Bratislava 8. júna (TK KBS) V nedeľu 11. júna 2017 si Katolícka cirkev pripomína sviatok Najsvätejšej Trojice. Najsvätejšiu Trojicu tvoria tri Božské osoby – Otec, Syn a Duch Svätý. Zmienka o Trojici sa implicitne objavuje v mnohých biblických požehnaniach, pokynoch a výrokoch: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ (Mt 28,19). Výraz „Trojica“ (po grécky trias) prvýkrát použil Teofil z Antiochie okolo r. 180. Od 3. storočia náuka o Svätej Trojici – jeden Boh v troch Božských osobách – tvorí jeden z hlavných článkov kresťanskej viery. Cirkevní Otcovia 3.a 4. storočia zložili mnohé hymnické piesne a modlitby na oslavu Trojjediného Boha, napísali učené traktáty (napr. sv. Augustín De Trinitate) a Prvý nicejský ekumenický koncil v r. 325 zhrnul základné zjavené pravdy o tomto tajomstve do Nicejsko – carihradského vyznania viery. Votívne sväté omše (omše za zvláštny úmysel) na úctu Najsvätejšej Trojice sú známe z 8. a 9. storočia. V tomto čase bol už všeobecne rozšírený zvyk ukončiť odriekanie alebo spievanie žalmov chválospevom k Najsvätejšej Trojici: „Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému ...“. V Anglicku sa sviatok Najsvätejšej Trojice slávil v prvú nedeľu po Zoslaní Ducha Svätého už v 12. storočí ako osobitné privilégium, ktoré vymohol od Svätej stolice biskup – mučeník sv. Tomáš Becket (1118-1170). V r. 1198 bol založený rád trinitárov (Ordo Sanctissimae Trinitatis), ktorý spolu s rádom cisterciánov v 13. storočí horlivo šíril úctu k Svätej Trojici a presadzoval oficiálne zaradenie tohto sviatku do cirkevného kalendára. Úsilie bolo zavŕšené úspechom a v r. 1334 pápež Ján XXII. (1316-1334) dal súhlas, aby sa sviatok Najsvätejšej Trojice slávil v celej Cirkvi v prvú nedeľu po Turiciach.
Viera všetkých kresťanov má základ v Najsvätejšej Trojici a kresťania sú krstení „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredným tajomstvom kresťanskej viery a kresťanského života. Iba Boh nám ho môže dať poznať tak, že sa nám zjavuje ako Otec, Syn a Duch Svätý. Zjavená pravda o Najsvätejšej Trojici bola hneď od začiatku v základoch živej viery Cirkvi najmä prostredníctvom krstu. Trojica je jedna, nevyznávame troch bohov, ale jedného Boha v troch osobách: „Trojicu jednej podstaty.“
V Katolíckej cirkvi po sviatku Najsvätejšej Trojice nasleduje aj ďalší sviatok – Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, známy ako Božie telo. Tento rok ho budeme sláviť vo štvrtok 15. júna 2017.
Sviatok Najsvätejšieho Tela a Krvi je oslavou daru Eucharistie a úcty k Spasiteľovi skutočne prítomnému pod spôsobom chleba a vína vo Sviatosti Oltárnej. Viera v skutočnú prítomnosť Krista vo Sviatosti Oltárnej bola v 11. a 12. storočí napádaná rozličnými heretickými výhradami, na vyvrátenie týchto bludov bol zvolaný všeobecný Štvrtý lateránsky koncil, ktorý v r. 1215 opätovne potvrdil a slávnostne vyhlásil, že Kristus je skutočne prítomný v chlebe a víne, ktoré sa premieňa na jeho Telo a Krv, keď kňaz nad nimi vysloví slová premenenia. V tejto dobe sa v niektorých kláštoroch ujal obrad pozdvihovania, ktorý sa neskôr rozšíril v celej Európe. Svätá Juliana z Liége (1192-1258), sestra a neskôr opátka kláštora Mt. Cornillon, bola hlavnou predstaviteľkou hnutia za zavedenie sviatku Božieho Tela. Pre svoje snahy získala mnohých kňazov i biskupa Roberta de Thourote, ktorý v roku 1246 dal súhlas na slávenie tohto sviatku v diecéze Liége. Jedným z arcidiakonov v katedrále v Liége bol aj Jacques Panteleon, ktorý sa stal v r. 1261 pápežom Urbanom IV. Ten encyklikou Transiturus de hoc mundo v roku 1264 rozšíril slávenie tohto sviatku na celú Cirkev.
Omšové texty a hymnické piesne pre liturgiu hodín zložil sv. Tomáš Akvinský (1225-1274). Sviatok znova potvrdil Klement V. na koncile vo Vienne (1311-1312). Spočiatku sa slávnosť konávala len v chrámoch. Pápež Ján XXII. upravil slávenie sviatku tak, aby sa slávnosť konala so slávnostným sprievodom, pri ktorom sa má niesť ulicami Sviatosť Oltárna. Popri sviatku Božieho Tela sa od 17. storočia slávil aj sviatok Predrahej krvi. Pius IX. v roku 1849 rozšíril tento sviatok na celú Cirkev a ustanovil, aby sa svätil na prvú nedeľu mesiaca júla. V roku 1914 Pius X. zmenil jeho slávenie na 1. júla. Posledná reforma liturgického kalendára spojila oba sviatky a zaviedla spoločné slávenie Božieho Tela a Krvi na štvrtok po sviatku Najsvätejšej Trojice, alebo v nasledujúcu nedeľu.
Tradícia procesií sprevádza jeden z najväčších cirkevných sviatkov, ľudovo nazývaný Božie Telo, odpradávna. Tajomstvo Ježišovho Tela a Krvi, na ktoré sa pri každej omši premieňa chlieb a víno, veriaci v procesii na čele s kňazom symbolicky oznamujú svetu nosením monštrancie s kúskom premeneného chleba ulicami dedín a miest. Postupne sa zastavujú pri štyroch oltároch, symbolizujúcich štyri svetové strany. Sprievod tak naznačuje Božiu ochotu a ústretovosť aj voči tým, čo ho nepoznajú. „Oltáriky“ vytvoria rodiny zo zelene, kvetov a domácich devocionálií (predmety, ktoré sa používajú na prehĺbenie nábožnosti: obrázky, krížiky, ruženec, medailóny a podobne) pred svojimi domami. Na týchto miestach sa koná bohoslužba, verejná poklona a udelenie požehnania Eucharistiou. Deti na znak svojej úcty a lásky k Bohu rozsypávajú na cestu lupene kvetov a veriaci zhromaždení v procesii spievajú náboženské piesne.
Svoju vieru prejavujeme nielen v chráme, ale i vonku pred celým svetom cirkevnými sprievodmi, čiže procesiami. Procesie sú náboženské pochody, ktorými veriaci jednomyseľne prosia Boha o milosť a zmilovanie, alebo verejne vzdávajú vďaku, alebo navonok preukazujú vnútornú úctu, chválu a oslavu Boha. Už slovo procesia (z lat. procedere) – ísť, putovať, označuje zmysel sprievodu, tj. túžobné hľadanie pomoci Božej, vytrvalosť modlitby popri telesnej únave chodenia, ako aj jednomyseľnú modlitbu všetkých zhromaždených. Pôvod procesií nachádzame v Starom i Novom zákone. V rannej Cirkvi boli procesie natoľko vo zvyku, že tvorili súčasť bohoslužieb.
Zdroje: Archív TK KBS / Katechizmus Katolíckej cirkvi, SSV, Trnava, 1998 / Vnuk, František: Príručný slovník kresťanstva, Smaragd, Bratislava, 2003
