. mája 1970).“ (...)

„Mazzolari nebol z tých, ktorí by želeli za Cirkvou minulosti, ale usiloval sa zmeniť Cirkev a svet cez zanietenú lásku a cez bezpodmienečnú oddanosť. Vo svojom spise „Farnosť“ ponúka spytovanie svedomia o metódach apoštolátu, presvedčený, že nedostatky farnosti v jeho čase boli výsledkom chybnej „inkarnácie“  (vtelenia). Sú tri cesty, ktoré nevedú evanjeliovým smerom.

Cesta „nechať iných, nech si robia“. Je to cesta toho, kto stojí za oknom a pozerá bez toho, aby si zašpinil ruky – život z „balkóna“. Uspokojí sa kritizovaním, «trpko a povýšenecky sa vyžívajúc v opisovaní chýb» (P. Mazzolari, List o farnosti, 51) okolitého sveta. Tento postoj síce upokojuje svedomie, ale nemá nič spoločné s kresťanstvom, pretože privádza k vynášaniu súdov, neraz veľmi zatrpknuto. Chýba schopnosť prísť s návrhom, konštruktívny postoj k riešeniu problémov.

Druhým chybným spôsobom je „separatistický aktivizmus“. Angažuje sa v zakladaní katolíckych organizácií (bánk, družstiev, krúžkov, odborových organizácií, škôl...). Tak sa viera stáva viac konajúcou, ale – upozorňoval Mazzolari – môže vytvárať kresťanskú komunitu ako elitársku. Uprednostňujú sa záujmy a zákazníci s katolíckou nálepkou. A nechtiac sa vytvárajú bariéry, ktoré sa pri otázke viery môžu stať neprekonateľnými. Inklinuje sa k zdôrazňovaniu toho, čo rozdeľuje, na rozdiel od toho, čo spája. Je to spôsob, ktorý neuľahčuje evanjelizáciu, zatvára dvere a vytvára nedôveru.

A tretia chyba je „odľudšťujúca upätosť na nadprirodzeno“. Je to utiekanie sa k náboženstvu na obídenie problémov a sklamaní, ktoré človek stretáva. Dochádza k odcudzeniu sa svetu, skutočnému poľu apoštolátu, pre uprednostnenie pobožností. Je to pokušenie spiritualizmu. Výsledkom je mdlý apoštolát bez lásky. «Tých, čo sú vzdialení nemožno zaujať takou modlitbou, ktoré sa nestáva láskou, takou procesiou,  ktorá nepomáha niesť kríže dneška» (Tamtiež, 54). Dráma sa odohráva v tejto vzdialenosti medzi vierou a životom, medzi kontempláciou a činnosťou.“ (...)

„Aj on myslel na takú Cirkev, ktorá vychádza von, keď v meditácii pre kňazov uvažoval týmito slovami: «Ku kráčaniu je potrebné vyjsť z domu i z kostola, ak tam už Boží ľud neprichádza, a starať sa a znepokojovať sa aj o tie potreby, ktoré i keď nie sú duchovné, sú ľudské, a tak ako môžu človeka zničiť, môžu ho aj zachrániť. Kresťan sa oddelil od človeka, a naše slová nemôžu nájsť pochopenie, ak ich prv neuvedieme touto cestou, ktorá sa zdá byť najdlhšou, no je najistejšia. [...] Aby sme veľa urobili, musíme veľa milovať» (P. Mazzolari, Sociálne povedomie kléru, 32).

Takto hovoril váš farár. Farnosť je miesto, kde sa každý človek cíti očakávaný, «rodinný krb, ktoré nepozná absencie». Don Mazzolari bol farár presvedčený o tom, že «osudy sveta dozrievajú na perifériách», a urobil z vlastnej ľudskosti nástroj Božieho milosrdenstva, na spôsob otca z evanjeliového podobenstva, tak dobre opísaného v knihe „Najkrajšie dobrodružstvo“. Právom bol nazvaný „farárom vzdialených“, pretože ich vždy miloval a hľadal.

Nešlo mu o to, aby od stola definoval metódu apoštolátu platnú pre každého a navždy, ale aby ponúkal rozlišovanie ako cestu pochopenia duše každého človeka. Tento milosrdný a evanjeliový pohľad na ľudstvo ho priviedol aj k doceneniu nevyhnutnej stupňovitosti rastu: kňaz nie je ten, kto vyžaduje dokonalosť, ale ten, kto pomáha každému vydať zo seba to najlepšie.

«Uspokojme sa s tým, čo môžu zo seba vydať naši ľudia. Majme zdravý cit! Nesmieme trýzniť plecia úbohých ľudí» (P. Mazzolari, Preti così, 118-119). Chcel by som to zopakovať, a zopakovať to všetkým kňazom v Taliansku a tiež vo svete: Majme zdravý cit! Nesmieme trýzniť plecia úbohých ľudí.

A ak pre túto otvorenosť bol vyzývaný k poslušnosti, prežíval to vzpriamene, dospelo, ako muž, a zároveň na kolenách, bozkávajúc ruku svojmu biskupovi, ktorého neprestával milovať.“ (...)

„Pastoračnej láske dona Prima sa otvárali rôzne horizonty, v zložitých situáciách, ktorým musel čeliť: vojny, totalitné systémy, bratovražedné boje, problémy demokracie v zárodočnom štádiu, chudoba jeho ľudí. Povzbudzujem vás, bratia kňazi, načúvať svetu, tým, čo v ňom žijú a pracujú, aby ste sa ujali každej otázky o zmysle a nádeji, bez strachu z prechádzania púšťou a tmavými miestami.

Tak sa môžeme stať chudobnou Cirkvou pre chudobných a s chudobnými, Ježišovou Cirkvou. To, čo sa spája s chudobnými, definoval don Primo ako „nepohodlnú existenciu“, a Cirkev sa potrebuje obrátiť k uznaniu ich života, aby ich milovala takých, ako sú: «Chudobných je treba milovať ako chudobných, čiže takých ako sú, bez kalkulovania s ich chudobou, bez nároku alebo práva hypotéky, ani toho, že ich urobíme občanmi nebeského kráľovstva, a ešte menej prozelytmi» (P. Mazzolari, Krížová cesta chudobného, 63).“ (...)

„Meditoval do hĺbky o rozdieloch štýlu Boha a človeka: «Štýl človeka: s mnohým urobí málo. Štýl Boha: s ničím urobí všetko» (P. Mazzolari, Farnosť, 84). Preto vierohodnosť ohlasovania prechádza cez jednoduchosť a chudobu Cirkvi: «Ak chceme chudobných ľudí priviesť do ich Domova, je potrebné, aby tam chudobný našiel ovzdušie Chudobného», to znamená Ježiša Krista.

Vo svojom spise Krížová cesta chudobného don Primo pripomína, že láska je otázkou spirituality a pohľadu. «Kto má málo lásky, vidí málo chudobných; kto má veľa lásky, vidí veľa chudobných; kto nemá žiadnu lásku, nevidí nikoho». (P. Mazzolari, Krížová cesta chudobného, 32). A dodáva: «Kto pozná chudobného, pozná brata: kto vidí brata, vidí Krista; kto vidí Krista, vidí život a jeho poéziu, pretože láska je nebeská poézia prinesená na zem» (Tamtiež, 33).“ (...)

„Pán, ktorý stále vzbudzoval vo svätej matke Cirkvi pastierov a prorokov podľa svojho srdca, nech nám dnes pomáha neignorovať ich už. Pretože oni videli doďaleka, a nasledovať ich by nás ušetrilo utrpení a ponížení. Mnoho krát som povedal, že pastier má byť schopný ísť pred ľudom, aby ukazoval cestu, uprostred neho na znak blízkosti, alebo za ním, aby povzbudzoval tých, čo zaostávajú (porov. Evangelium gaudium, 31). A don Primo napísal: «Kde vidím, že ľud skĺzava smerom k nebezpečným klesaniam, dám sa na koniec; tam, kde je potrebné stúpať, pustím sa ako prvý. Mnohí nechápu, že je to tá istá láska, ktorá má pohýna v prvom aj v druhom prípade a že nikto to nemôže urobiť lepšie ako kňaz» (P. Mazzolari, Politické spisy, 195).

V tomto duchu bratského spoločenstva s vami a so všetkými kňazmi Cirkvi v Taliansku, s tými skvelými kňazmi, by som chcel skončiť modlitbou dona Prima, farára zamilovaného do Ježiša a do jeho túžby, aby všetci ľudia boli spasení. Takto sa modlieval don Primo:

«Prišiel si pre všetkých: pre tých, čo veria i pre tých, čo hovoria, že neveria. Jedni aj druhí, niekedy títo viac ako tamtí pracujú, trpia, dúfajú, aby svet bol trochu lepším. Ó, Kriste, narodil si sa „mimo domu“ a zomrel si „mimo mesta“, aby si tak bol ešte  viditeľnejším spôsobom križovatkou a miestom stretnutia. Nikto nie je mimo spásy, ó Pane, pretože nikto nie je mimo tvojej lásky, ktorá sa nezľakne ani sa nezmenší pre naše vzdory alebo naše odmietania».

-

Odkaz dona Lorenza Milaniho pre dnešok - myšlienky z príhovoru pápeža Františka v Barbiane

„Chcel by som odtiaľto poďakovať všetkým vychovávateľom, ktorí sa vkladajú do služby rastu nových generácií, predovšetkým tých, ktorí sa nachádzajú v zložitých situáciách. Vaša misia je plná prekážok, ale aj radostí. No predovšetkým je to misia. Misia lásky, lebo nemožno učiť bez lásky a bez vedomia, že to, čo sa dáva, je iba uznané právo učiť sa.  

A učiť treba mnohým veciam, avšak tou najdôležitejšou je rast slobodného svedomia, schopného konfrontovať sa s realitou a orientovať sa v nej, vedeného láskou, vôľou zaangažovať sa pre druhých, ujať sa ich námah a rán, vyvarovať sa každému egoizmu a slúžiť spoločnému dobru.  

V „Liste jednej profesorke“ nachádzame slová: «Naučil som sa, že problém tých druhých je ten istý ako môj. Vyjsť z neho všetci spoločne je politika. Vyjsť z neho osamote je chamtivosť». Toto je výzva k zodpovednosti. Výzva, ktorá sa týka vás, drahí mladí, no predovšetkým nás všetkých, dospelých, ktorí sme povolaní žiť slobodu svedomia autentickým spôsobom, ako hľadanie pravdy, krásy a dobra, pripravení zaplatiť cenu, ktorú to obnáša. A to bez kompromisov.“ (...)

Dona Lorenza Milaniho pápež František predstavil ako pedagóga a zároveň ako kňaza, keď o ňom povedal:

„Kňazská dimenzia je koreňom všetkého toho, čo vykonal. Všetko sa zrodilo z toho, že bol kňazom. Avšak z druhej strany jeho kňazstvo má ešte hlbší koreň: jeho vieru. Vieru v totálnom zmysle, ktorá sa stáva úplným darovaním sa Pánovi a ktorá pre obráteného mladíka nachádza v kňazskej službe svoju plnú a úplnú formu.“

O tom, čo pre Lorenza Milaniho znamenalo kňazstvo, pripomenul Svätý Otec citujúc slová jeho matky:

„Jeho matka Alice hovorievala: «Môj syn hľadal Absolútno. Našiel ho v náboženstve a v kňazskom povolaní.» Bez tohto smädu po Absolútne je možné byť dobrými funkcionármi posvätna, avšak nie kňazmi, skutočnými kňazmi, schopnými stať sa služobníkmi Krista prítomného v bratoch.

Drahí kňazi, snažme sa s Božou milosťou o to, aby sme boli mužmi viery, čírej viery, nie rozriedenej; a mužmi lásky, pastoračnej lásky ku všetkým tým, ktorých nám Pán zveruje ako bratov a deti. Don Lorenzo nás tiež učí milovať Cirkev tak, ako ju mal rád on, s čírosťou a s pravdou, ktoré síce môžu vytvoriť napätia, avšak nikdy nie trhliny, opustenia.  

Milujme Cirkev, drahí spolubratia, a pomôžme ju milovať tak, že ju predstavíme ako starostlivú matku všetkých, predovšetkým tých najchudobnejších a zraniteľných, či už v sociálnom živote alebo v tom osobnom a náboženskom. Cirkev, ktorú don Milani ukázal svetu má túto materinskú a starostlivú tvár, pripravenú dať všetkým možnosť stretnúť Boha a teda vnútorne spevniť človeka v celej jeho dôstojnosti.“ (...)

„Gesto, ktoré som dnes vykonal, chce byť odpoveďou na tú požiadavku viackrát predloženú donom Lorenzom svojmu biskupovi, a to, aby bol uznaný a pochopený vo svojej vernosti Evanjeliu a v čestnosti svojej pastoračnej činnosti. V jednom liste biskupovi napísal: «Ak si ma dnes neuctíte nejakým slávnostným aktom, celý môj apoštolát sa bude zdať ako súkromná záležitosť...»

Kardinál Silvano Piovanelli, blahej pamäti, a potom arcibiskupi Florencie pri rôznych príležitostiach prejavili toto uznanie donovi Lorenzovi. Dnes tak robí Rímsky biskup. To nevymazáva trpkosti, ktoré sprevádzali život dona Milaniho – nejde o vymazanie minulosti alebo o jej negovanie, ale o pochopenie okolností a ľudskosti, ktorá bola v hre –, ale hovorí o tom, že Cirkev uznáva v jeho živote exemplárny spôsob služby Evanjeliu, chudobným a samotnej Cirkvi.“

V závere príhovoru pri hrobe dona Lorenza Milaniho pápež František dodal:

„Kňaz «priehľadný a tvrdý ako diamant» naďalej šíri Božie svetlo na ceste Cirkvi. Vezmite pochodeň a neste ju vpred.“ 

Preložila: Slovenská redakcia VR

( TK KBS, RV jb, ab, ej; ml ) 20170621018   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]